CHMELÁR: HUSÁK S DUBČEKOM BOLI POLITICKÉ DVOJIČKY, HOCI SA CELÝ ŽIVOT NENÁVIDELI

Eduard Chmelár, politológ: Kňažkove demagogické reči o „štyridsaťročnej čiernej diere“ sú ľahko vyvrátiteľnou lžou nielen pri pohľade na východiská povojnového Slovenska a jeho stavu v 80-tych rokoch, ale aj pri porovnaní súčasného režimu s normalizačným, ktorý za 32 rokov nedokázal vytvoriť taký sociálny rozvoj Slovenska, ako to dokázalo Husákovo bezmála 20-ročné líderstvo. 

Foto Facebook/Eduard Chmelár
Dátum 19.11.2021

Politológ Eduard Chmelár na svojom facebookovom profile 18. novembra 2021 uverejnil komentár, v ktorom analyzuje vzťah dvoch politikov jednej éry - Alexandra Dubčeka a Gustáva Husáka.

NASTAL ČAS NAUČIŤ SA CHÁPAŤ GUSTÁVA HUSÁKA A ALEXANDRA DUBČEKA AKO POLITICKÉ DVOJIČKY

Pred 30 rokmi, 18. novembra 1991, zomrel v Bratislave jediný Slovák na poste česko-slovenského prezidenta, po Masarykovi druhý najdlhšie pôsobiaci prezident Česko-Slovenska, jeden z najvýznamnejších slovenských štátnikov vôbec Gustáv Husák. Len deväť dní nás pritom delí od storočnice ďalšej výraznej postavy slovenských dejín Alexandra Dubčeka. Jeden z nich je symbolom normalizácie, druhý symbolom Pražskej jari. Jeden zatracovaný, druhý vyzdvihovaný. A ja si myslím, že nastal čas, aby sme opustili toto čierno-biele videnie, prestali chodiť okolo horúcej kaše a priznali, že tieto dve významné osobnosti našej histórie treba po triezvom a kritickom hodnotení chápať ako politické dvojičky jednej éry. A to napriek tomu alebo práve preto, že sa navzájom neznášali.
Mnohých s povrchnými znalosťami slovenských dejín takéto porovnávanie vydesí.

Ibaže história nemá slúžiť aktuálnym režimom a roztlieskavačom mocných, ale má nám pomôcť lepšie pochopiť a uchopiť to, z čoho vychádzame, na čom staviame a kam smerujeme. Keď som pred pätnástimi rokmi navrhol vrátiť dovtedy tabuizovaného Gustáva Husáka do dejín, môj článok vyvolal veľké pobúrenie, ale zároveň sa stal aj jedným z podkladov pre vynikajúcu, rozsiahlu a priekopnícku monografiu Michala Macháčka (o tejto knihe sa syn Gustáva Husáka Vladimír vyjadril, že autor pozná jeho otca lepšie ako on sám). Odvtedy už historici zhromaždili dostatok materiálov, aby sme mohli s plnou vážnosťou povedať, že Gustáv Husák je najväčším slovenským štátnikom 20. storočia. Musíme pri tomto tvrdení uniesť aj jeho temnú stránku mocibažného, bezohľadného a často bezcitného človeka, ktorý počas svojho vládnutia neváhal dal zavrieť ľudí, ktorí prispeli k jeho rehabilitácii v roku 1963, ktorý opúšťal a zrádzal priateľov, ktorý uskutočnil na Slovensku mocenský prevrat, ktorý ho nakoniec zmietol a takmer pripravil o život. Áno, Gustáv Husák bol predovšetkým chladnokrvný pragmatik s neukojiteľnou túžbou po moci. Mnohým ľuďom zničil život. To všetko treba brať do úvahy pri jeho hodnotení. No len fanatik nevidí alebo nechce vidieť, že zároveň má tento človek absolútne kľúčové postavenie v rozvoji slovenskej spoločnosti druhej polovice 20. storočia.

Kňažkove demagogické reči o „štyridsaťročnej čiernej diere“ sú dnes ľahko vyvrátiteľnou lžou nielen pri pohľade na východiská povojnového Slovenska a jeho stavu v osemdesiatych rokoch, ale aj pri porovnaní súčasného režimu s normalizačným, ktorý za 32 rokov nedokázal vytvoriť taký sociálny rozvoj Slovenska ako to dokázalo Husákovo bezmála dvadsaťročné líderstvo. Nedá sa ani len porovnať, koľko sa postavilo bytov, nemocníc, škôl, škôlok, kultúrnych domov v každej obci. Nedá sa porovnať, že aj keď sa nevyrábalo najefektívnejším spôsobom, to, čo sa vyprodukovalo, šlo do spoločnej kasy – nie ako dnes, keď sa zisky vyvážajú do zahraničia; že Husákova republika skončila s prebytkom 2 miliardy dolárov – a tá dnešná má dlh vyše 60 miliárd, a to všetko výnosné popredala. No toto by na pozitívny obraz Husáka nestačilo a ja naozaj nechcem zabúdať na tisícky politických väzňov a prenasledovaných, na desiatky zastrelených na hraniciach, nie, toto nemôžem prehliadať a nepýtať sa, za akú cenu Slovensko tento rozvoj dosiahlo...

Husákov kľúčový význam pre moderné dejiny slovenského národa spočíva v niečom úplne inom. Jeho životným dielom je federácia a z dnešného pohľadu to nie je len historická epizóda prekonaná ďalším vývojom. Gustáv Husák presadzoval princíp federácie prakticky od vypuknutia Slovenského národného povstania v roku 1944. Ako autor jeho najvýznamnejšieho politického dokumentu – Deklarácie SNR – ako spoluzakladateľ a jeden z hlavných predstaviteľov povstaleckej Slovenskej národnej rady presadil princíp federatívneho usporiadania štátu založeného na zásade rovný s rovným. Za túto ideu bojoval aj krátko po vojne proti predstavám Gottwaldovho vedenia komunistickej strany, za toto presvedčenie nevýslovne trpel v krutom žalári v päťdesiatych rokoch a tento boj doviedol do víťazného konca v obrodnom procese roku 1968.

Za tento ideál bol pripravený aj zomrieť. Všetci dnes oslavujú Miladu Horákovú, ktorá dokázala vzdorovať vykonštruovaným obvineniam, ale stále len málo ľudí tuší, ako statočne až hrdinsky sa správal vo väzení Gustáv Husák.

Ako právnik mal jasno v tom, o čo tu ide. Vytrvalo sa odmietal priznať k protištátnemu sprisahaniu. Vyšetrovatelia a dozorcovia zúrili. Nebolo väzenského trestu, ktorým by neprešiel. Bili ho a mučili. Mlátili ho po bruchu a po pätách. Nedovolili mu spať, fajčiť, čítať. Budili ho v pravidelných intervaloch. Jeden a pol roka (sic!) ho držali na holej studenej dlažbe v temnej komore. Vyše šesť rokov prežil v samoväzbe a prísnej izolácii. Žiadne návštevy, žiadne listy, žiadne informácie. Nezlomili ho. Fyzicky však neuveriteľne schátral (po prepustení z väzenia vážil len 55 kg). Málokto si dnes uvedomuje, že Husák touto pevnou vôľou zachránil život ostatným priateľom obvineným z buržoázneho nacionalizmu. Nebyť jeho psychickej odolnosti, vďaka ktorej sa proces odsunul až na rok 1954 (teda na obdobie, keď sa už po Stalinovej a Gottwaldovej smrti nevešalo), boli by všetci odsúdení na smrť. Najmä Laco Novomeský si bol tejto skutočnosti vedomý do konca života. Práve preto mlčal, keď Husák likvidoval výdobytky Pražskej jari, hoci s tým hlboko nesúhlasil a na protest sa stiahol z verejného života.

Svojmu súdruhovi však zostal zaviazaný a nikdy ho verejne nekritizoval.
Gustáv Husák napokon svoj sen dosiahol. Stal sa duchovným i reálnym otcom federácie. Pôvodne dokonca presadzoval návrat k spojovníku v názve Česko-Slovensko, návrat k historickému štátnemu znaku i používanie slovenskej zástavy. Toho všetkého sa musel vzdať. Ale nadčasový význam jeho diela nespočíva v tom, že presadil nejakú formálnu byrokraticky a centralisticky okresanú formu štátoprávneho usporiadania. Husák vytýčil hranice moderného Slovenska, bez ktorých by sa oveľa ťažšie presadila nezávislosť Slovenskej republiky. Vlastne to považujem z hľadiska svojho významu a dôsledkov za dôležitejší štátoprávny akt ako samotné vyhlásenie samostatného štátu. Preto sa mi veľmi zle počúvali reči dubčekovských politikov a historikov na nedávnej konferencii venovanej 100. výročiu narodenia Alexandra Dubčeka, a to najmä preto, že zásluhy symbolu Pražskej jari tam dokázateľne zveličovali, ak nechcem povedať, že falšovali.

Dubček nepomáhal Husákovi dostať sa späť do politiky. Naopak, bol jedným z tých, ktorí tomu aktívne bránili. Dubček sa ho oprávnene bál. Hoci obaja začínali v Povstaní, ich životné príbehy boli rozdielne. Dubček sa formoval ako stranícky aparátčik, Husák bol vnímaný ako hrdina, ktorý prežil peklo pankráckej väznice. Dodatočne vymýšľané legendy, že Dubček presadzoval federáciu, sú jednoducho nepravdivé. Práve naopak, bránil sa jej. Jednu vec mu však musí história uznať. Bol to on, kto porazil Antonína Novotného. Nikto iný by to nedokázal. Na to vám v šesťdesiatych rokoch nestačila odvaha a razancia, naopak, bola vám na obtiaž. Takých ľudí sa v komunistickom aparáte vždy báli. Dubčekova umiernenosť si získala vo vedení komunistickej strany takú dôveru, že jeho kritika Novotného systému práce bola pre funkcionárov prijateľná a prispela k pádu neobľúbeného šéfa KSČ. A keďže jadrom Dubčekovej kritiky bola práve diskriminácia Slovenska, jeho zvolenie na post prvého muža strany otvorila dvere aj Husákovej vízii federácie.

Za normalizáciu je obyčajne braný na zodpovednosť Husák. Ale netreba zabúdať, že autorom pojmu normalizácia je samotný Alexander Dubček (Husák uprednostňoval slovo konsolidácia), že normalizácia sa nezačala Husákovým nástupom, ale pelendrekovým zákonom, ktorý podpisoval Dubček. Výhovorky, že musel, sú rovnako chabé ako výhovorky každého iného politika. Vždy kladiem otázku, čím by bol Dubček iný, keby zostal. Veď on s normalizátormi spolupracoval, zbabelo prijímal čoraz podradnejšie funkcie, dobové pramene ho opisujú ako slabého a nerozhodného lídra. Čo by robil inak ako Husák? Nemal ani štipku jeho politickej rozhodnosti. Viete si predstaviť, že by presadil taký sociálno-ekonomický rozvoj Slovenska ako Gustáv Husák? Možno áno, možno nie. No v každom prípade považujem tieto dve osobnosti za politické dvojičky, ktoré sa síce nenávideli, ich príbehy sa vyvíjali ako na hojdačke, pád jedného striedal vzostup druhého a naopak – no bez nich nie je možné uvažovať o moderných dejinách Slovenska.

Aj posledný politický akt Gustáva Husáka sa týkal Dubčeka – bolo to vymenovanie Čalfovej vlády, ktoré fakticky zabránilo Alexandrovi Dubčekovi stať sa prezidentom (keďže podľa nepísanej zásady premiér a prezident nemohli byť rovnakej národnosti). Dubček napokon svojho rivala prežil len o rok. Rousseaua a Voltairea, ktorí sa celý život nenávideli, pochovali vedľa seba, aby sa aspoň po smrti zmierili. V prípade Husáka a Dubčeka sa najprv musí zmieriť s vlastnými dejinami slovenská spoločnosť. O význame najznámejšieho Slováka vo svete Alexandra Dubčeka nepochybuje nikto. Uznať, že Gustáv Husák vykonal pre Slovensko viac ako ktokoľvek iný, už bude oveľa ťažšie.
 

Zákaz kopírovať texty bez súhlasu Mayer Media,
vydavateľstvo udeľuje povolenie len na použitie odkazu na originálny článok.

DISKUTUJÚCIM: Zapojiť sa do diskusie môžete len po registrácii a prihlásení sa do svojho účtu.


UPOZORNENIE: Vážení diskutujúci, podľa platných zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť IP adresu, e-mail, vaše príspevky a pod. v prípade, že tieto príspevky v diskusnom fóre budú porušovať zákon. V tejto súvislosti vás prosíme, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého z trestných činov uvedených v Trestnom zákone. Medzi také príspevky patria komentáre rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne. Za každý zverejnený príspevok nesie zodpovednosť diskutujúci, nie vydavateľ či prevádzkovateľ Extra plus.