CHMELÁR: KORČOK BY AKO PREZIDENT POKRAČOVAL V ČAPUTOVSKEJ POLITIKE

Neviem, či ste si to všimli, ale už aj Denník N a jeho politický orgán Progresívne Slovensko priznávajú, že jedným z hlavných cieľov opozičných protestov je dosadiť do Prezidentského paláca majstra prevlekov, ktorý slúžil piatim rôznym stranám (HZDS – SDKÚ – Smer – SaS – PS), Ivana Korčoka. Nechcem sa na tomto mieste venovať demagogickým prvoplánovým a vcelku priehľadným útokom na Petra Pellegriniho, ktoré zaznievajú na ulici najmä z úst zmatovičelého lídra progresívcov Michala Šimečku.

Chcem poukázať na oveľa vážnejší aspekt pomaly sa rozbiehajúcej predvolebnej kampane. Ivan Korčok v relácii Štefana Hríba otvorene povedal, že "jednou z hlavných motivácií jeho prezidentskej kandidatúry je politická rovnováha", teda zabrániť tomu, aby boli všetky tri najvyššie posty v republike obsadené predstaviteľmi vládnej koalície. Presne takúto taktiku som predpokladal a varoval pred ňou vo svojich mediálnych vystúpeniach už pred niekoľkými týždňami.

Odhliadnime teraz od toho, že Korčokovi neprekážala „politická nerovnováha“ v čase, keď bol ministrom zahraničných vecí a vládna koalícia mala v rukách kreslo premiéra, predsedu parlamentu i prezidentky. To je jeho typická dvojtvárnosť, ktorá mu doteraz umožnila prežiť na výslní všetky režimy a všetkých premiérov.

Ale ísť do tohto zápasu s predstavou, že vašou hlavnou úlohou je vyvažovať vládu alebo jej robiť opozíciu považujem za nebezpečné a iba to potvrdzuje, že tento kandidát poslaniu tohto úradu nerozumie. Medzi hlavné úlohy prezidenta republiky vyplývajúce z jeho postavenia v parlamentnej demokracii patrí vyvažovanie medzi výkonnou a zákonodarnou mocou, nie medzi koalíciou a opozíciou.

Korčok si pletie jablká s hruškami a jeho slová sú v ostrom rozpore s hlavným heslom jeho kampane „Za Slovensko, ktoré spája“, ale myslím si, že to robí zámerne. Jeho účasť na opozičných protestoch, príliš úzke väzby s opozičnými politikmi a radikálne vymedzenie sa voči politike vládnej koalície naznačujú, že hra na spájanie sa skončila a Korčok sa spolieha na maximálne využitie opozičných hlasov.

No je to viac než taktika, ako poraziť zdanlivo neohrozeného Petra Pellegriniho a nájsť slabé miesto v jeho sebaprezentovaní. Je to naznačený spôsob, akým chce vykonávať tento úrad. Ivan Korčok Slovensko nespája, ale vedome ho rozdeľuje. Pravda, nie je to nič nové. Mali sme tu Andreja Kisku, ktorý sa pasoval do úlohy lídra opozície a ešte počas svojho mandátu v Prezidentskom paláci zakladal politickú stranu.

A máme tu Zuzanu Čaputovú, ktorá sa dlhodobo už ani len neusiluje predstierať nejaký nadhľad a svojimi verejnými vyjadreniami deklasovala funkciu hlavy štátu na úlohu hovorkyne Progresívneho Slovenska. Ale na takéto zneužívanie tento úrad nepotrebujeme. Existujú rôzne typy štátnikov. Nám od začiatku chýba zakladateľská osobnosť masarykovského typu, platónsky ideál „filozofa na tróne“, ktorý by dodal budovaniu štátu myšlienku.

Ale dnes, keď kultúrnosť politiky prerazila suterén, keď sa nezmieriteľnosť oboch táborov vyhrotila na pokraj otvorenej vojny, akútne potrebujeme niekoho, kto dokáže situáciu upokojiť, porozumieť obavám oboch antagonistických zoskupení a vyviesť spoločnosť z krízy. Najmä posledné dve požiadavky sú dôležité, lebo nestačí iba „byť za chrumkavého“, ponúknuť samého seba a podporovať vytváranie kultu vlastnej osobnosti.

Toto si vyžaduje štátnika, ktorý vie potlačiť vlastné ego a pomenovať dlhodobé potreby spoločnosti. Kandidát na prezidenta, ktorý sa otvorene postavil na jednu stranu mocenského zápasu, už vopred prehral. Nechce byť hlavou štátu, ale hlavou opozície. Nerozumie (možno aj tej väčšej) časti spoločnosti. A my si už nemôžeme dovoliť zvoliť si ďalšieho obyvateľa Grasalkovičovho paláca, ktorý bude zdrojom napätia, nestability a konfliktov.

Opozícia vie, že akokoľvek zavádzajúco hecuje demonštrantov, tento zápas na uliciach nemôže vyhrať. Andrej Babiš ustál oveľa väčšie protesty a Robert Fico (poučený z roku 2018) je pevne odhodlaný neuhnúť ani o milimeter. Nevyzerá to esteticky, ale toto je (ako som už viackrát zdôraznil) rýdzo mocenský zápas, v ktorom obe strany odhodili rukavičky. A tak sa opozícia pokúša aspoň čo najviac poškodiť Petra Pellegriniho.

ŇDo toho všetkého vstupujú podmienky SNS, ktorá si na vydieranie nevybrala najvhodnejší čas. V duchu som sa usmieval nad novinovými titulkami, ktoré oznamovali, že Andrej Danko je znepokojený z možnosti rozpadu vládnej koalície. V tomto spore nikdy nešlo o takéto obavy, ale od začiatku o osobné ambície predsedu SNS získať kreslo šéfa parlamentu, ktoré nenašli pochopenie u predstaviteľov Hlasu-SD. Pritom argumenty oboch strán sú legitímne.

Hlas sa nechce vzdať kresla predsedu NR SR, ktoré podľa nepísaných pravidiel vždy patrilo druhej najsilnejšej koaličnej strane. A národniari si už dnes vydobyli viac než bol ich nárok, na ktorý ich oprávňuje volebný výsledok (pre porovnanie: Procházkova sieť získala pri podobnom percentuálnom zisku len jedno ministerské kreslo). Na druhej strane SNS oprávnene kritizuje, že ak by mal mať Hlas-SD polovicu vládnych rezortov, kreslo predsedu parlamentu a post prezidenta republiky, bolo by to rovnako neúmerné ich volebnému zisku.

Nemyslím si však, že nadstranícky úrad hlavy štátu by mal byť predmetom koaličných dohôd. Preto som presvedčený, že koalícii neuškodí, ak bude mať SNS vlastného konzervatívneho kandidáta, s ktorým sa jeho voliči budú vedieť lepšie stotožniť ako s Petrom Pellegrinim. Niečo iné však je, ak SNS uvažuje o tom, že svoje podmienky podpory (buď kreslo predsedu parlamentu alebo ministerstvo hospodárstva) predostrie v druhom kole.

V ňom by už boli vyslovene deštruktívne. Peter Pellegrini určite nie je ideálny kandidát, ale je to momentálne jediný kandidát, ktorý môže poraziť Ivana Korčoka. Poviem to teda inak. Neviem ešte, koho podporím v prvom kole. Ale viem celkom určite, že v druhom kole podporím kohokoľvek proti Ivanovi Korčokovi. Lebo v nadchádzajúcich prezidentských voľbách ide primárne o to, aby sme tu nemali pokračovanie čaputovskej politiky inými prostriedkami, aby si tu opozícia a politické think-tanky v spolupráci so zahraničím nedosadili niekoho, kto bude poslušne plniť ich úlohy.

Treba si uvedomiť, že Zuzana Čaputová takmer násilným presadením vojenskej dohody s USA splnila svoju úlohu. Hoci ju množstvo právnych expertov a bývalých politikov žiadalo, aby dala zmluvu preskúmať na ústavný súd, lebo je zjavne protiústavná, nielenže to odmietla (hoci v analogickej situácii pri požiadavke referenda o predčasných voľbách to označila za svoju povinnosť), ale v expresnom tempe zasluhujúcom si zápis do Guinessovej knihy rekordov (za 15 minút od schválenia parlamentom!) dohodu podpísala.

Toto bola jej hlavná úloha a dôvod, prečo do nej sponzori naliali toľko peňazí. Podobné očakávania má Brusel a Washington aj od Ivana Korčoka. My však potrebujeme hlavu štátu, ktorá splní očakávania vlastného národa. Myslime na to, keď nás budú chcieť skorumpované médiá znovu opiť rožkom.