BLAMÁŽ NAŠEJ DIPLOMACIE

Všetci veríme, že Slovensko má do neba trčiacich diplomatov! Svetovládne inštitúcie zapchávajú nimi diery, kde príde, boli či ešte sú šéfmi misií OSN. Niet na celom svete nad náš rezort zahraničia, ale predovšetkým osobne nad jeho terajšieho správcu. Ale ani nad ďalšieho diplomata, podpredsedu Európskej komisie pre dopravu, či nad osobitného splnomocnenca OSN, donedávna šéfa misie OSN v Iraku. Všetko absolventov sovietskeho MGIMO, to preto také veľké diplomatické úspechy!

Ministerské neúspechy

Len moja mama má iný názor. Akéže úspechy, či nevidím, že je to inak, že nášho skvelého ministra nevymenovali za generálneho tajomníka OSN, iba na rok mu dali do rúk volant valného zhromaždenia a čo dokázal, hneď bol na stole marrákešský pakt s hrozbou zaplavenia Európy migrantmi. A že iného nášho ministra nepovýšili na ministra financií Európy. A že nášho diplomata pre dopravu socialisti vystupujúci v europarlamente pod havkajúcou skratkou PES nenominovali na čelo svojej kandidátky do európskych volieb, aj keď veľmi chcel. A že nám ani nepridelili liekovú agentúru...

Ak má moja mama pocit, že má pravdu, nemožno ju zastaviť.

„S veľkou Čínou sa nebratríčkujeme, nevieme s ňou dohodnúť ani len výstavbu štyristo kilometrov širokorozchodnej železnice od ukrajinských hraníc po Jarovce, bola by práca pre stavbárov a zisk z prepravy tovarov, keď už plyn prepravovať nebudeme. Nuž ale naša hlava, nešetriaca štátnymi vyznamenaniami pre tých, ktorí nechceli štát, sa objíma s dalajlámom, zatiaľ čo české blšky naskákali do kožucha čínskeho obra a ťažia z toho, Čína financuje Sláviu Praha a našu Trnavu nemá kto. My sme ruského diplomata poslali domov a Porošenkovi sme dodali našich dvoch skvelých expertov, ktorí vedia, ako rozpredať štát, aj s donbaským uhlím, aj s černozemou nielen do kvetináčov, čo je pre amerických bossov ako manna z neba. Napokon stačilo, aby Fico čo iba občas neulahodil panstvu za okrúhlym stolom Európy, a už za ten stôl nemá prístup...“

Nehodný hradný pán

V tej chvíli som mamu poprosil, aby nikoho nemenovala, lebo v tieni všetkovediacej NAKY človek nikdy nevie, či už prekročil alebo ešte neprekročil onú červenú čiaru. A tak pokračovala obozretnejšie: „Preč sú časy, keď s prezidentom lietali do sveta podnikatelia za iniciatívnej pomoci ministerstva zahraničných vecí, aby uzatvárali výhodnú hospodársku a obchodnú spoluprácu. Dnešný hradný pán v lietadle vozí riťovlezcov, a lieta iba do Afriky a Kyjeva, ale do Sýrie museli ísť súkromné osoby, aby nám oznámili, že Sýria sa vracia do mierového života, že s ruskou pomocou sa jej podarilo prežiť africkú farebnú jar a čaká ju masívna rekonštrukcia hospodárstva, výstavba miest, infraštruktúry za stovky miliárd dolárov. A náš nehodný hradný pán? A náš najlepší na svete minister zahraničia? Sýria ich nezaujíma, pritom v nej máme stovky ľudí, ktorí u nás študovali, a zaiste by boli dobrými otváračmi dverí. Ale náš svetový minister nič, ani len našu ambasádu tam neobnovil. Zutekali sme z nej medzi prvými v roku 2012...“

Po toľkej kritike som mamu zastavil upozornením, že niektorí z tých, ktorých kritizuje, sa pomerne vysoko umiestnili v ankete o najväčšieho Slováka a všetci majú šancu, a vlastne aj chcú byť slovenskými prezidentmi. Že koho myslím? A tak som tie mená neprozreteľne vysýpal napokon ja: Lajčák, Kubiš, Šefčovič.

Lajčák by podľa premiéra bol najlepším kandidátom a, samozrejme, aj prezidentom, akého Slovensko kedy malo, dokázal by dôstojne zastávať post hlavy štátu. Zháčil som sa však, či naozaj vie otvárať Slovensku, našim podnikateľom dvere na tých najvýznamnejších kľučkách sveta, mama si to totiž nemyslí. Pokiaľ ide o bývalého ministra zahraničných vecí Jána Kubiša, ten sám oznámil, že má záujem uchádzať sa o post prezidenta, že by chcel byť občianskym kandidátom s podporou politických strán, alebo aspoň s podporou poslancov viacerých subjektov. No a Maroš Šefčovič...?

Aj tehotný, aj nie

Mama sa smiala a dokonca, čo nezvykne, ťapkala sa rukami po kolenách: „Synu, predsa všetci vieme, že Lajčákbol sekretárom ministra zahraničných vecí Kukana, keď vláda schvaľovala prelety lietadiel NATO ponad Slovensko na takzvané humanitárne bombardovanie Srbska, to on písal uznesenie pre vládu, ktoré sa však vytratilo aj z archívov, on zmanipuloval referendum o odtrhnutí Čiernej Hory od Srbska, on svojvoľne uznáva kosovské pasy, aj keď Slovensko Kosovo ako štát neuznalo, a Thači sa naňho obracia ako na priateľa, aby Kosovo aj de iure uznal. Ten predsa prezidentom byť nemôže, napokon sám to dobre vie a stále tvrdí nie, nie, nie! Ani nevie, čo by mu mohli sľúbiť, aby svoju kandidatúru nevylúčil. A ten velikánsky Kubiš? Chcel by byť občianskym kandidátom s podporou politických strán, a to už čo má spoločné s občianskou kandidatúrou? To bude rovnako ako Mistrík aj tehotný, aj nie? Občiansky kandidát s podporou strán? A Šefčovič? To si ide lízať labu po tom, čo mu európsky PES dal košom? Smer nutne potrebuje kandidáta, a on len musí požiadať Európu o volebnú dovolenku, a ešte zájde do Ruska po požehnanie...? Neverím, žeby mu to Európa dovolila, veď príde o veľkého experta na dopravu!“

Moja mama sa nezvykne mýliť, ale našich úspešných diplomatov treba predsa len nejako oceniť. Nechať ich trochu si odpočinúť od namáhavého presadzovania slovenských záujmov všade, kam vkročia. Keď si všimla, čím chcem túto glosu ukončiť, zakázala mi pokračovať. Ešte by som sa dostal do podozrenia, že im to nedožičím. Im by to zaiste prospelo, len či aj Slovensku?