BEZ KRSTNÝCH OTCOV?

Posledné parlamentné voľby priniesli množstvo noviniek. Médiá nám od rána do večera podsúvajú, že vraj je tu nejaká pravica a ľavica, súperiace medzi sebou priam na život a na smrť. Ale ak si pripomenieme aspoň pár výrazov, ktoré stručne charakterizujú pravicu (poriadok, mužnosť, sila, tradícia, náboženstvo, vlasť, národ, vlastníctvo) a ľavicu (rovnosť, súcit, prerozdeľovanie, kolektivizmus, ateizmus, internacionalizmus) a spomenieme si, že November 89 bola len eštebácka inscenácia, kde hlavným motívom súdruhov bolo prísť k majetkom, vidíme, že sme tu silnú pravicovú stranu ani mať nemohli. To sa len ľudia odrazu začali hrať na demokratov či kresťanov, aby pokryli celú politickú scénu. Pritom všetky pravicové hodnoty zredukovali takmer na nulu. Zostalo len súkromné vlastníctvo, čo však neznamená podnikanie či hospodárenie na úžitok spoločenstva, ale pridelenie majetkov komunistickej nomenklatúre.

SNS - pravicové placebo

Ak sa však pohybujeme vo svete hodnôt a nie mediálnych lží, potom musíme povedať, že prvá autentická pravicová strana, ktorá sa po novembrovej inscenácii dostala do parlamentu a navyše bez „krstných otcov“, je Kotlebova ĽSNS. Boli síce aj iné pravicové a vlastenecké straničky, ale tie nemali šancu dostať sa do parlamentu. Z tých parlamentných, čo by sa rady za pravicové vydávali, možno spomenúť SNS, no postupne sa z nej stalo iba pravicové placebo, lebo na prvom mieste u nej bol vždy obchod. No a KDH, to už bol priam hodnotový podvod na pravicových a vlasteneckých voličoch. Veď im to aj konečne zrátali. Nuž a spájať ďalšie parlamentné strany s pravicovými hodnotami je obyčajné klamstvo, v lepšom prípade vizitka kvality našich tzv. politológov. To, že sa ĽSNS dostala do parlamentu, zodpovedá celkovému trendu v Európe, keď sa ľudia už začínajú spamätávať z dlhoročného rozkladu hodnôt, bez ktorých nijaká spoločnosť nemôže prežiť.

Pravica, ktorá s pravicou nemá nič spoločné, nemá najmenší problém dohodnúť sa s ľavicou, ktorá je v službách kapitalistov.

Už od XI. zasadnutia Kominterny v roku 1931 súdruh Stalin prezieravo navrhol používať na všetko, čo sa komunistom nepáčilo, slovo fašizmus. A opakovať to donekonečna. Takže nielen nejaký náčelník afrického kmeňa, ktorý nevyznával komunizmus, bol okamžite fašista, ale aj taký surrealista André Breton, rovnako ako poľskí aristokrati a mnohí ďalší politici či umelci. Nečudo, že aj našim mladým súdruhom – či už ľudskoprávnym internacionalistom alebo tzv. liberálom – sa toto heslo dokonale zarylo pod kožu.

Ľavica v službách kapitalistov

K samotnej vládnucej koalícii niet veľmi čo dodať, aj keď sa niektorí mladší ľudia, oklamaní mediálnym zneužívaním slova „pravica“, cítia podvedení. Oligarchovia sa jednoducho dohodli, veď nič iné sa ani nedalo čakať. Pravica, ktorá s pravicou nemá nič spoločné, nemá najmenší problém dohodnúť sa s ľavicou, ktorá je v službách kapitalistov.

Krk môže SNS zlomiť to, ak bude celé volebné obdobie uprednostňovať iba „obchody“ a ani po štyroch rokoch jej prítomnosti vo vláde stále nebudeme mať ani slovenskú televíziu, ani slovenský rozhlas a ani jeden slovenský denník.

A ešte malý epitaf pre KDH. Politickí väzni Slovenska si veľmi dobre pamätajú 90. roky, keď zo Žabotovej vyšla úspešná rozbíjačská kampaň proti ich jednotnej celoštátnej organizácii a dokázala ju rozdeliť. Hoci do novej, kádeháckej prešlo necelých 15 percent pomýlených členov či rozčarovaných kandidátov na predsedu, bol to veľký úder spoločenskej prestíži organizácie politických väzňov. Aj preto je pre tých, čo trpeli v komunistických lágroch, jedna z najlepších správ týchto volieb, že KDH zostalo pred bránami parlamentu. A zrejme tam zostane navždy, pretože tento výsledok bude mať presne rovnaký psychologický účinok ako Kotlebových 8 percent. Jemu však percentá porastú, pretože ešte stále veľa ľudí zastrašili masívne klamstvá médií, že určite nedosiahne 5 percent, kým výsledok KDH aj tým zotrvačníkovým voličom ukázal, že kráľ je nahý a ich rady poklesnú ešte dramatickejšie. Je prakticky isté, že rovnako skončí aj ich politický a charakterový klon Radoslav Procházka.

Vo večnej ilegalite

Ktovie, či to bude vedieť využiť opäť parlamentná SNS, pretože vulgarizmy síce nechala pred dverami parlamentu, nie však bohatých podporovateľov. Ale to nie je tá hlavná vec, od ktorej závisí politická budúcnosť SNS. Krk jej môže zlomiť to, ak bude celé volebné obdobie uprednostňovať iba „obchody“ a ani po štyroch rokoch jej prítomnosti vo vláde stále nebudeme mať ani slovenskú televíziu, ani slovenský rozhlas a ani jeden slovenský denník. Pre ich predsedu parlamentu je tu ešte jedna výzva navyše, ktorá rovnako zaváži – odstrániť potupné úpravy Svätoplukovej sochy na Bratislavskom hrade, ktoré spáchal tiež jeden predseda parlamentu. Ak toto SNS nedokáže, iba rozšíri nepopulárny zoznam strán bez parlamentnej budúcnosti ako HZDS, SDKÚ, KDH a najnovšie Sieť. Pretože Slovensko nemôže žiť v ilegalite večne.

Na záver by som našim komunistickým novinárom, tým s fašistickým slovníkom, ešte rád vysvetlil jednu záhadu, ktorú nevedia pochopiť. Vo viacerých novinách som sa totiž dočítal, akí sú naši súdruhovia prekvapení, že Kotlebu volili aj v obciach, ktoré za povstania Nemci vypálili. Napríklad v smutne známej Kľakovskej doline v obci Ostrý Grúň dostala ĽSNS až 27 percent hlasov. Nuž, vysvetlenie je veľmi jednoduché – miestni ľudia vedia, ako sa to celé zbehlo a kto to celé zavinil. Propaganda-nepropaganda. Že to boli práve „hrdinskí“ partizáni, ktorí párkrát vystrelili na nemeckú hliadku, čo nemalo nijaký vojenský význam, no keď Nemci začali za ich výčiny robiť represálie na nevinných ľuďoch, rýchle zdupkali do hôr. A vrátili sa, až keď Nemci odišli. Podrobnejšiu spomienku na tieto udalosti od pamätníčky Márie Lujzy Tencerovej si možno prečítať napríklad v časopise politických väzňov Svedectvo, ale aj v novinách Sme zo 17. októbra 2007. Skôr by som sa čudoval tomu, že práve v takej obci dostal Smer viac hlasov ako ĽSNS. Ale ako vidíme, aj zglajchšaltovaná propaganda predsa len má nejaký účinok. A asi ho ešte chvíľu bude mať.