ČERNOVSKÉ JATKY

Kostol v rodisku Andreja Hlinku bol posvätený krvou veriacich

Foto archív
Dátum 02.10.2017

Dejiny mnohých krajín sú posvätené mučeníckou krvou vlastných martýrov. Patrónka Slovenska, Sedembolestná Panna Mária, však nášmu národu nedala zahynúť. A tak ako Matka Božia prežívala sedem bolestí so svojím synom, stála pri nás aj pri ťažkých dejinných udalostiach. Medzi tie najzávažnejšie, kde Slovákom šlo doslova o život, patria maďarizačné snahy uhorskej vlády.

Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní sa Slováci museli vyrovnávať s nástupom maďarizácie. Tá mala rôzne formy. V rokoch 1874 až 1875 boli zatvorené tri slovenské gymnáziá aj Matica slovenská. Maďarčina sa zavádzala do všetkých sfér verejného života. V roku 1907 boli taktiež prijaté Apponyiho školské zákony. V tejto atmosfére sa odohrala udalosť, ktorá pozornosť svetovej verejnosti nasmerovala smerom k Uhorsku, konkrétne k malebnej dedinke pri Ružomberku.

Obec Černová by bez 27. októbra 1907 bola pravdepodobne neznámou veličinou v našich dejinách. Teda, známa by bola len ako rodisko otca národa Andreja Hlinku, ktorý tu uzrel svetlo sveta 27. septembra 1864.

Je smutné, že vinou zlej osvety málokto tuší o existencii pamätného dňa černovských martýrov.

Maďarský pohľad na udalosti v Černovej má svoje smerovanie u nás pomerne neznáme a je odlišný od slovenského pri pohľade na spoločné dejiny uhorského štátu, ktorého sme boli súčasťou – Maďari aj Slováci – do roku 1918. Aj keď dnešné vzťahy medzi týmito dvomi národmi sú priateľské, je naša povinnosť nezabúdať na nevinné obete maďarizácie. Je smutné, že vinou zlej osvety málokto tuší o existencii pamätného dňa černovských martýrov.

Hodnoty národné, ako napr. právo používať vlastný jazyk, ktoré sú pre nás dnes samozrejmé, neboli pre príslušníkov nášho národa začiatkom tohto storočia vôbec bežné. Museli sme o ne zápasiť s nasadením vlastného života. Práve černovská masakra je najvypuklejším príkladom maďarizácie horného Uhorska po roku 1867.

Proti ideám veľkomaďarstva

Černovania nemali začiatkom 20. storočia vlastný bohostánok a boli tak nútení hľadať útočisko pre svoju vieru v kostoloch okolitých obcí či mesta Ružomberok. Rozhodli sa preto z iniciatívy svojho rodáka Andreja Hlinku vyzbierať finančné prostriedky na stavbu kostola, ktorý mal niesť patrocínium Ružencovej Panny Márie. Sľubne sa rozvíjajúca stavba rástla a nikomu ani len nenapadlo, čo v tejto súvislosti obec ešte zažije. Hnací motor celej stavby kňaz Andrej Hlinka však neúnavne bojoval proti maďarizačným snahám a politicky sa začal angažovať v prospech svojho neskoršieho rivala Dr. Vavra Šrobára.

Černovská masakra je najvypuklejším príkladom maďarizácie horného Uhorska po roku 1867.

V apríli 1906 zaňho verejne agitoval, čo pobúrilo Hlinkových cirkevných predstavených, ktorí v tom čase otvorene podporovali idey veľkomaďarstva. Známy je v tomto smere najmä spišský biskup Sándor Párvy, ktorý začal Hlinku cirkevne trestať, hoci ten jasne vravel, že jeho občianske aktivity nemajú nič spoločné s cirkevnou poslušnosťou voči biskupovi, ktorú ako kňaz podľa vlastných vyjadrení nemá problém dodržať. Hlinkovo snaženie oddeliť veci svetské od cirkevných však u Párvyho tvrdo narazilo, tento biskup sa evidentne neriadil výrokom „dať Bohu, čo je Božie a cisárovi, čo je cisárovo“. Svoj podiel cirkevnej moci sa snažil uplatniť s dosahom na Hlinkove politické aktivity.

Hlinku suspendoval, no ten neváhal a podal odvolanie k pápežovi. Hlinkovi bola odobratá fara a jej vedenia sa ujali výrazne prouhorskí kňazi Jozef Fisher a Izidor Kalocsay. Týmto bola vec podľa Párvyho vybavená. Černovský ľud sa však k tomu postavil svojsky – začal omše vysluhované týmito kňazmi bojkotovať. Povestný olej do ohňa priliala aj svetská moc, ktorá Hlinku zatkla a obvinila z poburovania, plánov podpaľačstva kostolov a príprav terorizmu. Pri domových prehliadkach sa však u uňho dynamit ani iné výbušné látky, samozrejme, nenašli.

Eskalácia napätia

Medzitým sa kostol dokončil a čakal na posviacku. Napätie v obci sa dalo krájať. Veriaci sa snažili písomne presvedčiť biskupa, aby urovnal spory s Hlinkom tak, aby ho nevynechal z programu. Párvy však prispel k eskalácii napätia, čo vyvrcholilo jatkami. Nielenže spor neurovnal, ale určil termín posviacky, samozrejme, bez Hlinku. Deň pred tragédiou obsadili obec žandári a začali vyšetrovať vykradnutie inventára kostola s úmyslom zabrániť posviacke. Samozrejme, že toto bludné a fiktívne obvinenie obyvateľov sa nezakladalo na pravde, no prítomnosť ozbrojenej zložky režimu deň pred vysviackou nikoho nenechala na pochybách, že sa to dobre neskončí. Ráno v deň posviacky sa k dedine blížili koče s kňazmi, ktorých určil Párvy. Na začiatku dediny ich „privítal“ dav, ktorý sa ich snažil presvedčiť, aby sa vrátili s prosbou, aby sa kostol bez Hlinku neposviacal. Tieto požiadavky však nepadali na úrodnú pôdu, zvlášť keď dav ľudí rozbesnel aj kone a tie sa začali plašiť. V tomto zmätku vydal strážmajster Ladiczský nekompromisný rozkaz na streľbu: Löni! Tá kostol posvätila krvou nevinných Slovákov. Na jej konci bolo deväť mŕtvych a šesť ťažko zranených, ktorí zomreli nasledujúci deň. Smutnú bilanciu dopĺňali ťažko a ľahko zranení. No ani po tomto besnení nenastal koniec. Černovú čakala séria zatýkaní a procesov. Pohreb obetí za prítomnosti vojska prebiehal vo veľmi vypätej atmosfére. Každý vojenský povel bol začiatkom paniky medzi ľudom, ktorých nervy boli vybičované živou spomienkou na streľbu z 27. októbra 1907.

Martýri

Udalosti v Černovej zaznamenali ohlas v celej krajine aj za jej hranicami. Zrazu sa o národ pod Tatrami začali zaujímať osobnosti spoločenského a politického života. V ríšskom sneme vo Viedni protestoval Milan Hodža aj Česi ako Tomáš Garrigue Masaryk a P. Záhradník, Karel Kramář a mnohí iní... Zo svetových osobností to boli najmä nositeľ Nobelovej ceny Björnstjerne Björnson a britský slavista Robert W. Seton-Watson. Slovákov sa verejne zastávali najmä Česi a v rokoch pred vznikom spoločného štátu to bola dôležitá udalosť na upevnenie vzťahov, pričom Černová sa stávala témou aj pri česko-slovenských poradách v Luhačoviciach. Hlinku v tom čase v Prahe na každom kroku triumfálne vítali. Nadšená pražská mládež sama odpriahala koč, v ktorom sa viezol, a namiesto koní tiahla ho až k hotelu, kde býval. Prijal ho pražský primátor, slúžil na Vinohradoch slávnostnú omšu, pozývali ho na divadelné predstavenia. Toto obdobie jeho života je politickým vrcholom tohto výnimočného muža v období pred prvou svetovou vojnou. Nie všetci Maďari sa pritom stotožnili s týmto brachiálnym činom. Denník Népszava sa ohradil proti takýmto skutkom, čím si, samozrejme, privodil svoj vlastný zánik.

Svetový ohlas tragédie nakoniec prispel k urovnaniu jadra sporu. Biskup Párvy sám poveril v roku 1910 posviackou kostola Andreja Hlinku, k čomu prišlo 29. júna 1910. Týmto sa začala písať nová kapitola dejín obce už s vlastným bohostánkom, ktorý stojí dodnes a každoročne sa stáva miestom spomienky na tieto udalosti. Je zaujímavé, že sa k tomu viaže ešte jedna udalosť, v očiach slovenskej verejnosti neznáma. Černovské udalosti majú totiž jeden veľmi obdobný prípad, na ktorý, žiaľ, zabúdame: 26. decembra 1938 zastrelili hortyovskí žandári na území pripojenom po Viedenskej arbitráži pred kostolom v Šuranoch Máriu Kokošovú.

Práve podobné udalosti formovali výdobytky, ktoré máme dnes. Používanie rodného jazyka nebolo u nás vždy samozrejmé a našich predkov v niektorých prípadoch stálo aj život. Je naša povinnosť si to pripomínať s úctou a pietou.

 

Zákaz kopírovať texty bez súhlasu Mayer Media,
vydavateľstvo udeľuje povolenie len na použitie odkazu na originálny článok.

DISKUTUJÚCIM: Zapojiť sa do diskusie môžete len po registrácii a prihlásení sa do svojho účtu.


UPOZORNENIE: Vážení diskutujúci, podľa platných zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť IP adresu, e-mail, vaše príspevky a pod. v prípade, že tieto príspevky v diskusnom fóre budú porušovať zákon. V tejto súvislosti vás prosíme, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého z trestných činov uvedených v Trestnom zákone. Medzi také príspevky patria komentáre rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne. Za každý zverejnený príspevok nesie zodpovednosť diskutujúci, nie vydavateľ či prevádzkovateľ Extra plus.