CHMELÁR: „DENACIFIKÁCIA UKRAJINY“ JE PUTINOVSKÝ BLUD, ALE OSPRAVEDLŇOVAŤ BANDEROVCOV JE HYENIZMUS NON PLUS ULTRA

Príspevok uverejnil na sociálnej sieti politológ Eduard Chmelár 6. marca 2022:

V súčasnom hysterickom a iracionálnom diskurze o Ukrajine (stále upozorňujem na dve základné poučky: 1. prvou obeťou vojny je pravda 2. väčšina správ vo vojne je falošných) sa vyprofilovali dve extrémne polohy: jedna existenciu ukrajinských neonacistov preceňuje a druhá ju podceňuje. Je zjavné, že Putinova casus belli o potrebe „denacifikácie“ Ukrajiny je falošná. Nielen preto, lebo okrem Izraela je Ukrajina jediný štát na svete, v ktorom sú prezident, premiér i predseda parlamentu Židia – tento argument by sám osebe stačil na vyvrátenie miery antisemitizmu, no nie neofašizmu v krajine. Ale predovšetkým preto, že zdôvodniť tým prepadnutie suverénneho štátu a takýmto brutálnym spôsobom zasahovať do jej vnútorných záležitostí je absolútne neprípustné. Iste by ste nechceli, aby nám sem kvôli tomu, že sa tu kotlebovci premávali v pseudogardistických uniformách s fakľami, vleteli cudzie tanky. A čo ma už vonkoncom fascinuje – keď jediný právoplatne odsúdený neonacista na Slovensku Milan Mazurek vyslovuje obavy z ukrajinských fašistov. Niektorí ľudia by si mali urobiť poriadok v hlavách a pojmoch.

Rovnako extrémny je však aj druhý protipól, ktorý sa usiluje nahovoriť verejnosti, že miera neofašizmu na Ukrajine je minimálna a nevybočuje z normy. V prvom rade, ako človek, ako antifašista aj ako občan Slovenskej republiky kategoricky protestujem proti zľahčovaniu, spochybňovaniu alebo dokonca popieraniu zločinov banderovcov. To, čo predviedli Mikloš, Havran a spol. na obrazovke verejnoprávnej televízie je niečo také nechutné, že to hraničí s podporou a propagáciou skupiny smerujúcej k potláčaniu ľudských práv a slobôd podľa § 421 trestného zákona. Ešte ohavnejšie je, keď takto rozmýšľa aj renomovaný historik Jan Rychlík, ktorý pre Denník N povedal, že Bandera vraj nenesie osobnú zodpovednosť za zločiny na Ukrajine, maximálne tak ideovú a Ukrajinci sa vraj od týchto zverstiev dištancovali... Toto je taká obludná demagógia, až z toho zostáva rozum stáť.

V prvom rade, povedať, že Bandera nenesie osobnú zodpovednosť za beštiálne vyvražďovanie Poliakov, Židov, volynských Čechov i Slovákov je taká sprostá výhovorka ako povedať, že Tiso nenesie osobnú zodpovednosť za vyvražďovanie Židov (počujete, ako vám náckovia tlieskajú, darebáci?). Obhajovať ho tým, že bol v koncentráku, je nepochopením kľúčovej úlohy, ktorú v tom všetkom zohrával presvedčený antisemita, terorista a extrémny nacionalista Stepan Bandera. Po prvé, Bandera ako nacistický kolaborant do vojny vstupoval a ako nacistický kolaborant v nej bojoval až do konca. To, že ho Nemci zatkli a na nejaký čas umiestnili do koncentračného tábora v Sachsenhausene, súviselo s tým, že ich neposlúchol, keď 30. júna 1941 vyhlásil v Ľvove samostatný ukrajinský štát. Ak si však predstavujete Banderu ako trpiaceho vychudnutého otroka v pruhovanom väzenskom úbore, tak sa veľmi mýlite. Bol považovaný za prominentného väzňa, bolo o neho relatívne dobre postarané a smela ho navštevovať dokonca aj manželka. Používať to ako argument na jeho obhajobu je teda úplne scestné.

Len na Ukrajine sú banderovci zodpovední za beštiálne vyvraždenie 100 000 Poliakov, desaťtisíce Židov, tisíce Rusov, komunistov, partizánov. Páchali pri tom také zverstvá, že aj príslušníci SS boli vydesení z toľkej krutosti. Je potrebné zdôrazniť, že so všetkými týmito zločinmi Bandera súhlasil, hlásil sa k nim a boli páchané v jeho mene. V máji 1941 na konferencii Organizácie ukrajinských nacionalistov Stepan Bandera vyhlásil: „Moskali [t. j. etnickí Rusi], Poliaci a Židia, ktorí sú voči nám nepriateľskí, majú byť zničení v boji, najmä tí, ktorí sa stavajú proti režimu, pomocou deportácií do ich vlastných krajín, alebo odstránenia ich inteligencie, ktorá sa nesmie pripustiť do akýchkoľvek vládnych funkcií, a celkovo treba brániť akémukoľvek vytváraniu tejto inteligencie (napr. prístup k vzdelaniu atď.)... Židia majú byť izolovaní a odstránení z vládnych funkcií, aby sa zabránilo sabotáži... Tí, ktorí sú považovaní za nevyhnutné osoby, môžu pracovať iba pod prísnym dohľadom. Ale musia byť odvolaní zo svojich pozícií za najmenšie pochybenia ... Židovská asimilácia nie je možná!“ Napriek tomu 22. januára 2010 vyhlásil vtedajší prezident Viktor Juščenko Banderu za „Hrdinu Ukrajiny“. Vtedy ešte protestovalo nielen Centrum Simona Wiesenthala, ale aj Európsky parlament a Slovenský zväz protifašistických bojovníkov. Napriek tomu odvtedy kult Banderu na Ukrajine rastie.

Pred troma rokmi som vyslovil pobúrenie nad tým, že ukrajinský parlament priznal banderovcom postavenie vojnových veteránov. Je to rovnaká nehoráznosť, akoby slovenský parlament vyhlásil príslušníkov Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy za rovnakých odbojárov, ako boli účastníci Povstania. Prezident Petro Porošenko zákon podpísal napriek tomu, že sa neopieral o súhlas ukrajinského ľudu - Banderu hodnotilo kladne „len“ 36 percent obyvateľov. Kyjev však zašiel ešte ďalej a schválil 1. január, výročie narodenia Stepana Banderu, za štátny sviatok Ukrajinskej republiky. O deň neskôr nasledoval fakľový pochod neonacistov ulicami hlavného mesta. Tisíce ľudí skandovali protiruské heslá a vzývali Banderu. Neurobili to po prvýkrát. Fakľové pochody Pravého sektora a Národného zboru na počesť ukrajinského nacionalistu sa organizujú od Majdanu pravidelne každý rok, tentoraz však mali štátnu podporu.

Susedné Poľsko má na tieto praktiky jasný názor. Prezident a premiér vyjadrili ostrý protest, minister zahraničných vecí si povolal ukrajinského veľvyslanca a odovzdal mu protestnú nótu. Poľský parlament prijal v júli 2006 deklaráciu, na základe ktorej označil zločiny banderovcov spáchané na Poliakoch za genocídu. Aj na Slovensku banderovci vraždili. Vyhľadávali komunistov a židov. Najznámejší je prípad vyvraždenia židov v Kolbasove. Vraždili však aj v Novej Sedlici, Zboji, Uliči a inde. Ja viem, existuje istý historik Michal Šmigeľ, ktorý zločiny banderovcov spochybňuje. Potom však treba povedať aj to, že sa odvoláva na ukrajinského kolegu Volodymyra Viatroviča, ktorý patrí medzi najväčších stúpencov Banderu a medzi historikmi sa skompromitoval popieraním masakru vo Volyni. A aj on sa pri tom vyhováral, že len cituje kanadského historika Leva Šankovského. Toho Šankovského, ktorý bol počas druhej svetovej vojny príslušníkom SS divízie Galícia. Ako historik pracujem s faktmi a ako človek neverím ideológom, ale ľuďom. A tí z Kolbasova vedia svoje. Dodnes tam žijú pamätníci, ktorí ten masaker prežili. Bývalý starosta obce Ján Danko na Šmigeľove výhovorky, že to boli asi len lúpežníci, hovorí: Lúpežníci v tomto kraji si zoberú, čo potrebujú a nezabíjajú ľudí len tak pre nič za nič. A nehovoria po ukrajinsky.

Na Slovensku však na rozdiel od Poliakov mlčíme – a po novom už zločiny banderovcov aj ospravedlňujeme. Mňa to však ako vlastenca uráža a hnevá. A osobne sa ma to dotýka. Náš starý otec Vojtech Dubíny, hrdina povstaleckých bojov o Čierny Balog, hrdina oslobodzovania Brezna, si po vojne ešte nestačil odložiť guľomet a už sa prihlásil ako dobrovoľník Československej armády nasadený do bojov v okolí obce Varín. Tu padlo v roku 1947 v tuhom boji 24 česko-slovenských vojakov a policajtov, 39 bolo zranených (na druhej strane 59 banderovcov zastrelili a 217 zajali). Nech sa mi postaví ten hlupák, ktorý chce tvrdiť, že toto boli nevinní ukrajinskí vlastenci! Pred troma rokmi som rozhorčený z mlčania slovenských štátnych orgánov požiadal prezidenta Slovenskej republiky, predsedu vlády Slovenskej republiky, ministra zahraničných vecí Slovenskej republiky i predsedu Národnej rady Slovenskej republiky, aby zaujali k udalostiam na Ukrajine jednoznačný postoj, odsúdili glorifikáciu banderovcov a ich zločiny na Slovensku, vyjadrili ostrý protest proti ich zrovnoprávneniu s účastníkmi protifašistického odboja a vyjadrili znepokojenie nad rastom neofašistických síl na Ukrajine. Toto stanovisko som žiadal tlmočiť aj orgánom Európskej únie s odporúčaním pozastaviť všetky kroky zbližujúce Kyjev s Bruselom až do doby, kým sa Porošenkov režim nezmení. Nezmenilo sa nič, zmenila sa vláda a začala byť ešte benevolentnejšia k tomu, čo sa deje na Ukrajine.

Rovnako treba dodať, že v istom momente začali mať po krk ukrajinských nacistov aj Spojené štáty. V júni 2015 schválila Snemovňa reprezentantov Kongresu USA dodatok, ktorý charakterizoval ukrajinský dobrovoľnícky prápor Azov ako nacistický. Dôsledkom tohto dodatku bol zákaz vojenského výcviku príslušníkov Azova. Ukrajinská vláda, pochopiteľne, protestovala, ale rozhodnutie kongresmanov bolo jednohlasné.

Neofašistické prejavy na Ukrajine naozaj znepokojujúco narastajú. Skupina indických študentov v Charkove narazila včera na tlupu ozbrojených ľudí, ktorí sa im vyhrážali, že ak nastúpi čo i len jeden Ind do vlaku, zastrelia ho. Indická študentka Sejal opísala fyzické násilie a vyjadrila strach, že sa tam necíti bezpečne. Ukrajinského poslanca Nestora Šufriča zatkli za to, že vyzýval na zastavenie paľby a mier. Priamo vo vyšetrovacej miestnosti ho fyzicky atakoval nejaký ozbrojenec. Mimochodom, je to ten istý poslanec, ktorého pred niekoľkými týždňami priamo v štúdiu televízie Ukrajina 24 napadol a zbil novinár - prívrženec krajnej pravice. A je to ten istý poslanec, ktorého v roku 2014 do krvi zbilo komando z Pravého sektora. Vtedy ich ešte vtedajší minister vnútra Arsen Avakov nazval „marginálnymi debilmi“ – dnes títo „marginálni debili“ ovládajú políciu, člen mierovej delegácie na rokovaniach s Ruskom bol zastrelený bez súdu ako údajný zradca a ukrajinská vláda k tomu nemá čo povedať...

Opäť zdôrazňujem, že tieto narastajúce prejavy nenávisti nemôžu slúžiť ako ospravedlnenie pre napadnutie suverénneho štátu. Tzv. vláda neonacistov na Ukrajine je putinovský blud. Ale ak budeme tieto tendencie prehliadať, budú len narastať. Je dosť možné, že ich posilní aj samotný vpád ruskej armády na Ukrajinu. Čo už len viac môže povzbudiť neonacistov a extrémistov ako agresia cudzej mocnosti a obviňovanie vlády z nečinnosti? Ale tváriť sa, že tento problém neexistuje a odpúšťať Ukrajincom úplne všetko, je cesta do pekla. Na záver ponúkam tým z vás, ktorí ho ešte nevideli, poľskú historickú drámu Volyň (s českými titulkami). Je to vlastne umelecká rekonštrukcia volyňského masakru z roku 1942 – 1943. Upozorňujem, že to nie je film pre ľudí s citlivými povahami a najmä záverečná štvrtina... to už nie je masaker, to je horor, porovnateľný snáď len s genocídou v Rwande. Nič strašnejšie som v živote nevidel. Ale len tak pochopíte, čo za beštie v ľudskej koži boli banderovci.