CHMELÁR: EÚ VYRÁBA UTEČENCOV PROSTREDNÍCTVOM OBCHODU SO ZBRAŇAMI

Politológ Eduard Chmelár vo svojom statuse na Facebooku 22. septembra 2021 ďalej zverejnil: 

Jedným z najdôležitejších problémov, ktoré riešili účastníci včerajšieho 1. ročníka medzinárodného mierového fóra Zjednotení za mier v Bratislave, bola zjavná a znepokojujúco rastúca militarizácia Európskej únie. Upozorňoval som na túto hrozbu už niekoľko rokov, ale dnes už nie sme iba v rovine tušení, úvah a prognóz, dnes máme k dispozícii tvrdé dáta, ktoré jednoznačne potvrdzujú tento nebezpečný trend.

Napríklad analýza Transnacionálneho inštitútu (TNI) dokázala súvislosť medzi obchodom so zbraňami, vojnami a nútenou migráciou. Ak by to niekto nechápal, poviem to jasnejšie: Európska únia doslova vyrába utečencov prostredníctvom obchodu so zbraňami. Záver správy TNI potvrdzuje, že európske zbrane nie sú používané na ochranu obyvateľstva alebo na posilnenie regionálnej bezpečnosti (ako to tvrdia skorumpovaní politici a novinári), ale na destabilizáciu celých krajín.
V júli tohto roka vydala Nadácia Rosy Luxemburgovej publikáciu pod názvom Militarizovaná únia, v ktorej presne popisuje históriu militarizácie EÚ, skúma naratívy, pomocou ktorých sa militaristické kruhy usilujú legitimizovať zbrojenie a poskytuje prehľad jednotlivých aktérov.

Už v roku 2002 bola ustanovená malá pracovná skupina v rámci Konventu o budúcnosti Európy, ktorá mala diskutovať o budúcnosti európskej obrany. Na tom by nebolo nič zvláštne, keby členmi tejto skupiny neboli výlučne zbrojárski lobisti a tvorcovia stratégií z prostredia vojenského establishmentu. Už vtedy bolo jasné, kam to smeruje.

Niektorí z vás si možno budú pamätať, že som začal biť na poplach práve vo chvíli, keď v roku 2017 aktivovali tzv. stálu obrannú spoluprácu únie PESCO. Politický establishment ruka v ruke so zbrojárskymi lobistami akým bol aj Jaro Naď celý projekt vychvaľovali ako krok k väčšej samostatnosti európskej obrany. Ja som však už vtedy varoval, že tento podvod povedie k militarizácii únie a bude štáty EÚ tlačiť k ešte vyšším vojenským výdavkom - a vývoj mi dal za pravdu. Chcel by som dôrazne varovať, že súčasné plány na vybudovanie európskej obrany nie sú dištancovaním sa od NATO a už vôbec nie od militaristickej politiky Spojených štátov. Sú len signálom, že EÚ chce robiť to isté čo USA a roztáčať vlastný biznis so zbraňami duplicitne popri tom, čo od nej požaduje Washington v rámci Severoatlantickej aliancie. Je to nebezpečné a treba to kategoricky odmietnuť.

Ministri zahraničných vecí EÚ sa včera v New Yorku v rámci prebiehajúceho Valného zhromaždenia OSN dohodli, že chcú (povedané slovami Ivana Korčoka) „spoločnými silami zabrániť destabilizácii Afganistanu“... Oni si z nás robia bláznov. Veď ho pomáhali destabilizovať dvadsať rokov! Rozmlátili ho na cimpr campr a ešte sa chcú do toho miešať? Platí to, čo povedal jeden Afganec žijúci v Prahe v Českej televízii: Afganistan treba nechať na pokoji!

Európska únia postupne stráca svoje najpríťažlivejšie črty, ktorými nás lákala do svojho stredu. Najprv sa hovorilo, že Európska únia dokáže zabrániť negatívnym sociálnym a environmentálnym dôsledkom neoliberálnej globalizácie. Dnes vidíme, že im nielenže nezabránila, ale im ešte aj napomáha. No najušľachtilejším cieľom EÚ bolo vždy udržanie mieru. Európska únia predsa vznikla ako mierový projekt, vďaka nej sa na kontinente už nevedú vojny a dostala za to aj Nobelovu cenu mieru – aspoň tak sa hovorilo. Je pravdou, že EÚ dokázala udržať vo svojom vnútri stabilitu – no o to intenzívnejšie vyvážala vojny do zahraničia. Správa sa tak vlastne rovnako ako Rímska ríša, ktorá vo vnútri impéria ponúkala pokoj (Pax Romana), no za jeho hranicami viedla krvavé nemilosrdné vojny. Ale takto skutočný mier nevyzerá.

A tak mi prepáčte, že sa budem na záver opakovať – určite ste to už odo mňa často čítali alebo počuli počas prezidentskej kampane – no dôležité veci treba trpezlivo opakovať až dovtedy, kým ich všetci nepochopia. Ak má zostať Európa mierovým projektom, filozofia jej obrany musí byť iná ako filozofia NATO. Jej jadrom nemajú byť vojenské výboje, intervencie, misie (nazvite si to akýmkoľvek zjemňujúcim slovom) do iných krajín, ale stabilizácia vlastného priestoru a blízkeho zahraničia. K bezpečnosti nemusíme a v skutočnosti ani nemôžeme prispievať mnohomiliardovými štátnymi zákazkami na nákup najmodernejších a najsmrtonosnejších zbraní, ale najmä a často aj výlučne vytváraním sociálne a environmentálne udržateľnej spoločnosti, rozvojovou pomocou, budovaním poľných nemocníc a odstraňovaním mínových polí. Inými slovami, mali by sme vyvážať stabilitu, a nie vojny.

Ako povedala na včerajšej konferencii Zjednotení za mier známa česká ekonómka Ilona Švihlíková, skôr ako začneme bezmyšlienkovite vrážať peniaze do zbrojenia bez toho, aby sme si položili otázku, na čo to potrebujeme, si musíme zadefinovať skutočné hrozby. Namiesto 2 percent HDP na tanky, stíhačky a bojové vrtuľníky, by sme mali radšej splniť svoj morálny záväzok voči OSN – dávať 0,7 % na rozvojovú pomoc – konkrétne na sociálnu, ekonomickú a environmentálnu stabilizáciu blízkeho zahraničia, aby sme pomohli vytvoriť tamojším ľuďom dobré podmienky pre život, aby odtiaľ nemali dôvod utekať. Filozofia európskej bezpečnosti by mala byť mierová, nie vojenská. Inak celý projekt EÚ stráca zmysel.

A ešte niečo. Dnes je 210. výročie narodenia Michala Miloslava Hodžu, kľúčovej postavy slovenského národného hnutia, autora Žiadostí slovenského národa, spolutvorcu spisovnej slovenčiny a jednej z vedúcich osobností prvej Slovenskej národnej rady. Hodža bol zapálený za našu národnú vec viac ako ktokoľvek iný, ale jeho citlivá duša evanjelického kňaza, ktorý veril v Kristovo prikázanie „miluj svojich nepriateľov“, sa nemohla zmieriť s tým, aby sa veci riešili vojenským konfliktom. Po zbytočnom masakre, ktorého sa dopustili štúrovskí povstalci na Starej Turej (a ktorý by bol dnes klasifikovaný ako vojnový zločin) sa rozhodol povstanie opustiť, čím si vyslúžil hnev a opovrhnutie Štúra a Hurbana. Hodža však nebol zbabelec, bol iba principiálny človek a zostal verný svojim hodnotám.

Pre tieto vlastnosti ho nazývam prvým slovenským pacifistom. Premietnite si to do dnešných dní. Do hodnotového sveta súčasných slovenských politikov a političiek, ktorí dnes oslavujú Deň ozbrojených síl (hoci väčšina z nich ani nevie, prečo), no včera si ani nespomenuli na Svetový deň mieru, na Michala Miloslava Hodžu ani nehovoriac. Pamätajte na to: nie je jedno, z akých hodnôt vychádzate, skôr či neskôr sa to prejaví na vašich činoch...