ATAK NA KRESŤANSKÚ KOMUNITU

Štátny sviatok sv. vierozvestov Cyrila a Metoda je zároveň aj Dňom zahraničných Slovákov

Foto TASR/ŠTEFAN PUŠKÁŠ,
Dátum 01.07.2019

Piaty júl je na Slovensku štátnym sviatkom, keď si pripomíname deň príchodu našich vierozvestov. Je to kľúčový dátum, hoci historici nevedia s úplnou presnosťou určiť, kedy presne svätci na Veľkú Moravu prišli. V každom prípade sme nedávno s úsmevom na tvári sledovali aj ich zaradenie do ankety o najväčšieho Slováka. Nesedelo to nijako z hľadiska ich pôvodu, no nemožno hovoriť ani o tom, že by ich zásluhy boli malé. Je pravda, že na kultúrnom dedičstve našej krajiny sú doslova kľúčové, no nielen to – kresťanská náuka, základy vierouky, pôvod jazyka či písma sú veci, ktoré sa vyvinuli postupne a bez ktorých by sme nemali identitu. Sv. Cyril a Metod tak právom patria do kalendára a je správne, že kresťanské cirkvi si ich tiež v tento deň pripomínajú. Sv. Cyril a Metod sú taktiež spolupatróni Európy.

Duch exilu

Všimnime si taktiež, že z času na čas sa na Slovensku vedie diskusia o oprávnenosti počtu štátnych sviatkov. Je pravda, že tento počet je u nás oproti iným národom veľký, no je smutné, že prvé sú na odstrel vždy sviatky cirkevné. Útok na kresťanskú identitu tohto národa je vecou vyššou, no má dosah na každodenný život, o čom nás dejiny niekoľkokrát smutne presvedčili. V každom prípade tento deň, resp. jeho hrdinovia sú súčasťou preambuly Ústavy SR a patria tak pevne aj z hľadiska štátoprávneho k základom tohto štátu. Úcta k sv. Cyrilovi a Metodovi je zároveň spojivom medzi prvou aj druhou Slovenskou republikou, keďže aj v čase prvej štátnosti Slovákov v 20. storočí bola táto tradícia priam určujúca. Niet sa čo čudovať, ak režim na čele s kňazom určuje tradície v kresťanskom duchu. No pikantné je, že Slováci si v tom čase museli na cyrilo-metodské slávnosti na Devín „odskočiť“ do Veľkonemeckej ríše, ktorá v rámci svojej nenásytnosti túto dnes časť Bratislavy pohltila pri  budovaní vlastného Lebensraum. Nakoniec, nemálo literátov sa týmto dvom bratom venovalo, pričom najznámejší ich obdivovateľ bol kňaz, bernolákovec Ján Hollý. Za zmienku stojí aj nádherná freska v kostole Sv. Cyrila a Metoda v meste Lakewood v štáte Ohio, ktorú namaľoval Jozef Cincík. Ústrednými postavami sú síce solúnski bratia, no obklopujú ich naši národovci. Exil po roku 1945 totiž preniesol myslenie národa za hranice republiky, ktorá bola znásilnená ateistickým režimom, a táto freska je výrazom slobody myslenia ducha zahraničných Slovákov. Tí v čase komunistickej totality tvorili najzdravšie jadro národa. Predmetný kostol stále stojí, no ak by sa nachádzal na území nášho štátu, zrejme by už ľahol popolom. Sú tam totiž aj obrazy tých národovcov, ktorí mainstream dráždia, pričom ten sa neštíti aj fyzicky ničiť národné pamiatky. Jadrom a dušou exilu bol v rokoch totality Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda v Ríme. Táto inštitúcia funguje dodnes a je slovenským srdcom v zahraničí na území Večného mesta.

Za prácou

Vysťahovalectvo z našej krajiny nadobudlo koncom 19. storočia obrie rozmery. Slováci museli emigrovať za prácou, no na území USA sa obrodili aj národne. Obnovená Matica slovenská v zahraničí, krajanské organizácie mali obrovský vplyv aj na obrodu národa doma, v ťažko skúšanej vlasti. Monarchia sa rozpadla v zahraničí podielom našich krajanov. Nebyť generála Milana Rastislava Štefánika či signatárov Pittsburskej dohody, asi by sa monarchia nerozpadla. To, že sme o autonómiu, ktorú nám v nej svojím podpisom zaručil aj prezident Masaryk, museli bojovať 20 rokov, je hanba najmä tohto prezidenta a aj jeho nástupcu Beneša. Je totiž nezmysel niečo podpísať a sľúbiť a potom sa tváriť, že to tak nebolo. Charakter a chrbtová kosť boli zrejme týmto dvom prezidentom cudzie vo vzťahu k plneniu tohto dokumentu a k Slovákom vôbec. Slováci v zahraničí síce boli znechutení, no nepodľahli dezilúzii a 5. júna 1938 priniesli na Slovensko originál Pittsburskej dohody. Delegáciu amerických Slovákov viedol Peter Hletko. Vtedy posledný raz prehovoril k národu aj Andrej Hlinka, pričom sa tento bojovník o autonómiu nedožil jej uskutočnenia. Okolnosti nasledujúcich dní a rokov sú dôverne známe.

Umlčaní historici

Je zaujímavé, že osobnosti nášho národa sa skôr uplatnili vonku než doma. Totalita bola cieleným útokom na dušu a identitu národa. Nie všetci Slováci sa stotožnili s obnovenou ČSR po roku 1945. Dokonca niektorí z nich sa ju snažili neúspešne obnoviť. Išlo o jej bývalých politikov ako Ďurčanský, Sidor, Kirschbaum či Černák. Na posledného z nich dokonca ŠtB spáchala úspešný atentát v Mníchove. Neskôr vznikol Slovenský akčný výbor, pričom vrcholným orgánom sa stal Svetový kongres Slovákov. Dvaja historici muži a jedna historička žena sa venovali profesionálne otázkam prvej SR tak, že vo vlasti by pri výklade dejín z vlastného pohľadu mali existenčné politické problémy a za svoje názory by boli väznení. Našťastie, v zahraničí mohli myslieť a najmä tvoriť slobodne. Keďže dámy majú prednosť, spomeňme najprv profesorku Emíliu Hrabovec, ktorá rozhodným hlasom a publikačnou činnosťou je odborníčkou nielen na prvú SR, no najmä na Vatikán a vzťah pápežstva k Slovákom. Druhým je rímskokatolícky kňaz a salezián Milan Stanislav Ďurica. Jeho diela sú dodnes rešpektovanými v rámci výskumu sporných otázok našich dejín, hoci je stále démonizovaný pre domnelé bludy jeho vlastných neprajníkov. Ďalším historikom je austrálsky emigrant a rodák z Červeného Hrádku, prípadne Vérešváru pri Zlatých Moravciach František Vnuk.

Cez Rakúsko do Austrálie

Všestranný zaber tohto dnes 93-ročného muža je obdivuhodný. Je to historik, ktorému nie je cudzie ani technické myslenie.František Vnuk sa narodil 8. apríla v roku 1926. V roku 1946 maturuje a rozhoduje sa pre banské inžinierstvo na Vysokej škole baníckej v Ostrave. Politické pomery sa však prudko zhoršujú a Vnuk ako národne a katolícky cítiaci človek sa nemôže stotožniť s politickou orientáciou ČSR, ktorá si to ženie na ZSSR priam kozmickou rýchlosťou. Výrazom týchto rokov je aj teror a nástup 50. rokov. V roku 1949 odchádza do Rakúska, o rok neskôr do Austrálie, kde sa rozhodol usadiť. Emigrant to nikdy nemal ľahké, no František Vnuk je húževnatý a okrem nového jazyka si osvojuje aj prácu pre exil.

Po uznaní skúšok a dokončení vysokoškolského štúdia v Austrálii sa stáva asistentom na Technologickom inštitúte a v roku 1955 získava titul docenta. Súčasne vyštudoval aj históriu a politické vedy v Adelaide. Od roku 1970 aktívne spolupracoval so Svetovým kongresom Slovákov. Po roku 1989 sa vrátil na Slovensko a stal sa pedagógom na Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Františkovi Vnukovi je často vyčítaná metodológia a údajné neoľudáctvo. Je to zvláštne, pretože sám som bol svedkom prednášky v Ražňanoch 24. apríla 1992, kde okrem vysvetlenia základných životopisných dát miestneho kňaza Štefana Ondreča veľmi ostro odsúdil Židovský kódex, deportácie a veci, ktoré sa mu vyčítajú a pripisujú. Na Slovensku však vládne absurdita na každom kroku, takže sa niet čo čudovať.

Cesta k mládeži

Vedecká činnosť Františka Vnuka je zameraná na cyrilometodské obdobie, čo korešponduje aj so solúnskymi bratmi, ktorí sú patrónmi aj dňa našich zahraničných Slovákov. Pán František Vnuk je autorom mnohých publikácií. Ide napríklad o Dedičstvo otcov, kde sa v esejach zamýšľa o zmysle a fungovaní našich národných dejín a rozoberá rôzne aspekty a témy, ktoré sú Slovákom blízke a charakteristické. Ďalej sú to Dokumenty o postavení katolíckej cirkvi naSlovensku v rokoch 1945 – 1948, Vládni zmocnenci na biskupských úradoch v rokoch 1949 – 1951a iné. V knihe Mať svoj štát znamená život spracoval životopis Alexandra Macha. Jeho publikácie sa týkajú nielen národnej, ale aj cirkevnej histórie. Významný titul mu udelil svätý Ján Pavol II., ktorý ho povýšil na rytiera rádu Gregora I. Veľkého. Pán František Vnuk si ešte musí nájsť cestu k správnemu pochopeniu jeho diel najmä medzi mladými ľuďmi. Vyabstrahovať ho z historiografie nie je určite správne.

V súčasnosti František Vnuk opäť žije v Austrálii a teší sa vysokému veku. Veríme, že ho Pán Boh ešte medzi nami dlho zachová.


FRANTIŠEK VNUK: SLOVENSKU HROZÍ NÁRODNÁ SAMOVRAŽDA

Prežili ste štyridsať rokov v exile. Ako ste sa vyrovnávali so životom v cudzom svete?

Nebolo to ľahké. Človeku zrastenému s rodnou zemou sa každé odlúčenie od nej – či už násilné, alebo dobrovoľné – ťažko znáša. Precítene to vyjadril biblický žalmista, ktorý s bôľnou nostalgiou opisuje, ako starozákonní vyhnanci na „brehu riek babylonských“ sedávali a spomínali na stratenú vlasť. Svoju oddanosť k jej prejavuje slovami: „Keby som, Jeruzalem, zabudol na teba, nech mi odumrie pravica. Nech sa mi prilepí jazyk na podnebie, keby som nepamätal na teba...“ (Žalm 139). Aj pre mňa bolo vyhnanstvo ťažké obdobie. Posilou nám bola nádej, že tá zmena príde a raz sa opäť vrátime domov. Po viac ako štyridsaťročnom pôste sa naše očakávania splnili.

Po roku 1990 ste sa vrátili na rodnú hrudu a stali ste sa svedkom vzniku samostatnej Slovenskej republiky v roku 1993. Čo to pre vás znamenalo?

Bol to radostný pocit a určitom zmysle zázrak, i keď toto slovo dnes nie je v móde. Európa bola rozdelená „železnou oponou“ a nielen západné demokratické štáty a veľmoci, ale aj Vatikán predpokladali, že tento stav bude trvať ešte najmenej sto rokov. A tu sa odrazu zrútil systém, ktorý držal v poddanstve národy strednej a východnej Európy, zdvihla sa železná opona, ktorá tak neľútostne a neprirodzene delila Európu na dva mocenské bloky. Uvoľnená politická atmosféra umožnila utláčaným národom nielen s úľavou si vydýchnuť, ale aj uplatniť ich najprirodzenejšie túžby. Ujarmené národy obnovili svoju štátnu samostatnosť, alebo ju získali po prvý raz v histórii! V tomto procese uskutočňovania samourčovacieho práva obnovuje sa aj SR. Považujem to za Boží zásah do ľudských dejín, za dôkaz, že Boh je Pánom histórie. Rovnako za prejav Božej priazne považujem, že som mohol byť svedkom týchto historických udalostí, keď v slovách Sama Chalupku „Boh nám zas dal dobrý deň a zlomili sme jarmo“.

Dnes má štát 26 rokov, no nachádza sa vo veľmi ťažkom stave – vzdal sa časti suverenity, národných a kresťanských hodnôt, prevládajú v ňom odnárodnené liberálne sily. Aký vidíte ďalší vývoj Slovákov a Slovenskej republiky?

Je to smutný a pre mňa nepochopiteľný zjav, ktorý iba ukazuje, že niekedy je ľahšie slobodu a samostatnosť získať, než si ju udržať. Niekedy sa mi zdá, že tú našu samostatnosť berieme vonkoncom nezodpovedne. Od roku 1989 teoreticky máme po ruke všetky nástroje demokracie, no namiesto toho, aby sme ich využili k vlastnému dobru, nechávame, aby sa ich zmocnili naši nežičlivci a zneužívali ich proti najvlastnejším záujmom národa. Takto sme vlastnou vinou prišli o mnohé z tých cenných a nenahraditeľných hodnôt. Ak by mal tento trend pokračovať, hrozí nám tragický koniec, národná samovražda. Momentálne vyhliadky sú veľmi bledé, ale ja verím, že sa situácia zlepší. Ešte stále je tu skupina národne cítiacich obetavcov, ktorí sa starajú, aby ohník národného povedomia a cti nevyhasol. Verím, že je len otázka času, kedy sa on rozhorí v mohutnú vatru.

Dokážeme si zachovať územnú celistvosť a nedotknuteľnosť hraníc?

Celistvosť nášho územia a nedotknuteľnosť našich hraníc nezáleží totiž iba na nás, o tom vplyvne rozhodujú aj cudzie veľmoci, často bez nás. Z našej strany je však potrebné, aby sme vždy a všade vyjadrovali naše pevné odhodlanie a nezvratnú vôľu brániť každú piaď zeme, tohto vzácneho dedičstva našich otcov. Cudzí svet musí vidieť, že tu žije sebavedomý národ, ktorý miluje svoju zem až do krajnosti.

Prežije naša republika prebiehajúce turbulentné časy, aj vzhľadom na ambície niektorých politikov spojiť SR a ČR do jedného štátu?

Na agitáciu za obnovenie spoločného štátu hľadím ako na primitívnu naivitu, ktorá nemá miesto v myslení človeka nárokujúceho si na titul politika. Neviem totiž pochopiť, čo by to bol za politika, ktorý by chcel zlepiť dohromady, čo sa už dvakrát rozpadlo. Po viac než polstoročnom časovom odstupe je ozaj namieste priznať, že spoločný štát s Čechmi bol iba dvakrát nevydarený politický pokus. Len hlupák sa dopúšťa toho istého omylu dvakrát a len nepoučiteľný hlupák trikrát. Okrem toho, súčasnosť ukazuje, že Slováci a Česi vedia krajšie a bratskejšie žiť vedľa seba v dvoch štátoch než spolu v jednom.