BRATRÍČKOVANIE

V októbri si podobne ako naši západní susedia – i keď o čosi menej veľkolepo – pripomíname 99. výročie založenia prvej Československej republiky. Historici sa v drvivej väčšine zhodujú v otázke vtedajšej dôležitosti spoločného štátu ako pre Čechov, tak i pre Slovákov. Bolo to lano, za ktoré sme spoločne ťahali v úsilí vyhrabať sa spod sutín rakúsko-uhorskej monarchie a to sa nám so cťou a uznaním Európy podarilo. Lano si však nechali v Prahe pochopiac, že sa dá použiť okrem ťahania i na zväzovanie. A Slováci museli nastaviť ruky.

Macošský tatíček

Spočiatku to vyzeralo sľubne. Slováci vstúpili v októbri 1918 do spoločného štátu s Čechmi nazdávajúc sa, že bude akousi trampolínou v ich ďalších národných ambíciách. Verili, že Česko má pochopenie pre túžbu po sebaurčení, no veľmi rýchlo vysvitlo, že opak je pravdou. Napriek prísľubu, že si na Slovensku budeme môcť vládnuť prakticky sami, bol spoločný štát od začiatku riadený centralisticky z Prahy, čo ešte viac prehĺbilo rozdiely medzi poľnohospodársky orientovaným Slovenskom a priemyselným Českom. Možno sa však tomu čudovať, keď samotný prezident, glorifikovaný Tomáš Garrigue Masaryk, Slovákov ako národ nikdy neuznával? „Niet slovenského národa. To je len výmysel maďarskej propagandy. Zakladáme na Slovensku školy. Musíme počkať na ich výsledky. O jednu generáciu nebude rozdiel medzi dvoma vetvami nášho národa. Český národ je i pod Tatrami.“ Vyhlásenie, ktoré prezident poskytol francúzskemu denníku Le Petit Parisien v roku 1921, hovorí za všetko, rovnako ako jeho výrok v memorande Independent Bohemia 1915, ktorý adresoval britskému ministrovi zahraničných vecí Edwardovi Greyovi: „Slováci sú Česi napriek tomu, že používajú svoje nárečie ako spisovný jazyk.“ Dielo Milana Ďuricu T. G. Masaryk a jeho vzťah k Slovákom ponúka hlbší rozbor danej problematiky a potvrdzuje, že nijaký Slovák s pronárodným cítením nemôže prvého československého prezidenta považovať tak celkom za „tatíčka“.

Od Šumavy po Užhorod

Idea čechoslovakizmu, samozrejme, nevznikla v roku 1918 a prezident Masaryk nebol jej jediným nositeľom. Bola prítomná omnoho skôr, okrem iného i v dielach Jána Kollára, ospevujúceho všeslovanskú vzájomnosť a uznávajúceho výhradne češtinu. Počas prvej Československej republiky však bujnela ako zhubný nádor. Podľa Hanuša Kuffnera, ktorý bol dôverníkom druhého československého prezidenta Edvarda Beneša, bol Čechom každý od Šumavy po Užhorod.

Podľa Hanuša Kuffnera, ktorý bol dôverníkom druhého československého prezidenta Edvarda Beneša, bol Čechom každý od Šumavy po Užhorod.

Albert Pražák, dekan a neskôr rektor Univerzity Komenského v Bratislave, predostrel v roku 1929 vo svojej publikácii Češi a Slováci vskutku zarážajúcu myšlienku: „Pojem Slovák v dnešnom slova zmysle sa vytvoril vlastne až za Bernoláka, ktorý potreboval odlíšiť uhorských Slovanov od Slovanov moravských, sliezskych a českých a použil teda označenie Slovák.“ Hoci je evidentné, že nás Česi v spoločnom štáte nikdy nepovažovali za rovnocenných partnerov, aj po štvrťstoročí od rozdelenia sa ozývajú hlasy volajúce po obnovení Česko-Slovenska. Existuje dokonca hnutie za jeho obnovenie s názvom Československo 2018, ktoré v roku 2015 spustilo zber podpisov potrebných na vyhlásenie referenda o opätovnom spojení republík. K referendu malo prísť symbolicky v roku 2018, na sté výročie založenia prvej Československej republiky. Čím bližšie sa k tomuto dátumu blížime, tým šialenejšie nápady sa rodia i v hlavách našich zákonodarcov. V septembri sa napríklad v pléne nášho parlamentu rokovalo o návrhu poslancov strany SaS, podľa ktorého sa mal 28. október, deň vzniku Československej republiky, zmeniť z pamätného dňa na štátny sviatok. Naopak, Deň ústavy, ktorý každoročne slávime 1. septembra, navrhovali degradovať „len“ na pamätný deň. Našťastie, v hlavách väčšiny poslancov Národnej rady až k takémuto zatmeniu nedošlo a návrh SaS neprešiel.

Pretlak spolupráce

Vždy je pozitívne znamenie, keď spolu krajiny dobre vychádzajú a pomáhajú si v najrôznejších oblastiach. Slovensko a Česko sa na nedostatok spolupráce rozhodne sťažovať nemôžu. Už niekoľko rokov sa s našimi západnými susedmi spájame predovšetkým v kultúrnej oblasti. Budúcu úzku spoluprácu deklarovali premiéri oboch krajín aj 4. septembra na zámku v Ledniciach. Výsledkom ich rokovania bol podpis niekoľkých bilaterálnych dohôd a memoránd o kooperácii vo viacerých smeroch. Identifikovali tiež nové priority spolupráce v oblasti obrany, bezpečnosti, vnútra, dopravy či životného prostredia. Okrem bilaterálnych tém sa vlády venovali aj koordinácii spoločných podujatí a osláv pri príležitosti 100. výročia vzniku Československa, 50. výročia pražskej jari a 25. výročia novodobej samostatnosti ČR a SR.

Hoci je evidentné, že nás Česi v spoločnom štáte nikdy nepovažovali za rovnocenných partnerov, aj po štvrťstoročí od rozdelenia sa ozývajú hlasy volajúce po obnovení Česko-Slovenska.

Robert Fico rokoval s Bohuslavom Sobotkom o možnostiach slovensko-českej spolupráce pri modernizácii kolesovej a pásovej techniky armád. Vlády sa dohodli na vzájomnej podpore kandidatúr oboch krajín pri agentúrach, ktoré sa budú presúvať po odchode Veľkej Británie z Európskej únie. Slovensko má záujem získať liekovú agentúru, Česko bankovú. Slovensko zároveň bude podporovať, aby sa na rozhovoroch o vznikajúcom jadre Európskej únie mohlo zúčastniť ako pozorovateľ aj Česko, ktoré nie je členom eurozóny. A aby toho nebolo málo, na bohatej spolupráci sa dohodli i generálny riaditeľ RTVS Jaroslav Rezník a riaditeľ Českého rozhlasu René Zavoral. „Dlhoročná unikátna blízkosť a spriaznenosť našich národov nám dáva príležitosť na to, aby sme si v nasledujúcom jubilejnom roku vymenili ešte viac rozhlasových programov rôznych druhov a žánrov vrátane toho kráľovského – rozhlasovej hry, a umožnili tak našim poslucháčom rozšíriť ich obzory o ďalší kus hodnotného poznania,“ uviedol Rezník.

Na akejkoľvek užitočnej spolupráci nemôže byť nikdy nič zlé, netreba však zabúdať na minulosť, ktorá nám poskytuje možnosť poučiť sa. Načo zliepať črepy rozbitého džbánu, ak dva nové plnia svoju funkciu? Alebo niekomu chýbajú nekonečné hádky o tom, kto na kom parazituje a kto koho ťahá ku dnu, ktoré boli počas spoločného štátu takmer na dennom poriadku? Naučme sa žiť vo vlastnom štáte a neopľúvajme snahu našich predkov, ktorí boli v minulosti za samostatnosť Slovenska ochotní obetovať aj vlastný život.