CHMELÁR: KORČOK BY BOL PRE SLOVENSKO POHROMOU

Bývalá podržtaška Mečiara, Dzurindu, Fica, Radičovej, Pellegriniho, Matoviča a Hegera a súčasná podržtaška americkej ambasády Ivan Korčok (prepáčte mi ten slovník, len som chcel ukázať „slušnému Slovensku“, ako vyzerá takéto vyjadrovanie z druhej strany a že Peter Pellegrini, ktorý sa neznižuje k takýmto osobným útokom, je oveľa slušnejší kandidát) svojimi vyjadreniami opäť raz dokázal, prečo nie je vhodným adeptom na post prezidenta republiky. V márnej snahe vyprovokovať svojho súpera k reakcii sa znížil k takej obludnej demagógii a vedomým klamstvám, že pokojne môžeme konštatovať, že Ivan Korčok šíri hoaxy a dezinformácie.

V svojom vyhlásení najprv obvinil ministerstvo zahraničných vecí, že na výročie prepadnutia Ukrajiny mlčalo a že to, čo robí, poškodzuje národnoštátne záujmy Slovenskej republiky. Tak ja neviem, ale aj človek s tou najnižšou úrovňou informačnej gramotnosti dokáže kliknúť na webstránku MZVEZ SR, kde nájde hneď na titulnej strane absolútne štandardné vyhlásenie ministra Juraja Blanára (na môj vkus až príliš sterilné), v plnom súlade so stanoviskom Zuzany Čaputovej, pod ktoré by sa podpísalo aj Progresívne Slovensko. Kde vidí Korčok problém? Čiže prvá lož: nie, ministerstvo nemlčalo.

Ivan Korčok ďalej tvrdí, že vojenský konflikt spustilo v roku 2014 Rusko obsadením Donbasu. Druhá lož. Konflikt v roku 2014 sa začal po násilnom prevrate a likvidácii jazykových práv ruskojazyčného obyvateľstva ako občianska vojna. Polopatisticky povedané, násilie nezačali Rusi, ale ukrajinská krajná pravica a strieľať a bombardovať nezačali separatisti, ale ukrajinská armáda, ktorá 16. apríla 2014 vyhlásila tzv. protiteroristickú operáciu (čo je, mimochodom, rovnaký propagandistický naratív ako „špeciálna vojenská operácia“). Ruská armáda vtrhla na územie Donbasu až vo februári 2022. Dovtedy za násilie v tejto oblasti, ale aj inde (napríklad upálenie niekoľkých desiatok ľudí v Odese) zodpovedá Kyjev. Západná propaganda to dnes nechce počuť, ale s výnimkou obsadenia Krymu mal konflikt na Ukrajine až do 24. februára 2022 charakter občianskej vojny.

Po tretie, Ivan Korčok opakuje primitívnu propagandistickú mantru, že stačí, aby sa Rusi z Ukrajiny stiahli a vojna sa môže skončiť aj zajtra. No keby to bolo také jednoduché, tak stačilo, keby on spolu s celou Hegerovou vládou a prezidentkou Čaputovou podporili ten „spravodlivý mier“ pred dvoma rokmi, ktorého súčasťou bolo aj stiahnutie ruských vojsk. Neurobili to, lebo z Washingtonu na to nedostali noty. V skutočnosti je táto zbabelá alibistická slovná hra iba zámienkou na ďalšie pokračovanie vojny. Predstavte si, že by sa takto argumentovalo v iracko-iránskom konflikte. Ak by niekto povedal – stačí, aby sa iracká armáda stiahla z územia Iránu – vojna je tam dodnes. Bolo správne, že namiesto toho viedol generálny tajomník OSN Javier Pérez de Cuellar úspešné rokovania, ktoré viedli k uzavretiu mierovej dohody.

Alebo si predstavte iné príklady. Na Cyprus by ste dnes určite nechodili na dovolenky, keby si niekto postavil hlavu a povedal, že mier bude až vtedy, keď sa Turci stiahnu z ostrova. A čo Golanské výšiny, ktoré medzinárodné spoločenstvo považuje za sýrske územie? Keby povedalo, že mier bude až vtedy, keď sa Izrael stiahne z okupovaných území, dodnes by medzi sebou Sýria a Izrael bojovali. Skrátka, medzinárodné vzťahy sú politicky a historicky veľmi komplikované a jednotlivé prípady musíte posudzovať individuálne a nie hneď všetko prvoplánovo porovnávať s Hitlerom.

Človeku sa až veriť nechce, že niečo také vypustí z úst vraj „skúsený“ diplomat. Nemusíte súhlasiť s ruským postupom a ani ja s ním nesúhlasím. Ale ak chcete naozaj dosiahnuť mier, musíte vychádzať z politickej reality a nie fanaticky presadzovať vlastné predstavy, ktoré k ničomu nevedú. Musíte si určiť priority: či chcete v prvom rade zastaviť nezmyselné krviprelievanie a získať maximum, čo sa za danej situácie dá vyjednať – alebo pokračovať v boji bez ohľadu na výsledok do poslednej kvapky krvi. To už predsa po tých dvoch rokoch musí pochopiť každý, že tento problém nevyrieši totálna vojna. Ak vylúčime možnosť, že máme dočinenia s klinickými idiotmi, som presvedčený, že všetky tieto agresívne útoky progresívnych úderiek na mierumilovných ľudí nie sú nepochopením situácie, ale zámerným napádaním tých najvznešenejších humanistických ideálov z čisto šovinistických pozícií.

Čím viac sa blížia voľby, tým viac je Ivan Korčok nervóznejší z pokoja svojho najväčšieho rivala. Výzvy, aby sa Peter Pellegrini vyjadril k tomu alebo onomu, sú také lacné, že ani samotný Korčok nemôže veriť tomu, že sa predseda parlamentu chytí na takúto trápnu udičku. Okrem toho, že mal na adresu ukrajinského konfliktu veľa vyjadrení, by sme to mohli otočiť a spýtať sa Ivana Korčoka: prečo sa ešte ani raz nevyjadril k masakrovaniu civilistov v Gaze? Prečo sa nepostavil za oslobodenie Jualiana Assangea? Prečo sa podobne ako jeho súper nezúčastnil na pohrebe poslednej partizánky Anny Bergerovej? Znamená to, že si neváži odkaz SNP a súhlasí so šimečkovcami, že sme malý zbabelý národ? A mohol by som pokračovať. Toto bol naozaj zlý pokus zo strany nedočkavého uchádzača o prezidentské kreslo.

Najväčšou diskvalifikáciou Ivana Korčoka však zostáva jeho priam programová neochota spájať a odhodlanie eskalovať vnútropolitický konflikt. Ak ani po sérii vysvetlení nie je schopný pochopiť, že úlohou hlavy štátu nie je bojovať, ale spolupracovať, treba to považovať za súčasť jeho povahy a politického štýlu a v takom prípade by bol pre Slovensko pohromou. To neznamená, že Peter Pellegrini nerobí chyby, ale pri takomto súperovi svoju nekonfliktnosť prakticky ani nemusí dokazovať, má to v povahe. Pozor si musí dať len na manipulácie s prieskumami verejnej mienky, ktoré už idú podľa rovnakého scenára ako pred piatimi rokmi. Preto tou najdôležitejšou úlohou bude zvládnuť mobilizáciu voličov.