CHMELÁR: DANKO ROBÍ SVOJÍM VYČÍŇANÍM SLUŽBU KORČOKOVI

Včera som bol u Nora Dolinského v relácii Karty na stôl debatovať o prezidentských kandidátoch (jej záznam si môžete pozrieť tu: https://www1.pluska.sk/.../analytici-prezidentskych...). V čase nahrávania tejto relácie ešte nebola známa tlačová konferencia Andreja Danka, na ktorej oznamoval svoju kandidatúru a na ktorú sa okamžite zniesla vlna rozhorčenia. Hoci je SNS precitlivenučká na každý náznak vecnej kritiky, to, čo tam predviedol jej líder, bolo tak hlboko nedôstojné, nelogické až neuchopiteľné, že tomu nemohli rozumieť ani ich skalní prívrženci. Obmedzím sa preto len na niekoľko podstatných faktov.

Peter Pellegrini môže prehrať súboj o prezidentské kreslo v podstate už len jediným spôsobom: že zneistí alebo znechutí časť svojich voličov natoľko, že neprídu k voľbám. Ak išlo Andrejovi Dankovi práve o toto, urobil kus dobrej roboty, ktorú by takto profesionálne nezvládol ani ten najlepší Korčokov aktivista. A mne sa vidí, že ak na toto predsedu SNS naozaj ktosi nahovoril, tak to urobil niekto, kto ho chce politicky definitívne znemožniť.

Pokúsme sa najprv nájsť v jeho konaní nejaké racio. Už viackrát som povedal a napísal, že snahu Slovenskej národnej strany nasadiť do volieb prezidenta republiky vlastného kandidáta považujem za legitímnu, a to hneď z niekoľkých dôvodov. Jednak volič má právo dostať v prvom kole čo najširšiu a najkvalitnejšiu ponuku, ktorá bude zodpovedať jeho hodnotovým prioritám a jednak strana má možnosť prostredníctvom tohto kandidáta propagovať vlastné programové ciele. Hoci sa podľa všetkých prieskumov väčšina voličov SNS dokáže stotožniť aj s Petrom Pellegrinim, v politickej praxi existujú v porovnaní s Hlasom mnohé názorové rozdiely, ktoré môžu chcieť národniari aj takýmto spôsobom podčiarknuť. Vo finále (teda v druhom kole) však už ide o niečo iné. Ani nie tak o voľbu „menšieho zla“ ako o uvedomenie si, že pri voľbe hlavy štátu ide o niečo celkom iné ako o to, či je kandidát sociálnodemokratický, liberálny alebo konzervatívny. Ide predovšetkým o osobné kvality schopné stelesňovať majestát tohto úradu.

Sami si odpovedzte na otázku, či je vhodné vstupovať do prezidentskej kampane zvýšeným hlasom, osobnými útokmi a dokonca vulgarizmami. Ja som videl počas svojej profesionálnej kariéry už všeličo. Videl som predsedu parlamentu Migaša, ako hlasoval za vyslovenie nedôvery svojej vlastnej vláde. Videl som predsedu parlamentu Danka, ako roztrhal koaličnú zmluvu. Ale ešte som nevidel, aby jeden koaličný partner nazval druhého nepriateľom a útočil na neho ostrejšie a bezočivejšie ako akýkoľvek opozičný politik. Už som to (neraz) vysvetľoval: koaličný partner, s ktorým máte nezhody, lebo bojujete o podobného voliča, je konkurent. Nepriateľ je naopak iba ten, s ktorým bojujete o charakter štátu. Ak nazvete svojho koaličného partnera nepriateľom, tak je to vypovedanie vojny a ak to nemyslíte vážne, tak je to číra nezodpovednosť. Akoby sme sa vrátili do éry, ktorú charakterizoval Mečiarov bonmot stupňovania vzťahov v politike: priateľ – nepriateľ – koaličný partner. Ibaže vtedy to bol vtip.

Snažím sa Andrejovi Dankovi porozumieť. Súhlasím aj s jeho obavami, že existuje veľké riziko dezercie niekoľkých poslancov Hlasu, ktorí sa po prípadnom Pellegriniho víťazstve v prezidentských voľbách môžu pridať k Progresívnemu Slovensku a dopomôcť tak opozícii k novej väčšine. Dokonca by som vedel aj vymenovať tých, ktorí to s najväčšou pravdepodobnosťou budú. Ibaže takýmito estrádami, ktoré predviedol Andrej Danko včera na tlačovej konferencii a dnes v TA3, dáva sám predseda SNS takýmto profesionálnym prebehlíkom alibi. Takto sa totiž naozaj nedá vládnuť.

Pri pohľade na chichotajúceho sa progresívneho poslanca Martina Dubéciho, ktorý si mädlil ruky ako zlomyseľný škriatok, ako taký Martinko Klingáčik („ak uhádneš moje meno, nechcem ťa, ale ak ho neuhádneš, vezmem ťa“) a povzbudzoval predsedu SNS, aby pokračoval, že s ním vo všetkom súhlasí, som si kládol otázku, či si národniari uvedomujú, ako takýmito dehonestujúcimi výpadmi voči Pellegrinimu nabíjajú opozícii zbrane. Lebo ani z môjho uhla pohľadu to nie je ideálny kandidát, ale nevidieť priepastný rozdiel medzi ním a Ivanom Korčokom je šokujúca strata úsudku.
To, že Peter Pellegrini na tieto nechutné urážky nereagoval a že Robert Fico mlčí ešte dlhšie, nie je dôkaz, že sú obaja dohovorení, ako si to paranoidne myslí Andrej Danko, ale že je pod ich úroveň znižovať sa k takýmto hádkam na verejnosti. Ak líder SNS tvrdí, že má dostatok politických skúseností, tak nech ich už konečne začne uplatňovať, lebo on nie je komentátor verejného diania, ale vysoký štátny predstaviteľ a predseda jednej z koaličných strán, ktorý musí byť schopný všetky nezhody riešiť za zatvorenými dverami.

A čo sa týka samotného obsahu tlačovej konferencie, ja som ešte nevidel tak nepripravený úvod do prezidentskej kampane. Nemalo to ucelenú koncepciu, jednotiacu myšlienku, posolstvo ani mobilizačný náboj, bol to len nesúrodý výbuch zlosti vyvŕšený na nesprávnom mieste, v nesprávnom čase a na nesprávneho človeka. Pellegrini nie je jeho súper v boji o národne orientovaného voliča. Jeho súpermi sú Harabin a Kotleba. A úprimne, byť spindoktorom Korčokovej kampane, tak urobím všetko pre to, aby sa Štefan Harabin dostal do druhého kola. Lebo Harabin sa síce teoreticky môže prepašovať medzi finálovú dvojicu, ale tam surovo narazí, lebo všetky prieskumy hovoria o tom, že jeho strop (teda percento voličov, pre ktorých je aspoň teoreticky prijateľný) je zo všetkých kandidátov vzhľadom na jeho osobné vlastnosti najnižší. Inými slovami, vsadiť na Harabina je politická samovražda a danajský dar pre koalíciu.

Na otázky novinárov reagoval Andrej Danko zarážajúco nelogicky. Pred voľbami považoval za vysnívanú koalíciu Smer – Hlas – SNS a vyzýval Petra Pellegriniho, aby sa k nim pridal. Keď to Peter Pellegrini po voľbách urobil, nazýva ho zradcom. Vykrikuje po ňom, že nevie riadiť parlament a zároveň hovorí, že Fico by ma byť prezidentom a Pellegrini premiérom. Tak (oveľa náročnejšiu) vládu by už riadiť vedel? Hovorí, že jeho cieľom je udržať vládnu koalíciu, ale zároveň trucovito nezahlasuje za kľúčovú novelu trestného zákona v prvom čítaní, čím ňou otrasie v základoch. Nechutne sa vŕta v súkromí Petra Pellegriniho (že je to už aj na Korčoka veľa), ale je útlocitný, keď iní poukazujú na jeho porušovanie verejných pravidiel. A na otázku novinára, prečo teda kandiduje za prezidenta, vybuchne: „Lebo som nas*atý!!!“ A my všetci máme okolo tohto psychicky nevyrovnaného človeka našľapovať po špičkách?

Aby bolo jasné, nie som voči Andrejovi Dankovi zaujatý. Tento pán má tú smolu, že sa stal vďačným terčom posmeškov. Cielené zosmiešňovanie sa stalo vedomou a premyslenou politickou zbraňou liberálov. A jedno zo základných pravidiel politického marketingu znie, že politik môže byť neobľúbený, môže byť nenávidený, ale nesmie byť smiešny. Nemám však také predsudky, že by som politika hodnotil podľa účelového sústredenia sa na to, koľkokrát sa mu pošmykne jazyk. Nezabúdam na to, že to bol práve Andrej Danko, ktorý očistil svoju stranu od radikálov a priviedol ju až ku koaličnej spolupráci s menšinovým Mostom-Híd. Nesúhlasím preto s frustrovaným Petrom Weissom, že SNS je extrémistická pravicová strana. SNS pod Dankovým vedením je stále ešte umiernená konzervatívna strana. Je to tá istá súčasť Ficovej vlády, ktorá mu dožičila diplomatickú kariéru. Ale v poslednom čase sa začalo kyvadlo vracať späť a Andrej Danko sa začal opäť zbližovať s radikálmi. Ak sa včas nezastaví, zomelie to jeho i celú SNS, pretože autentickí pravicoví radikáli sa už nevedia dočkať, kedy ho nahradia.

Už vo včerajšej relácii som sa priznal, že nerozumiem stratégii SNS, ak nejaká existuje. Ak chcela mať SNS vlastného kandidáta, oveľa vhodnejším kandidátom by bol napríklad Karol Farkašovský. Je kultivovaný, umiernený a mohol by odkloniť pozornosť od škandálov predsedu SNS, čo je hádam pre odrazenie sa strany od dna dôležité. Ale aký význam má vyraziť do boja s emočne rozhádzaným Andrejom Dankom, ktorý už vopred avizuje, že sa vzdá v prospech Štefana Harabina? Čo tento krok prinesie národniarom? Vôbec nič. Naopak, ohrozuje to šance samotného Andreja Danka uspieť vo voľbách do Európskeho parlamentu. Nechce sa mi veriť, že by si toto všetko v SNS neuvedomovali a že napriek tomu svojho šéfa do tohto obrovského rizika ženú.

Andrej Danko si vybral pre naplnenie svojich osobných ambícií tú najnevhodnejšiu chvíľu. Je však možné, že mu vôbec nejde o kreslo prezidenta, ale o post predsedu NR SR, a toto je len spôsob politického vydierania, ktorý sa tu, žiaľ, udomácnil už aj v predchádzajúcich obdobiach. S takýmto obrazom politiky, v ktorom nejde o verejný záujem, ale len o vlastné fleky, sa však odmietam zmieriť. Upokojeniu situácie by pomohlo, keby si všetci uvedomili, kto je tu skutočný nepriateľ a prečo vznikla táto koalícia, že má pred sebou oveľa vznešenejšie úlohy ako tieto žabomyšie vojny. Ja som si z tohto desivého sporu urobil aj vlastný záver.

Za kandidáta, ktorý sa najviac približuje mojim predstavám o výkone prezidentského úradu, považujem Jána Kubiša. Získal si ma hlavne tým, že nechce vytvárať ďalšie konflikty (ako to robí Ivan Korčok), no nestačí mu ani pasívne sa do nich nezapájať (čo je vlastné Petrovi Pellegrinimu), ale chce aktívne prispieť k zmiereniu nepriateľov. To je hlavne dnes veľmi dôležité. Ale Ján Kubiš nemá prakticky žiadnu šancu. Začal svoju kampaň príliš neskoro, takmer nikto ho nepozná a čo je vari najdôležitejšie – on sám nemá hlbší vzťah a prehľad o Slovensku. Za týchto okolností, keď sú opozičné protesty zneužívané na demagogickú kampaň proti predsedovi Hlasu, keď sa predseda koaličnej SNS z nepochopiteľných príčin rozhodol zaútočiť na svojho koaličného partnera, ktorý na neho nikdy neútočil a už vôbec nie osobne, uvedomujúc si dôležitosť toho, aby sa do kresla hlavy štátu nedostal lokaj cudzích záujmov, som sa rozhodol prehodnotiť svoje osobné preferencie a budem voliť Petra Pellegriniho už v prvom kole. Ďakujem Andrejovi Dankovi, že ma k tomu motivoval.