CHMELÁR: MUŽ, KTORÝ DVAKRÁT ODKLIAL NÁROD

Pred 102 rokmi, 27. novembra 1921, sa narodil v Uhrovci celosvetovo najznámejší Slovák Alexander Dubček. Nie je to výročie okrúhle, ale pripomínanie si takýchto osobností nemá byť formálna povinnosť, ale živá voda našej historickej pamäte v časoch, keď potrebujeme sprítomnenie jeho ducha ako soľ. Na to, aby sme pochopili jeho význam, si však nesmieme klamať.

Alexander Dubček ako politik nikdy nebol hrdina. V mnohých konkrétnych situáciách konal spôsobom, ktorý nemôžem obhajovať a už vôbec sa s ním stotožniť. Hrdinom Pražskej jari bol skôr česko-slovenský ľud, túžiaci po slobode a odvážne vzdorujúci krvavej okupácii nenásilným spôsobom. Nebol ani štátnikom.

V koncepčnom uvažovaní o politike ho Gustáv Husák na míle prevyšoval. A nebol ani tribúnom ľudu. Ako poznamenal Ladislav Chudík - zajakával sa, hľadal slová, nebol obdarený rečníckym talentom, ale všetky tieto osobné nedostatky okúzľovali ľudskou prirodzenosťou a jedinečnou príťažlivosťou. Prečo si teda máme pripomínať človeka, ktorý toľkokrát zlyhal, pochybil a sklamal, ako jednu z najväčších osobností nielen slovenských, ale aj svetových dejín?

Stelesňuje totiž vlastnosti, ktoré sú politike stále úplne cudzie: ľudskosť, čestnosť, dobrosrdečnosť, láskavosť. Vari je to málo? Vari je to naozaj také banálne, že budeme obdivovať na politikoch skôr prefíkanosť, tvrdosť, ctižiadosť, silu, nemilosrdnosť, bezohľadnosť a úspech za akúkoľvek cenu? Dubček je symbolom ľudskosti, ktorá v revolučnom kvase roku 1968 uchvátila celý svet.

Tá sa neprejavovala len v pózach, ako to vidíme u dnešných marketingových politikov, ale v konkrétnom správaní. Jeho bezprostrednosť očarúvala a magicky strhávala davy. Čašník z bývalého Federálneho zhromaždenia ČSFR si na neho napríklad spomínal, že to bol jediný šéf parlamentu, ktorý jedol spoločne s poslancami. Na nič sa nehral, bol prirodzený, mal dobré srdce a ľudia ho milovali. Český spisovateľ Bohumil Hrabal sa o ňom dokonca vyjadril takto:

"Sašenka má ty samé oči, jaké měl Kristus, když se modlil na Hoře olivetské..." Jeho veľkosť spočívala skôr v tom, čo neurobil, ako v tom, čo urobil. Nezasiahol proti demokratickej revolúcii Pražskej jari, ktorá vypukla zdola. Neurobil to zo strachu, ale z presvedčenia.

Sovietsky disident a nositeľ Nobelovej ceny za mier Andrej Sacharov štyri dni pred smrťou napísal, ako veľmi ho ovplyvnila osobnosť Alexandra Dubčeka, ako jeho symbol dvadsať rokov udržiaval pahrebu pod popolom slobody a ako jeho generácia čerpala z neho silu na politiku glasnosti. Jeho priateľ, spisovateľ Ladislav Ťažký, mu tak trochu vyčítal, že sa dal nahovoriť, aby sa stal na sklonku života predsedom Sociálnodemokratickej strany Slovenska.

On ho chcel vidieť v inej pozícii, nie na čele jednej politickej strany, ale "ako múdreho radcu všetkých strán, ktorý by ako súkromná osoba urobil pre Slovensko viac ako traja ministri zahraničia spolu s troma premiérmi". Ale Dubček chcel byť vždy aktívnym politikom. Sociálna demokracia pre neho znamenala veľmi veľa.

Ako povedal v rozhovore s legendárnym nemeckým kancelárom Willym Brandtom, pre neho je smerodajné, že na rozdiel od iných politických prúdov, sociálni demokrati nikdy a nikde nenastolili diktatúru. Dubčekova ľudskosť bola základom fenomenálnej dôveryhodnosti, ktorá je dnešnej politike úplne cudzia. Dvakrát odklial tento národ. Po prvýkrát počas Pražskej jari v roku 1968, keď mu ľudia uverili, že nie je len straníckym aparátčikom a môžu mu dôverovať.

A po druhýkrát počas Nežnej revolúcie. Tu sa jeho historická úloha stále podceňuje, ale musím pripomenúť jednu vec. Keď Alexander Dubček po prvýkrát vystúpil na revolučnom zhromaždení na Námestí SNP v Bratislave 23. novembra 1989, spôsobil tým zásadný psychologický zlom v spoločnosti. Dovtedy sa veľa ľudí pozeralo na predstaviteľov VPN tak trochu cez prsty a časť spoločnosti sa dokonca bála katolíckych disidentov pre ich resentiment k ľudáckemu režimu.

Dubček to zmenil. Bol opäť symbolom. Jeho návrat na scénu bol akýmsi vyslobodením zo strachu a znamenal zjednotenie všetkých významných zložiek vtedajšej opozície. Dubčekovo meno stále zjednocuje a inšpiruje. Kladie vysoké nároky na úroveň nášho verejného života a pripomína nám, že z každej politickej porážky v našich dejinách (štúrovské povstanie, SNP, Pražská jar) sa zrodilo naše morálne víťazstvo, že z Dubčekovej myšlienky "dejiny netvorí len reťaz víťazstiev, ale aj porážok", sa stala súčasť našej identity.

Alexander Dubček, tento "vášnivý idealista" (ako ho nazval jeho priateľ a bývalý rakúsky prezident Heinz Fischer), veril v dobro človeka. Aj keď to znie naivne, je to viac, než nám tu zanechali celé generácie politikov a štátnikov. Ak sa budeme aj my riadiť týmto jednoduchým ideálom, slovenská spoločnosť nemôže stratiť mravný kompas.