BEZCENNÉ PENIAZE

Počas zlatého štandardu panovala závideniahodná finančná stabilita

Foto ARCHÍV
Dátum 28.07.2016

Finančná kríza kvári svet už pekných pár rokov. Najnovší zázračný liek, ktorý má našu konzumnú spoločnosť priviesť na cestu blahobytu, je takzvané kvantitatívne uvoľňovanie. Ekonomiku vraj naštartuje, ak sa do nej naleje väčšie množstvo peňazí. Viac peňazí znamená viac investícií aj viac úverov. Ľudia budú viac míňať, čo zvýši zisky firiem. Len Európska centrálna banka vyprodukuje podľa ekonóma Petra Staněka každý mesiac 65 miliárd nekrytých eur.

Viac peňazí však znamená vyšší blahobyt len vtedy, ak je za nimi reálna hodnota. Táto kríza nie je prvá v histórii ľudstva. A podľa všetkého ani posledná. Ak sa nás elity snažia dostať z problémov nekrytými peniazmi, vytvárajú tým predpoklady pre vznik ďalšej krízy v budúcnosti. Ten, kto bankovky nezávisle od ich krytia vníma ako reálnu hodnotu, je na míle vzdialený od ich pôvodnej funkcie. Na rozdiel od mincí z drahých kovov totiž papierové peniaze nie sú samy osebe cenné.

Matematika je neúprosná

S rozmachom obchodu bolo čoraz ťažšie nosiť so sebou množstvo ťažkých mincí na väčšie nákupy. Zlato okrem toho predstavovalo obrovské lákadlo pre zlodejov. Hľadanie bezpečnejšieho a praktickejšieho systému dalo predpoklad na vznik bánk. V prvých peňažných ústavoch dostal človek na odložené úspory potvrdenku, akúsi predchodkyňu bankovky, na ktorú si mohol dať v hociktorej pobočke vyplatiť späť svoje peniaze. Bankári rýchlo pochopili, že sa nikdy nestane, aby si všetci klienti odrazu prišli po svoje zlato. To niektorých lákalo na vydávanie ďalších a ďalších bankoviek. Lenže matematika je neúprosná: čím viac bankoviek je naviazaných na určité množstvo zlata, tým sa ich hodnota znižuje.

Priekopníkom papierových peňazí sa stala Čína. Peniaze tu uzreli svetlo sveta v siedmom storočí, keď štátna pokladnica po vojnách zívala prázdnotou. Na razenie ďalších mincí nebol dostatok drahých kovov, a tak sa objavil nápad nahradiť ich papierovými peniazmi. Ľud ich prijal pomerne rýchlo, najmä po prísľube panovníka, že keď problémy pominú, môžu si papieriky vymeniť za mince. Cisár však dával tlačiť čoraz viac peňazí. Keďže neboli kryté drahými kovmi a postupne strácali svoju hodnotu, vyvolalo to infláciu. Ľud prišiel o istoty, prestal panovníkovi dôverovať a v krajine prepukli nepokoje. A tak sa Číňania vrátili k medeným minciam.

Významný míľnik v dejinách papierových peňazí znamenalo založenie Štokholmskej banky. Bankár Johan Palmstruch dostal v roku 1661 od kráľa povolenie založiť banku s právom vydávať peniaze kryté drahými kovmi. Ani on však neodolal pokušeniu vytlačiť ich viac, ako dostal do úschovy zlata a striebra. Keď banka skrachovala a ľudia žiadali vymeniť bankovky späť za zlato, množstvo drahého kovu v trezoroch na to nestačilo. Pokus o založenie prvej súkromnej emisnej banky sa skončil škandálom.

Všeobecná eufória

Podstatne ďalej zašiel v špekuláciách škótsky hazardný hráč a amatérsky ekonóm John Law, ktorý sa začiatkom 18. storočia stal ministrom financií v bankrotujúcom Francúzsku. Do kresla mu pomohol sľub, že krajinu vyvedie z finančných problémov a zbaví ju obrovského dlhu. Zlato a striebro boli podľa neho príliš vzácne, aby sa používali ako platidlo, a tak založil banku vydávajúcu papierové peniaze. Tie mali byť kryté nielen príjmami z daní a hodnotami pozemkov vo vlastníctve banky, ale dokonca aj očakávanými výnosmi z nich. Za dva roky vydal nekryté bankovky v hodnote troch miliárd francúzskych livier.

Na Starom kontinente v tých časoch zúrila zlatá horúčka. John Law veril v existenciu veľkých nálezísk drahých kovov v Amerike a za každú cenu sa snažil získať monopol na obchod s oblasťami predpokladaných nálezísk. Založil holdingovú spoločnosť, podporujúcu francúzskych prisťahovalcov v Amerike: prideľovala im pôdu a poskytovala štedré úvery.

Vo veľkom tlačil bankovky, špekuloval a skupoval, čo sa dalo. Nakupoval dokonca akcie vlastnej spoločnosti, čím sa mu podarilo vyhnať ich hodnotu vraj až na päťstonásobok. Panovala všeobecná eufória: stačilo si ráno kúpiť akcie a do večera bol z ich majiteľa boháč. Ničím nekryté bankovky však nedokázali spraviť zázrak a umelo nafúknutá bublina praskla: keď sa existencia nálezísk nepotvrdila, investori sa začali papierových peňazí zbavovať. Systém skrachoval, burza sa zrútila a mnohí prišli o celý svoj majetok. Voltairove slová z tých čias ani dnes nestrácajú na aktuálnosti: „Papierové peniaze sa skôr či neskôr vrátia na svoju pôvodnú hodnotu – na nulu.“

Skutočné hodnoty

Podobné skúsenosti privodili myšlienku, že ak peniaze nie sú priamo zhotovené z drahých kovov, musia byť na ne aspoň naviazané. Spočiatku bolo zárukou stability meny striebro - krajina mohla vydať len toľko peňazí, koľko striebra mala v štátnych trezoroch. Neskôr ho nahradilo zlato, zachovávajúce si svoju hodnotu v dlhodobom horizonte. Za uncu zlata, čo je zhruba 31,1 gramu, si dnes možno dopriať v podstate to isté ako pred sto či dvesto rokmi. Takzvaný zlatý štandard – naviazanie peňazí na zlaté rezervy - v priebehu 19. storočia zaviedli prakticky všetky vyspelé krajiny a držali sa ho až do 1. svetovej vojny.

Z ekonomického hľadiska bolo obdobie klasického zlatého štandardu (1871 – 1914) azda najstabilnejšia epocha v dejinách ľudstva. Ceny kolísali minimálne, inflácia bola takmer na nulovej úrovni. Ak si chcela niektorá krajina dopriať viac, musela zvýšiť svoj výkon, aby mohla od inej krajiny kúpiť viac zlata. Ak dobre nehospodárila, zlato odtieklo inam – zaplatila ním svoje dlhy.

Ani pri zlatom štandarde nie sú meny stopercentne kryté, je však pevne dané minimálne krytie, zvyčajne vo výške jednej tretiny. Emisná banka môže na zvyšné dve tretiny poskytovať úver. Ak by ponúkla viac, pri nedostatočnom krytí sa mena znehodnotí. Pod zlatým štandardom sa poskytovalo málo úverov a banky robili menej obchodov, čo im, pochopiteľne, nevyhovovalo.

Bodka za prosperitou

Prvá svetová vojna dala bodku za zlatým štandardom. Zlato v štátnych trezoroch nestačilo na pokrytie výdavkov na zbrojenie, a tak krajiny od neho jednoducho upustili. Časy ekonomickej stability sa skončili, čo podľa niektorých ekonómov vyústilo do hospodárskej krízy v 30. rokoch 20. storočia.

Súčasná situácia nápadne pripomína skúsenosť s hazardným hráčom v ministerskom kresle. Ľudstvo je skrátka nepoučiteľné. Politici aj banky sa dnes správajú trhovo a nemajú záujem o návrat k zlatému štandardu, o ktorom sa vyjadrujú ako o barbarskom prežitku. Peniaze naviazané na zlato by boli totiž ľahšie kontrolovateľné a nezávislé od ich ambícií. Peniazmi, za ktorými nie je reálna hodnota, sa však svet z krízy nedostane. Riešením je len návrat k rozumnému hospodáreniu.

Johana Palmstrucha priviedli nekryté bankovky do väzenia. John Law sa po prasknutí bubliny zachránil pred zlynčovaním útekom z krajiny s holými rukami a na sklonku života sa z neho stal žobrák. Padnú niekedy do rúk spravodlivosti aj súčasní tvorcovia idey tlačenia bezcenných peňazí?

Fotogaléria

Zákaz kopírovať texty bez súhlasu Mayer Media,
vydavateľstvo udeľuje povolenie len na použitie odkazu na originálny článok.