ČAKÁ VLÁDU POLITICKÁ POPRAVA?

V niektorých ďalekých krajinách je to národný šport: po ceste sa proti sebe rútia dve autá, obe idú viac-menej stredom a ani jedno nevyzerá, že by chcelo uhnúť. Vodiči sa pretláčajú pohľadmi, ustúpiť znamená hanebnú prehru. Ten so slabšími nervami väčšinou na poslednú chvíľu strhne volant a k nehode nedôjde. Väčšinou. Niekedy sa stáva, že obaja súperi majú príliš silné nervy, prípadne nemajú vôbec žiadne nervy. Výsledkom je, že vedľa cesty tam býva dosť veľa vrakov, ktoré absolvovali čelný náraz.

Prečo to píšem? Lebo tá situácia pripomína dianie na našej politickej scéne. Aj tu sa dvaja barani rozbehli priamo proti sebe, aby s čo najväčším treskom rozbili to, po čom toľké roky tak žiarlivo márne túžili. Dáva to vôbec nejaký zmysel? Bola za tým iba ich samoľúbosť? Ktovie – vonkajšia podobnosť môže niekedy mýliť. Je možné, že to všetko je iba divadielko, za ktorým sa skrýva chladná kalkulácia? Skúsme sa nad tým zamyslieť.

Držme si klobúčiky, pôjdeme z kopca

Keby neboli predčasné voľby, „normálne“ parlamentné voľby by sa mali konať začiatkom roka 2024. Občania majú jeden a pol roka na to, aby si do volieb vybrali svojho favorita a politici už teraz kalkulujú, čo všetko budú voliči pri tomto rozhodovaní brať do úvahy. A pre strany tejto koalície to nevyzerá veľmi ružovo. Čiastočne proti nim stoja aj objektívne okolnosti: ich doterajšie vládnutie prebiehalo v časoch korony a ekonomickej recesie. Predovšetkým však je katastrofou to, čo táto podarená partička predviedla: namiesto sľubovanej antikorupčnosti a transparentnosti je jej vládnutie možné charakterizovať slovami hašterenie, škandály, rekordné zadlženie, zrada záujmov Slovenska, arogancia, totálny amaterizmus, likvidácia právneho štátu... Výsledkom je, že vláda má rekordne nízku dôveryhodnosť a v prieskumoch volebných preferencií to nevyzerá oveľa lepšie.

To všetko však nie je nič proti tomu, čo sa črtá na obzore. V dôsledku zavedenia protiruských sankcií pred krajinami EÚ stoja ekonomické, ale aj sociálne hrozby, aké sme si donedávna nevedeli ani predstaviť. Naozaj je veľmi realistický scenár, že cena energií sa aj na Slovensku v najbližšom období skokom zvýši o doposiaľ nepredstaviteľné sumy a následne to zopakujú aj spotrebiteľské ceny. Čo to pravdepodobne bude znamenať pre obyvateľov Slovenska, z ktorých veľká časť už aj teraz prežíva „s odretými ušami“, sa málokto odváži čo i len vysloviť.

Boj o holú existenciu

Možno poviete, že to je strašenie a žiadna podobná „Sodoma-Gomora“ sa diať nebude. Nuž, kiežby. Dianie v okolitom svete však nedáva veľa dôvodov na optimizmus. Nejde len o fatálny vplyv sankcií na energetický sektor EÚ, ale aj o to, že nepriaznivé globálne trendy sa nijako nezmenili: Západ ekonomicky slabne v porovnaní so zvyškom sveta, stredná trieda ako pilier demokracie mizne, nožnice medzi chudobou a miliardármi sa čoraz rýchlejšie otvárajú, nedostatok kľúčových surovín je čoraz väčším problémom...

Ak sa naplní čierny scenár a ceny potravín a energií pôjdu hore o násobky ich dnešnej výšky, tak to bude znamenať pre veľkú časť slovenských domácností neriešiteľnú situáciu.

Doposiaľ sa niekomu mohlo zdať, že apatická slovenská verejnosť si nechá na sebe „rúbať drevo“ a nepôjde do ulíc, nech sa deje čokoľvek. Lenže toto tak celkom neplatí v prípade, ak ľuďom začne ísť o holú existenciu. Niekto si možno ešte spomenie na sociálne nepokoje a rabovačky z roku 2004 na východnom Slovensku – a to šlo iba o škrty rádovo vo výške stoviek vtedajších korún. Ak sa naplní čierny scenár a ceny potravín a energií pôjdu hore o násobky ich dnešnej výšky, tak to bude znamenať pre veľkú časť slovenských domácností neriešiteľnú situáciu. Za takých okolností niet ani najmenšieho dôvodu si myslieť, že ľudia do ulíc nepôjdu. Pre vládu, ktorá bude vtedy pri kormidle, to bude špecifická situácia: ak niečo nevymyslí (napríklad, ak nepoužije niektorý z juhoamerických scenárov), môže to pre ňu znamenať fatálnu politickú popravu.

Jednooký medzi slepými

Tieto prognózy sú, samozrejme, dobre známe aj lídrom politických strán. Musia s nimi kalkulovať a všetci majú na stoloch svojich straníckych centrál dva scenáre: aké sú ich šance, ak sa budú voľby konať v riadnom termíne, a aké sú šance, ak by sa voľby konali ešte pred „sociálnym veľkým treskom“. Čo im vychádza? To vedia iba oni, ale ak sa vrátime na začiatok tohto článku, nebude azda taká úplne nezmyselná ani hypotéza, že niektoré koaličné strany môžu chcieť predčasné voľby, aby sa karty rozdávali nanovo ešte predtým, než ich úplne zmetie z povrchu zemského hnev ľudí, a aby zároveň s najlepším možným percentuálnym výsledkom získali k dobru aj čerstvé štyri roky potenciálnej účasti na vládnutí.

Konkrétne sa to týka najmä strany SaS a Richarda Sulíka. Ten má v súčasnosti celkom pekné preferencie, keďže ako jednooký medzi slepými v podstate prebral elektorát OĽaNO aj Za ľudí a z predčasných volieb by z koaličných strán vyťažil možno najviac: s 10-12 percentami sa už možno vidí v pohodlnej liberálnej koalícii s Hlasom a progresívcami. (Niekto zlomyseľný by mohol povedať, že aj tú akiste o ďalšie dva roky rozbije pre nezhody s príliš ľavotočivým Pellegrinim, ale my takí zlomyseľní nebudeme.)

Hlas verzus Smer

Mobilizuje však aj opozícia. A najmä Smer, ktorý je posledný rok naozaj veľmi aktívny. Tu je cieľ jasný: predbehnúť vo voľbách Hlas, hoci len o jediný voličský hlas, a tým zmeniť hru. Zdá sa totiž, že práve tam sa bude lámať volebný chlieb: ak by vládu skladal ako víťaz volieb šéf Hlasu Peter Pellegrini, mohol by dať prednosť koalícii so SaS a PS, zatiaľ čo ak voľby vyhrá Smer, vládu sa môže pokúsiť zložiť jeho predseda Robert Fico. S kým? S Pellegrinim a ešte niekým: najskôr s Borisom Kollárom, ktorý sa vyhýba tomu, aby sa príliš vyhranil voči komukoľvek. Matematicky to zatiaľ ešte nevychádza, lenže napínavá vnútropolitická jeseň sa ešte nezačala. Hm, napínavá... ale vlastne, ktoré obdobie nebolo pri tomto vládnucom zoskupení napínavé?