CENA ZAMATU

Bolo až smiešno-trápne sledovať, ako sa tohtoročné 30. výročie politického a ekonomického prevratu z roku 1989 prezentovalo tým najprimitívnejším spôsobom – opäť a zase len propagandou. Tajný a teda netransparentný „Ústredný výbor osláv“ (panoptikum VPN alebo kto vlastne?!) rozhodol o tom, kto môže a kto nemôže verejne prezentovať ružovými farbami Nežnú revolúciu a „svetlú“ minulosť, ktorá tu po nej nastala. Všimli ste si, že k novembrovým udalostiam sa vyjadrovalo vo všetkých médiách na Slovensku tých istých 12 ľudí? Len dvanásť vyvolených apoštolov, iba 12 preverených! V ktorejsi televízií dokonca vyrobili celebritu k 30.výročiu Zamatovej revolúcie z chlapíka, ktorý sa 17. novembra 1989 narodil...Treba dodať, že ešte ráno, takže už mohol hodnotiť! Všetkých ostatných, ktorí vtedy zapĺňali námestia s vierou v lepšie zajtrajšky, no i všetkých ešte nežijúcich obyvateľov ČSSR zahrnuli do percentuálnych výsledkov drahých prieskumných agentúr. Tie sú dôkazom utápania sa v čiernom bahne nesplnených sľubov a túžob...

Pozitívne účinky revolúcie podľa opýtaných pocítili len niektoré skupiny ľudí. „Najviac priaznivých zmien zaznamenali podnikatelia, disidenti a odporcovia režimu, mladí ľudia, veriaci, odborníci a príslušníci inteligencie,“ tvrdí prieskum  Sociologického ústavu Slovenskej akadémie vied (SAV) v spolupráci s Inštitútom pre verejné otázky (IVO), s agentúrou Focus a Centrom pro výzkum veřejného mínění spolu so Sociologickým ústavom Akadémie vied Českej republiky. „Obeťami nového režimu“ sa stali dôchodcovia, farmári, komunistickí funkcionári, robotníci, pracovití, poctiví a slušní ľudia. Súčasné zdravotníctvo považuje za horšie 44 percent opýtaných, zhoršenie bezpečnosti občanov a kriminality vidí 55 percent a o prepade sociálnych istôt je presvedčených 54 percent.“  Prieskumy už ale nezachytili koľko percent tvorí väčšinu obyvateľov SR, ktorá má traumu z divokej privatizácie, z reštitúcií,  z osudu 24 tisíc bezdomovcov,  zo 700-tisíc exekúcií,  s 200-tisícami nezamestnaných, zo zadlžeností rodín v miliardách eur, z odnárodnenej zahraničnej politiky a podobne. Ľudia si totiž dobre zapamätali a oceňujú, že od konca druhej svetovej vojny po novembrový majetkový prevrat, teda za 40 rokov, sa v ČSSR postavilo vyše troch miliónov bytov. Každý rok 45 000! V pomere k počtu čs. obyvateľstva (15 miliónov) sa u nás budovalo viac bytov ako v USA, Veľkej Británii, v Holandsku, Švédsku či v Rakúsku. Lebo za bývalého režimu sa presťahovalo do bytov prvej kategórie až 90% obyvateľstva. Tieto fakty by som rád adresoval všeobecne uznávanému a váženému hercovi Dušanovi Jamrichovi. Lebo práve on sa (ako politický aktivista v roli obhajcu Ľ. Štúra) dňa1. mája 2019 úplne znemožnil počas priameho prenosu z finále televíznej šou „Najväčší Slovák“. Výkrikom : „prosím vás a pozrite si koľko bytov, nových fabrík, nových podnikov sem prišlo po ´89 roku ...určite viac ako predtým!“ chcel v polemike s obhajcom Gustáva Husáka zúfalo argumentovať, že ponovembrová doba má rozhodne viac pozitív, ako starý režim. Herec je herec a preto nemusí alebo nemôže chápať rozdiel medzi štátnou bytovou politikou, vďaka ktorej prišli milióny obyvateľov socialistického Československa k bývaniu zadarmo, v porovnaní s komerčnou výstavbou predražených miliónových bytov iba a len zo súkromného kapitálu, vďaka ktorým sa stali ich majitelia bankovými hypotekárnymi otrokmi na 30 rokov. Ani to, aký obrovský rozdiel je v zmene vlastných národných podnikov, závodov, družstiev a obchodov za cudzie banky, nadnárodné spoločnosti, firmy, reťazce, ktoré celý zisky vyvážajú za hranice Slovenska. Faktom je, že niekoľko jedincov sa má vynikajúco. V aktualizovanom rebríčku najbohatších ľudí sveta časopisu Forbes v roku 2019 sa medzi dolárovými miliardármi objavili aj traja Slováci : Andrej Babiš, Ivan Chrenko a Jaroslav Haščák. Česká republika má v rebríčku osemnásobné zastúpenie. Mnohí ďalší si žijú na vysokej nohe a sú nadmieru spokojní. Jedna zo štúdií  poradenských firiem Capgemini a RBC Wealth Management, ktoré sa spoločne podieľajú na tvorbe Svetovej správy o bohatstve uvádza, že Slovensko má takmer 10-tisíc dolárových milionárov. V Česku je ich podľa štúdie J&T asi 30 tisíc a ich počet stúpa. No drvivá väčšina obyvateľov na oboch brehoch rieky Moravy iba prežíva, depresií, neistoty a „blbej nálady“ sa za tých 30 rokov stále nezbavila...

A omieľanie slova sloboda? Jeho skloňovanie vo všetkých pádoch zamedzilo vyjadriť sa občanom Slovenskej republiky priamo. Ukryli ju do výsledkov aktuálneho prieskumu.

Napriek tomu, že za tri uplynulé dekády sa objavilo množstvo overených informácií aj súvislostí o ozajstných organizátoroch udalostí 17.novembra 1989 v Prahe, „Ústredný výbor osláv“ a ich režiséri z nich nepriniesli vôbec nič. Žiadne nové dokumenty, žiadna dosiaľ nepublikovaná alebo embargovaná správa o najväčšej novembrovej lži s mŕtvym študentom Martinom Šmídom. Ani muk napríklad o tajnom stretnutí a rokovaní predstaviteľov ŠtB a KGB práve 17.novembra ´89 v Prahe. Žiadne investigatívne poodhalenie konania a motívov agentov tajnej služby Drahomíry Dražskej a por. Ludvíka Zifčáka z 2.správy ŠtB. Nič o skutočnej úlohe ani o zákulisných metódach iniciatívy MOST s Michalom Horáčkom a Michaelom Kocábom... Pobavil som sa ale pri čítaní českých Parlamentních listů, prinášajúcich preklad zápisu zo schôdzky Václava Havla s jeho sovietskym náprotivkom Michailom Gorbačovom, ktorá sa uskutočnila vo februári 1990. Teda dva dni po návrate Havla z návštevy v USA. „My sa len vraciame k normálnemu demokratickému pluralizmu a rozhodne sa nechystáme vracať fabriky ich bývalým majiteľom. (...) Pokiaľ sa v sovietskej tlači objaví tvrdenie, že Havel už likviduje socializmus, nie je to pravda. Pravda je, že hodláme odstrániť slovo ,socialistická‘ z názvu našej republiky. Ide o to, že samotný pojem ,socializmus‘ sa u nás stal symbolom neporiadku a nezodpovednosti...“ vysvetľoval Havel nové pomery v Československu po nežnej revolúcii. A čo na to Gorbačov? Musel už vtedy v tom roku 1990 odhadnúť zámery aj skutočný charakter pražského pivného trampa, keďže stretnutie zabodkoval slovami: „Históriu nemožno oklamať, tá nakoniec všetko a všetkých ohodnotí vskutku po zásluhe.“

Ozaj, všimol si niekto, že sa tu oslavovala „revolúcia“, ktorá nikdy nebola revolúciou? Že tu u nás nevzdelaní politológovia, slaboduchí politici a úplatní novinári používajú výraz „za komunizmu“, ktorý v Československu nikdy nebol? To fakt nikomu neprekáža pripisovanie autorstva známeho výroku že „Láska a pravda zvíťazí nad lžou a nenávisťou“ Václavovi Havlovi, hoci ho dávno pred ním vyslovil už Mahátma Gándhí?