ALOJZ LORENC: VYHRATÁ VOJNA, PREHRATÝ MIER

Celý svoj život ste prežili v bezpečnostných zložkách, zažili ste socializmus i jeho pád v roku 1989, ale aj 30 rokov kapitalizmu. Žili sme počas socializmu bezpečnejšie ako dnes?

Také porovnanie nie je celkom korektné, lebo svet sa zásadne zmenil. Prežívame dobu, ktorá je charakterizovaná rozvratom predchádzajúcich ideí, politických a sociálnych názorov. Pod vplyvom rozvoja vedy a nových technológií vznikajú nové myšlienkové prúdy. Takže staré vzorce fungovania ľudskej spoločnosti prestávajú platiť a nové vzorce sa ešte len utvárajú. To je v podstate zdrojom chaosu, ktorý prežívame v celom svete. V nových podmienkach sa výraznejšie prejavili viaceré vzájomne previazané globálne riziká. Mám na mysli vojnové konflikty, nelegálnu masovú migráciu, hrozby nedostatku vody, potravín, dôsledky klimatických zmien, pandémie, riziká nezvládnutia nových technológií, prípadne ich zneužitia a iné. Je fakt, že desiatky rokov bol v Európe mier. Pred rokom 1990 potravinová či energetická bezpečnosť predstavovali pre Slovensko podstatne menšie riziká, než akými sú dnes. Vážnym problémom riešenia prakticky každej globálnej výzvy je absencia dôvery a spolupráce globálnych mocností, ktorá je dnes značne narušená. Žijeme v epoche, v ktorej sú rozhodnutia týkajúce sa súčasnej i budúcej generácie prijímané s vedomým nerešpektovaním ich dôsledkov. Navyše moc, ktorá má zodpovednosť za bezpečnosť civilizácie, svojím konaním často sama podmieňuje vznik chaosu. Typickým príkladom je migračná kríza, ale obdobne by sme mohli analyzovať i korene ekonomickej krízy alebo dnešnej vojny na Ukrajine. Flagrantným príkladom sú vojenské zásahy v Kosove, Iraku, Afganistane, Líbyi i Sýrii. Ale nie je na mieste nostalgická predstava o mieri vo svete pred rokom 1990. Iste, vzájomné odstrašenie veľmocí pôsobilo ako prevencia proti možnej agresii a umožnilo aj veľmi vážne situácie riešiť diplomaciou. Príkladom je berlínska kríza v roku 1958 alebo kubánska kríza v roku 1962. Obe som zažil už v armáde, v protivzdušnej obrane a vojna bola skutočne blízko. Tú druhú na záložnom veliteľskom stanovišti, tam niekde, kde Napoleon vyhral vojnu troch cisárov. V osemdesiatych rokoch minulého storočia medzi veľmocami zásluhou zbraní vo vesmíre – projekt Strategic Defence Initiative (SDI), inak Star Wars – hrozila nová vojensko-strategická nerovnováha. V Európe na seba mierili rakety Pershing z jednej strany a SS-20 z druhej strany. Existovala vzájomná obava z neočakávaného napadnutia jadrovými raketami. Medzi priority spravodajských služieb patrilo zisťovanie príznakov takej bezprostrednej hrozby. Na spoločnom informačnom systéme VRJAN (po rusky vnezapnoje raketno-jadernoje napadenie) s centrálou v Moskve sa podieľali všetky spravodajské služby Varšavskej zmluvy. Proti socialistickým štátom bolo tvrdo uplatňované ekonomické embargo COCOM(Coordinating Committee for Multilateral Export Controls). Ani informačná vojna či psychologická diverzia sa nezačali až v 21. storočí. Významnú úlohu v tom zohrala napríklad National Endowment for Democracy, založená v roku 1983 z iniciatívy prezidenta Ronalda Reagana. Samozrejme, celý ten kontext sa premietal aj do našej vnútornej politiky. Nie každý to vnímal. Také boli prostriedky studenej vojny používané z oboch strán, taká je politika záujmov. Takže v bezpečnostných zložkách a v armáde to neboli bezstarostné časy.

Ako ste prežívali november 1989, aký ste predpokladali ponovembrový vývoj?

K tejto otázke som sa už niekoľkokrát vyjadril, takže sa pokúsim byť stručný. Predovšetkým v novembri 1989 bolo jasné, že ZSSR rezignoval na veľmocenské postavenie v strednej a východnej Európe. Tiež bolo zrejmé, že KSČ napriek prebiehajúcim prácam na novej ústave aj s vypustením článku o vedúcej úlohe KSČ, začatej ekonomickej reforme či pripravovanej implementácii záverov následnej viedenskej schôdzky KBSE nebude hegemónom už nevyhnutných politických a ekonomických zmien v ČSSR. Po 17. novembri sa v Prahe rozhodovalo skutočne iba o tom, ako narastajúce spoločenské napätie vyústi. Riziká boli veľké a predlžovanie agónie sa muselo skončiť čo najskôr. Je známe, že 17. novembra som nesúhlasil so zákrokom bezpečnostných síl proti demonštrácii v Prahe na Národnej triede. Možno menej známe sú fakty, že 18. novembra som prikázal štátnej bezpečnosti do udalostí mocensky nevstupovať a vykonávať len spravodajské činnosti. Alebo, že návrh na odstránenie zátarás na hranici s Rakúskom som koncom novembra predložil ešte prvej vláde premiéra Adamca. Vláda ten návrh prijala. Taktiež prijala aj rozhodnutie o zrušení výjazdných doložiek s termínom od 4. decembra 1989. Veril som, že väčšina ľudí v ČSSR nie je proti esencii socializmu. Solidarite ľudí a heslu „každý podľa schopností a každému podľa zásluh“. Že prekážkou je byrokratický socializmus. Bolo zrejmé, že musí dôjsť k prehodnoteniu roku 1968 a odchodu vojsk ZSSR z nášho územia. O tom som napokon už v priebehu roku 1989 v Moskve rokoval s podpredsedom KGB, generálom armády Filipom Denisovičom Bobkovom. Pre našu spoločnosť som vtedy videl istý vzor v tom čase neutrálnom Švédsku. Raz, ešte pred novembrom 1989, som svojmu kolegovi na ministerstve pri rozhovore o situácii povedal, že vo Švédsku je zrejme viac socializmu ako u nás. Zostal prekvapený. Zmienil sa o tom pred previerkovou komisiou na FMV, ktorá ho začiatkom roka 1990 vypočúvala.

 

Narodil sa 21. júna 1939 v Trenčíne. Navštevoval Školu dôstojníckeho dorastu, neskôr študoval na Učilišti protivzdušnej obrany (UPVO), v rokoch 1966 – 1970 bol študentom Vojenskej akadémie Antonína Zápotockého v Brne (VAAZ). V roku 1976 na vysokej škole České vysoké učení technické v Prahe ukončil vedeckú ašpirantúru v odbore technická kybernetika. Popri štúdiu na VAAZ realizoval výskum aplikácie teórie informácií a teórie sekvenčnej analýzy v rozhodovacích funkciách perspektívnych radiolokátorov PVO. V rokoch 1970 – 1975 pôsobil na poste kryptológa Zvláštnej správy federálneho ministerstva vnútra (ZS FMV), ktorá bola Ústredným orgánom šifrovej služby ČSSR. Jeho úlohou bolo vypracovať návrh kryptografického algoritmu ako štandardu ČSSR pre aplikácie šifrovej ochrany komunikácií. Po úspešnom vyriešení vedeckého zadania prevzal na ZS FMV zodpovednosť za odbor výskumu a vývoja šifrovacích technológií a napokon v rokoch 1977 – 1980 za riadenie celej ZS FMV. V rokoch 1981 – 1985 bol náčelníkom Správy ZNB hlavného mesta Bratislavy a Západoslovenského kraja – s úlohou znížiť kriminalitu v Bratislave a zvýšiť úroveň objasňovania trestných činov. Nová funkcia bola politickou úlohou, ale aj výzvou ako náročný systémový problém riadiacej práce. V rokoch 1985 – 1989 zastával post prvého námestníka ministra vnútra ČSSR (FMV) – dôležité pre rozhodnutie prijať túto funkciu boli i očakávania zmeny medzinárodnej a vnútornej politiky v polovici 80. rokov, ktoré sa začali v ZSSR. Na tejto pozícii riadil ekonomickú a vnútornú kontrarozviedku, vývoj spravodajskej techniky, Vysokú školu ZNB, Správu vývoja automatizácie i Zvláštnu správu FMV. Zásadnou úlohou bola príprava reorganizácie FMV, po ktorej v roku 1988 prevzal zodpovednosť i za protišpionážnu a vojenskú kontrarozviedku v štáte. V novembri 1989 rozhodol, že kontrarozviedka nebude mocensky zasahovať do novembrových udalostí. V roku 1983 ho prezident republiky vymenoval do hodnosti generálmajora a v roku 1989 do hodnosti generálporučíka. Po politických zmenách v roku 1990 jeho činnosť vo funkcii prvého námestníka ministra vnútra ČSSR viac ako desať rokov prešetrovali, čo sa napokon skončilo jeho podmienečným odsúdením na 18 mesiacov odňatia slobody s trojročnou podmienkou. V roku 2005 vojenský súd v Bratislave vydal rozhodnutie, podľa ktorého sa na odsúdeného má hľadieť, ako keby odsúdený nebol. V marci 1990 odišiel zo služieb FMV do komerčnej sféry. Mal know-how, ktoré dramaticky nadobúdalo na význame i v komerčnej oblasti. Pôsobil vo firmách TWIS a ALFA VS, ktoré sa sústreďovali na výskum a vývoj kryptografických algoritmov, vývoj šifrovacích technológií, bezpečnostný audit, spracovanie a implementáciu bezpečnostných politík. V tom čase spolu s dvomi kolegami získal patent na šifrovací algoritmus využitý vo viacerých komerčných aplikáciách. Neskôr pôsobil na poste riaditeľa divízie firemných rizík so zodpovednosťou za Internal audit, IT Security, Asset security a Business Intelligence investičnej spoločnosti Penta Investments. Napísal dve knihy literatúry faktu – Ministerstvo strachu? a spolu so spisovateľom Pavlom Janíkom, dlhoročným predsedom a tajomníkom Spolku slovenských spisovateľov Dešifrovaný svet. S bývalým novinárom, dnes kňazom Karolom Lovašom viedol rozhovor v knihe Je štátny prevrat, na víkend domov neprídem. Na svojom konte má niekoľko štátnych vyznamenaní, ale aj zahraničné štátne rady či viaceré rezortné vyznamenania ČSSR, ZSSR, NDR, PĽR, BĽR, Kuby. Do KSČ vstúpil ako 23-ročný mladý muž a zotrval v nej 29 rokov. Vstup do strany nebol podľa neho založený na predstave kariéry, jednoducho nevidel dôvod takú ponuku neprijať, keďže s ideálmi socializmu bol stotožnený. Po roku 1990 do žiadnej politickej strany nevstúpil. Má rád odbornú literatúru (globálne trendy, IT, prognostika), ale aj literatúru faktu, zaujíma ho história a osobnosti dejín. Blízky mu je anglický humor. Matematika a fyzika boli jeho vášňou. Tak ako on vyrastal v usporiadanej rodine v Trenčíne, tak harmonicky žije s manželkou viac ako 56 rokov. Spolu vychovali tri deti a dnes sa tešia zo štyroch vnúčat, ktoré obohacujú ich život a nútia ich zostať aktívnymi. Má zásadu vykonávať s veľkým zaujatím prácu, ktorej rozumie, a nebrať na seba zodpovednosť za veci, ktorým nerozumie. Nestrácať pokoru v čase úspechov a nestrácať sebavedomie v čase neúspechov. Hovorí, že podcenenie strategických otázok vedie v budúcnosti k neúspechu, pri podcenení taktických otázok neúspech predbehne pozitívny vplyv i dobré stratégie. Bývalý prvý námestník ministra vnútra ČSSR (FMV), kryptológ, odborník v oblasti analýzy rizík a bezpečnostnej politiky Ing. Alojz Lorenc, CSc.

 

Slovenská republika oslavuje 30 rokov od svojho vzniku. Ako hodnotíte jej doterajší politický, ekonomický i spoločenský príbeh?

Prežívame politický a spoločenský marazmus, ktorý niekedy až spochybňuje našu štátotvornosť. Medziľudské barikády v spoločnosti pripomínajú občiansku studenú vojnu. Obávame sa narastajúcej zadlženosti štátu, narastajúcej chudoby. Rozbila sa viera ľudí v autority a elity. V ich neomylnosť, v ich motiváciu konať v spoločenskom záujme. Z dôvodu nekompetentnosti a korupcie, ktorá dosiahla deštrukčnú úroveň, narastá nedôvera k štátu. Pod tlakom tohto marazmu však často nedoceňujeme tie príležitosti, ktoré sa pre ďalšie generácie Slovákov priamym kontaktom so svetom otvorili. Je fakt, že rozdelenie nám nastavilo zrkadlo, akí vlastne sme. Ukazuje nám, že sme v mnohom zostali Ťapákovcami z klasiky Boženy Slančíkovej-Timravy. Nie som s tým obrazom spokojný. Napriek tomu všetkému verím, že sme možno na polceste k tomu, aby sme si svoj život v turbulenciách doby dokázali kompetentne spravovať. Potrebných je možno ďalších 30 rokov. Ale to ma nevyrušuje. Veď mojej generácii už ide najmä o život našich vnukov. Dnes je naliehavé pozitívne reagovať na ambície nastupujúcej generácie digitálneho veku, ktorá je plná ambícií zmeniť svet a necíti sa byť súčasťou tradičnej politiky.

Súhlasili ste s rozdelením Česko-Slovenska. Čo nám rozdelenie vzalo a čo nám dalo?

Po zmene politických pomerov vo svete i doma som rozdelenie Česko-Slovenska chápal bez emócií. Čisto racionálne. Odmietal som diskusie o tom, kto na koho doplácal, ako sa po rozdelení budeme mať materiálne horšie a podobné argumenty. Na časté otázky na túto tému najmä spoza rieky Moravy som vždy zdôraznil našu veľkú vďaku českému národu za pomoc pri rozvoji Slovenska po prvej aj po druhej svetovej vojne. Trval som však na tom, že slovenský národ k ďalšiemu rozvoju v nových podmienkach potrebuje mať vlastnú zodpovednosť za svoje rozhodnutia. Inak zostane nedospelým, vedeným za ruku českým starším bratom. Nepochyboval som o tom, že sa nerozchádzame v zlom, že naše vzájomné medziľudské väzby nebudú narušené. To sa v podstate naplnilo.

V tom čase pre oba národy boli hlavnými aktérmi dvaja muži, ktorí sa „pod stromami“ dohodli o rozdelení spoločného štátu. Boli to Vladimír Mečiar a Václav Klaus. Ako ste týchto dvoch pánov vnímali vtedy a akými očami sa na nich pozeráte dnes?

Zhodou okolností som v roku 1988 pri pracovnej návšteve Brna vo vile Tugendhat prežil letný večer a nocoval. Cez presklenú stenu som obdivoval krásny trávnatý svah aj s tým stromom. Tak pri záberoch rokovania Václava Klausa s Vladimírom Mečiarom som si to prostredie pripomenul. Václav Klaus a Vladimír Mečiar sa prejavili ako štátnici, ktorí vedia rozhodnúť aj v zásadných otázkach národného záujmu spôsobom, ktorý považujú za správny, hoci nepopulárny. Existovalo tu množstvo zmiešaných manželstiev, rodinné a priateľské väzby, obava z postavenia najmä SR v siločiarach geopolitických a aj regionálnych záujmov. Keď sa všetky pokusy o iné formy spolužitia našich národov ukázali ako nefunkčné, či na jednej alebo druhej strane nepriechodné, Václav Klaus i Vladimír Mečiar prevzali na seba veľké riziko. A uspeli. Dokazujú to dnešné oficiálne nadštandardné vzťahy medzi ČR a SR. Potrebujeme sa navzájom.

Obidve samostatné republiky sa stali súčasťou EÚ. Ako posudzujete naše postavenie v tomto spolku?

Otázne je, čo od vstupu do EÚ očakávame. Čerpanie štrukturálnych fondov by nemalo byť hlavným argumentom, hoci sa s ním často a politicky lacno operuje. Tým skutočným argumentom je možnosť spolurozhodovať o vývoji Európy. Teda nielen byť pri rozhodovaní, ale spolurozhodovať. Myslím si, že našu budúcnosť by sme si mali predstavovať tak, aby sme sa v EÚ nerozplynuli. Úniu chápem ako integračný projekt štátov so zachovaním ich národného, kultúrneho a historického dedičstva, ich národnej identity. Samozrejme, to záleží na našom sebavedomí, podloženom jednak kompetentným spravovaním domácich vecí, ktoré by malo budiť aj v zahraničí rešpekt, a jednak prínosom Slovenska pre rozhodovanie o vývoji spoločenstva. Teda keď to zhrniem, tak by sme sa s naším postavením v EÚ nemali uspokojovať.

V marci 2004 sme vstúpili do NATO, považujete toto rozhodnutie za správne?

Obávam sa, že k zabezpečeniu našich národných záujmov nebola v danej situácii lepšia alternatíva. I v tejto otázke však platí obdobná argumentácia ako vo vzťahu k EÚ. Znamená to aj uplatniť právo povedať nie, ak niektoré rozhodnutie pre naše národné záujmy predstavuje príliš veľké riziko. Kritický hlas vôbec neznamená spochybnenie našej zahraničnopolitickej orientácie. Naopak, prispieva k jej spoľahlivosti. Lebo sa aktívne zúčastňujeme na procese rozhodovania, teda berieme zaň aj spoluzodpovednosť.

Nebola by pre SR bezpečnejšia neutralita, čím by sme vytvorili neutrálny pás v Európe od Švajčiarska cez Rakúsko až k nám?

Zaujímavá otázka. Predovšetkým však nutnou podmienkou neutrality je vždy jej medzinárodnopolitické uznanie a existencia garantov, ktorých záujmom je, aby ten či onen štát bol neutrálny. Okrem toho svet a aj uplatňovanie medzinárodného práva prechádza zásadnými zmenami a reálne neutrálnych štátov je skutočne málo. A ubúda ich.

Nakoniec, nie je táto otázka aktuálna aj dnes, keďže v roku 2024 by SR mohla z NATO po 20 rokoch bez sankcií vystúpiť?

Nemyslím si, že by to bol správny krok.

Keď východný svet prišiel k spoločensko-politickým zmenám v roku 1989, bývalý minister zahraničných vecí USA James Baker, bývalý kancelár NSR Helmut Kohl, premiér Veľkej Británie John Major či bývalý prezident Francúzska François Mitterrand prisľúbili, že NATO sa nebude ďalej rozširovať do strednej a východnej Európy. Napriek tomu sa stalo, že do NATO pristúpilo 14 krajín, a tak sa priblížilo k ruským hraniciam. Veď prísľub nerozširovania NATO bol dohodou k skončeniu studenej vojny medzi Západom a Ruskom. Prečo sa dohoda nedodržala a prečo sa o tom dnes vôbec nehovorí?

Veľmi nerád počujem, že Michailovi Sergejevičovi Gorbačovovi niekto niečo sľúbil a nesplnil. Takto naivne sa veľmoc predsa nemôže správať. Najmä keď poznáme opatrné postoje britskej premiérky Margaret Thatcherovej k zjednoteniu Nemecka, keď poznáme predstavu vplyvného politického analytika Zbygniewa Brzezinského o možnej transformácii Varšavskej zmluvy a NATO po roku 1990. Diplomacia ZSSR vtedy zlyhala. História nehodnotí politika podľa úmyslov, ale podľa dôsledkov.

Nebolo toto všetko dráždením Ruskej federácie? A poslednou kvapkou zrejme boli vyhlásenia, že do NATO patrí aj Ukrajina...

Mnohé dnešné problémy majú koreň v paradoxe vyhranej vojny a prehranom mieri. Kedysi začiatkom 90. rokov navštívil Bratislavu viceprezident ústavu medzinárodných štúdií Akadémie vied RF. Mal som možnosť sa zúčastniť na jeho prednáške. Vtedy SR ešte nebola členom NATO a akademik otvorene povedal, že krajiny bývalej Varšavskej zmluvy zrejme vstúpia do NATO, ale prekročením červenej čiary by bol taký krok, pokiaľ ide o krajiny bývalého ZSSR. Aký bol nasledujúci vývoj, vieme. Ale nie je možné obviňovať z postupu NATO na východ len diplomaciu USA, keď novým ruským elitám po rozpade ZSSR viac ako na národnom záujme záležalo na rozkradnutí bohatstva Ruska.

Pred rokom začala Ruská federácia špeciálnu vojenskú operáciu na Ukrajine, v ktorej ide o denacifikáciu a demilitarizáciu Ukrajiny. Aký predpokladáte ďalší vývoj tohto konfliktu?

Je skutočnosť, že tzv. špeciálna vojenská operácia Ruska na Ukrajine je agresiou. Tiež si však viem predstaviť, že Rusko budúce členstvo Ukrajiny v NATO, od roku 2014 zakotvené v jej ústave, vyhodnotilo ako neprijateľné bezpečnostné riziko, ktorému sa rozhodlo zabrániť. Dnešný stav je výsledkom diplomatického zlyhania. Kedysi dávno John Foster Dulles, minister zahraničných vecí USA vo vláde prezidenta Dwighta D. Eisenhowera v čase studenej vojny, uznával ako umenie diplomacie pri presadzovaní amerických záujmov dostať sa až na úplný pokraj vojny, ale vyhnúť sa jej. To sa dnešnej diplomacii príliš nedarí. Scenárov ďalšieho vývoja je viacero, tým najhorším je zrejme vznik svetového konfliktu s použitím jadrových zbraní. Verím, že k nemu nedôjde, ale vôbec to nie je vylúčené. Obnovenie Ukrajiny v hraniciach do roku 2014 nevidím teraz ako reálne. Pripojenie Krymu a niektorých častí východnej a južnej Ukrajiny k Rusku však bude predstavovať trvalé ohnisko napätia medzi Ruskom, USA a Európou. Mier si dnes vyžaduje kompromis z obidvoch strán. Politika je umenie možného.

Patrick Geddes: Myslieť globálne, konať lokálne.

Považujete za správne dodávanie zbraní na Ukrajinu?

Dodávanie zbraní na Ukrajinu a výcvik jej vojakov vychádza z očakávania, že dosiahnutie cieľov USA je možné zmenou establishmentu v Rusku ako dôsledku neschopnosti Ruska dosiahnuť vojenské víťazstvo. Alebo minimálne oslabiť Rusko tak, aby nepredstavovalo vážnu hrozbu budúcim cieľom geopolitiky USA. Samozrejme, dodávanie čoraz ničivejších a dnes už moderných zbraní na Ukrajinu predlžuje vojnu, ničenie Ukrajiny a utrpenie jej občanov. To sotva možno považovať za správne.

Slovenská republika spolu s Poľskom sú mimoriadne angažované v dodávaní zbraní na Ukrajinu. Naša dočasne poverená Hegerova vláda chce byť dokonca pionierom a dodať stíhačky MiG-29 Ukrajincom. Čo tento krok môže znamenať pre SR?

Z dostupných informácií vidíme, že v USA či v NATO je starostlivo posudzované, či to nebude znamenať priame zapojenie sa do vojny. Teda v prvom rade by vývoz našich stíhačiek MiG-29 mal vychádzať z kolektívneho rozhodnutia NATO a EÚ. Súvisiace právne otázky spojené s kompetenciami vlády v demisii či možnosť reexportu lietadiel MiG-29 neviem posúdiť. Za dôležité však považujem posúdenie dôsledku na obranyschopnosť Slovenska, lebo ten outsourcovaný spôsob zabezpečenia našej protivzdušnej obrany považujem za riziko. Ale ide aj o ekonomickú otázku, ktorá by mala byť v rámci EÚ vopred vyriešená. Nie sme, žiaľ, v takej sociálnej situácii – nech to stojí čo to stojí.

Nebolo by vhodnejšie začať hovoriť o mieri a vyzvať diplomatov, aby hľadali riešenia za rokovacím stolom namiesto vyzývania na stále väčšie dodávky bojovej techniky na Ukrajinu?

Určite áno. Veď mierové zmluvy sa neuzatvárajú medzi priateľskými krajinami, ale sú výsledkom uznania, že pokračovanie politiky inými prostriedkami – teda vojnou nie je možné. Lenže stratégiou USA je nedopustiť, aby kdekoľvek na svete bola mocnosť, ktorá by dosiahla globálnu úroveň. Rusko takú ambíciu má. Dodávanie zbraní na Ukrajinu preto zodpovedá strategickým cieľom USA. Pritom však treba oceniť, že USA veľmi zvažujú riziká možnej reakcie Ruska. Viac ako niektorí európski politici. Ale nejde o vyzbrojovanie iba Ukrajiny. Po konci studenej vojny neprestal rozvoj zbraňových systémov s využitím moderných technológií. Dnes najväčším vývozcom zbraní, okolo 40 percent svetového obchodu so zbraňami, sú USA. Asi najvyššiu dynamiku nárastu vývozu zbraní zaznamenáva Francúzsko. Nemecko a Poľsko sa rozhodli vybudovať silné armády. V tejto súvislosti pripomínam slováNoama Chomského „Obchod nemôže existovať bez vojny, ani vojna bez obchodu“. V 21. storočí plnom globálnych rizík a výziev však takú politiku záujmov považujem za morbídnu.

Ako sa majú dnes cítiť občania SR? Sme v bezpečí, alebo je reálne, že sa konflikt môže rozšíriť za hranice Ukrajiny?

On už do Európy v podstate rozšírený je. Ale keďže zrejme máte na mysli bombardovanie územia SR, tak si nemyslím, že je to zatiaľ reálnou hrozbou. Ale?

EÚ predpokladá, že sankčnými balíkmi proti Rusku porazí Putina a donúti ho ukončiť konflikt. Veríte, že toto je nástroj na ukončenie vojny?

Ak sú sankcie prekážkou dovozu mikročipov a komponentov potrebných v Rusku na výrobu sofistikovaných zbraní, potom to môže mať istú logiku. Môžu tiež existovať predstavy, že sankcie spôsobia v Rusku ekonomické problémy, nespokojnosť ľudí a zmenu establishmentu. Otázne je, či sú reálne. Zatiaľ sa to až tak neukazuje. Sankcie „bolia“ v Rusku, ale aj v Európe. Ale obávam sa, že prah bolesti Rusov je vyšší ako národov Európy. Samozrejme, Rusko tiež analyzuje vývoj v Európe. Pozná narastajúci sociálny konflikt, ktorý môže viesť k zmene vzťahu niektorých krajín Európy k riešeniu vojny na Ukrajine.

Ruský prezident Vladimir Putin dal v januári 2022 na stôl požiadavku, že Rusko sa chce vrátiť k rozloženiu síl z roku 1997 a žiada odsun zahraničných vojakov, techniky a výzbroje zo všetkých krajín, ktoré neboli členmi NATO pred rokom 1997. Išlo by tak o Maďarsko, Poľsko, Česko, Bulharsko, Lotyšsko, Litvu, Rumunsko, Slovensko, Slovinsko, Estónsko, Albánsko, Chorvátsko, Čiernu Horu a Severné Macedónsko. Predpokladáte, že táto Putinova požiadavka bude naplnená?

To sotva, prezident Putin požaduje nemožné, aby v rokovaniach dosiahol možné.

Médiá nám podsúvajú informáciu, že všetci sú proti Rusku. Nevšimli si však, že toto hovorí len Európa, ktorá má vrátane Veľkej Británie nejakých 550 miliónov obyvateľov, plus cca 240 miliónov Američanov a to je celý svet? Európski politici i médiá zabudli, že Rusko je súčasťou zoskupenia BRICS, v ktorom je Čína, India, Brazília a Južná Afrika s 3,21 miliardami obyvateľov planéty, a navyše do zoskupenia plánujú vstúpiť Argentína, Irán, Saudská Arábia, Egypt a Turecko. Tak v akej situácii sa nachádza Rusko?

Nikdy sa toľko neklame ako pred voľbami, za vojny a po poľovačke, povedané slovami Otta von Bismarcka. No dnešná mediálna propaganda, orientovaná najmä na emócie ľudí, dosahuje úroveň masovej sugescie. Spomenuli ste BRICS. Toto spoločenstvo má reálne svoj veľký budúci ekonomický potenciál. Je odhadované, že by v roku 2025 BRICS mohol dosiahnuť cca 50 percent HDP skupiny G7. Efektívna široká spolupráca v rámci BRICS je však dosť limitovaná. Predovšetkým BRICS nie je politickým zoskupením. Medzi jednotlivými štátmi existujú rozdiely najmä vo vzťahu k USA, ale aj iné diferencie. V každom prípade samotná existencia zoskupenia je pre geopolitickú pozíciu Ruska veľmi významná.

Alojz Lorenc na oslave 30. výročia vzniku SR 13. januára 2023 v Primaciálnom paláci s Lenkou Mayerovou a Romanom Stopkom. 

Potrebuje vôbec Rusko Európu a USA?

Potrebuje, najmä vzťahy s Európou, rovnako ako si myslím, že Európa potrebuje Rusko. Bez takýchto vzťahov spolupráce nemôžu ani Európa, ani Rusko mať ambíciu ekonomickej rovnocennej konkurencie USA alebo Číne, ktoré v podstate na vojne na Ukrajine zatiaľ najviac získali.

Aký predpokladáte vývoj v Európe, ktorá sankciami pácha ekonomickú samovraždu?

Tejto otázky sme sa už dotkli. Konflikt na Ukrajine ukázal slabosť Európy a jej dnešnú reálnu závislosť od USA. Je zrejmé, že dôsledky vojny, akými sú migrácia alebo ekonomické problémy vyvolané sankciami, tvrdo dopadli na Európu a v podstate sa USA nedotkli. Napríklad Medzinárodný menový fond za rok 2022 odhadol v porovnaní s USA takmer štvornásobne väčší pokles ekonomického rastu eurozóny. Pritom nie vždy sa ekonomické či politické záujmy EÚ a USA musia zhodovať. Príkladom je americká hrozba sankcií proti európskym firmám investujúcim v Iráne v súlade s dohodou o jeho jadrovom programe.

Veríte, že EÚ pretrvá, alebo sa odchodom Veľkej Británie začala demontáž tohto zoskupenia?

Dúfam, že pretrvá, no akou EÚ bude, je otvorená otázka. Rozširovanie o nových členov, ktorými sa zvyšujú odlišnosti úrovne ekonomiky krajín únie, vyvoláva viaceré otázniky. Tento proces však posilňuje predstavu EÚ ako integračného projektu zachovávajúceho identitu národov. Na druhej strane niektoré kroky, ako sú reakcia na problémy fiškálnych rizík eurozóny, budovanie spoločnej zahraničnej a obrannej politiky či pokusy o zmeny procesov rozhodovania, signalizujú posun k istej centralizácii. Evokujú, akoby sa vývoj uberal cestou federalizácie. K superštátu. To môže v niektorých krajinách vyvolávať tendencie demontáže EÚ na spôsob brexitu. Ale viem pochopiť kroky, ktorými EÚ smeruje k rešpektovanému zoskupeniu spôsobilému riešiť globálne výzvy a nemyslím si, že to nevyhnutne musí znamenať stratu identity národov.

Česi si v priamej voľbe zvolili za prezidenta bývalého generála NATO. Považujete za vhodné, aby bol v tejto funkcii bývalý vojenský generál?

Otázne je, akú predchádzajúcu profesijnú cestu by mal mať prezident. Viem si predstaviť niekoľko ústavných či akademických pozícií, z ktorých by mohli byť prezidenti. Mali by to byť osobnosti, ktoré sa jednak osvedčili na významných postoch v rámci SR, a jednak ktorých rozhľad má európsky či globálny horizont. Samozrejme, vo svete i v Európe boli prezidentmi aj generáli. V každom prípade by prezident mal byť príkladom značnej osobnostnej integrity a morálnou autoritou.

Alojz Lorenc: Keď človek príde na nové pracovisko, najskôr sa čuduje, ako to tak hlúpo mohli jeho predchodcovia robiť. Až keď rozpozná príčiny toho „hlúpeho“ konania, je čas na organizovanie zmien.

Slovenská republika podpísala s USA obrannú zmluvu s prítomnosťou vojakov NATO na území SR. Bola podľa vás potrebná takáto zmluva?

Je skutočnosť, že naša vlasť je štátom, ktorého bezpečnosť závisí predovšetkým od medzinárodných záruk. Dohoda Defence Cooperation Agreement (DCA) nadväzuje na naše členstvo v NATO a väčšina členských štátov má s USA obdobnú dohodu. Nezaoberal som sa ich porovnaním. S niektorými výhradami kritikov DCA som sa však stotožnil. Išlo najmä o nejednoznačnú záruku nášho spolurozhodovania o vojenských operáciách z nášho územia, o otázku dislokácie jadrových zbraní na Slovensku, ale aj o niektoré ďalšie výhrady týkajúce sa obmedzenia našej suverenity. Neviem posúdiť, či sme v rokovaniach dosiahli možné, pretože nepochybujem, že dohoda je aj v strategickom záujme USA.

Počas vášho pôsobenia v štátnej sfére v socializme, ale aj krátko po vzniku SR viedli štát odborníci – elity národa, dnes sú vo vláde a sčasti aj v NR SR diletanti. Čo spôsobilo tento jav, že sa do popredia dostávajú amatéri?

Je akýmsi osudom štátov strednej a východnej Európy, že skoro periodicky dochádza k personálnej diskontinuite. A tak vždy začíname odznova. Bolo to tak po rokoch 1948, 1968, 1989 a za 30 rokov Slovenskej republiky už niekoľkokrát. Vo vyspelých krajinách sa do značnej miery zachováva kontinuita i pri politických turbulenciách. Tým sú vyspelé. Ale myslím si, že kríza osobností v politike je dnes jav, ktorý sa dotýka aj tých vyspelých krajín. Akoby požiadavky na úroveň ich schopností nedosahovali obrovské výzvy dnešného sveta. Tiež je fakt, že žijeme dobu marketingu. Jeho produktom sú aj politici, ktorých si volíme.

Na konci septembra nás čakajú predčasné parlamentné voľby, ktoré by mali ukončiť trápenie občanov s dočasne poverenou Hegerovou vládou. Čo podľa vás čaká Slovákov po jesenných voľbách?

Obávam sa, že konflikt na Ukrajine nebude ukončený a prejde do patovej situácie. Problémom SR bude narastajúci dlh verejných financií, stav zdravotníctva, školstva, finančné pokrytie zodpovedností prevedených na komunálne inštitúcie a viaceré ďalšie. Samozrejme, aj vážne sociálne problémy veľkých skupín obyvateľov. Akákoľvek vláda, ktorá vzíde z jesenných volieb, bude čeliť mimoriadne závažným výzvam. Bude musieť dokázať správne určiť poradie priorít aj s tým, že riešenia niektorých dôležitých problémov bude musieť dočasne odsunúť. Práve v tom, ako správne dokáže uprednostniť niektoré priority a ako dokáže pre svoje rozhodnutia získať národné porozumenie, je podmienka jej úspechu. Naliehavé je odstránenie barikád vnútri našej spoločnosti, ku ktorému iste nevedie cesta otváraním rozličných zástupných otázok. Skôr naopak, takto sa barikády v spoločnosti len rozširujú.

Vidíte niekoho, kto dokáže vyviesť SR zo súčasného marazmu?

Určite neočakávate, že poviem nejaké mená. Ľudia predsa vedia, koho, s akou pripravenosťou, odbornými predpokladmi a politickou kultúrou volia za svojich zástupcov. Dúfam, že práve po tých sklamaniach už nadobudli dostatok skúseností, aby dokázali rozpoznať reálnu možnosť od nereálnych sľubov. Pochopiť, že ak je niečo dávané na dlh, raz to zaplatíme. My alebo naše deti či vnúčatá. Od toho by sme mali odvodiť naše povolebné očakávania. Ale v zásade platí, že každý národ má takú vládu, akú si zaslúži. Napriek určitej frustrácii z toho, čo niektorí predvádzajú, stále verím, že každá doba si svojich ľudí nájde.