CHMELÁR: NESMIEME DOPUSTIŤ SPOLITIZOVANIE AKADEMICKEJ PÔDY

Nevedel som si spomenúť, kde som sa už so súčasnou rektorkou Vysokej školy výtvarných umení stretol. Môj kamarát akademický sochár Laco Sabo mi pripomenul, že to bolo pred desiatimi rokmi v panelovej diskusii o propagande v umení. Vtedy na mňa Bohunka Koklesová urobila dojem príjemnej vzdelanej dámy otvorenej pre dialóg. O to viac som zhrozený, kam sa uberá VŠVU pod jej vedením. Aby som bol pochopený správne: pani rektorke neuberám právo na vlastný politický názor.

No je niečo iné, keď ho prezentuje ako súkromná osoba v médiách a keď na to zneužíva svoju alma mater, na pôde ktorej pretláča jednostranný ideologický pohľad a navyše pomerne agresívnym štýlom. Okrem toho, všimnite si ten rozdiel. Keď povie svoj rýdzo ideologický názor na politiku ministerstva kultúry progresívne orientovaná rektorka VŠVÚ, je to úplne v poriadku.

No keď vysloví svoj odborný postoj k zrušeniu špeciálnej prokuratúry dekan Právnickej fakulty UK, opozícia protestuje, že nemôže hovoriť za celú školu (čo nikdy netvrdil) a akademický senát mu zakáže verejne sa vyjadrovať. A aby toho nebolo málo, rektorka VŠVU Koklesová sa cez Denník N oborila na dekana PF UK Burdu, ako to, že ešte neotvoril k téme budúcnosti ÚŠP odbornú diskusiu... To už hraničí s bezočivosťou. Len si predstavte, že by sa dekan Právnickej fakulty Univerzity Komenského miešal do toho, kedy rektorka Vysokej školy výtvarných umení už konečne začne kritizovať architektúru v Bratislave pod vedením primátora Valla.

Vrcholom všetkého je však výzva Akademického senátu VŠVU na odstúpenie ministerky kultúry a aktívna účasť školy na protestoch opozičných strán pod spoločnými transparentmi. Čo bude nabudúce? Prinesiete si aj mávadlá ako za minulého režimu? Ak to, čo títo ľudia zanechali na bráne ministerstva kultúry (viď tretí obrázok), má byť vyjadrenie ich kultúrnosti, tak vedenie VŠVU zabudlo, aké je jeho poslanie.

Trvám na tom, že rektorka VŠVU Bohunka Koklesová svojím dlhodobým správaním na akademickej pôde, vrátane politicky účelovej demagogickej kritiky vládnej koalície, na ktorú jej poslúžili imatrikulácie študentov, zneužíva svoje postavenie, porušuje zákon o vysokých školách, ktorý zakazuje vyvíjať v jej priestoroch politickú činnosť, a preto by mala odstúpiť z funkcie. Prečo k celej situácii mlčí ministerstvo školstva?

Kde je teraz Študentská rada vysokých škôl, ktorá v minulosti vydala odporúčanie a žiadosť, aby sa rektori a prorektori vysokých škôl, ktorí vstúpia do politického diania, vzdali svojich postov? Prečo ju znepokojuje len odborný postoj dekana PF UK, a nie jednoznačne politický postoj rektorky VŠVU? Samozrejme, neboli by to bratislavskí umelci, keby nedržali jednu lajnu s progresívnymi politikmi. Preto ma neprekvapilo ani ideologicky podobné vyhlásenie Akademického senátu Filmovej a televíznej fakulty VŠMU, v ktorom obviňujú súčasné vedenie ministerstva kultúry zo "systémovej deštrukcie fungujúcich umeleckých a kultúrnych inštitúcií".

Ja sa ich len pýtam, kde boli títo revolucionári, keď legendárna "neviditeľná" ministerka Natália Milanová za Matovičovej a Hegerovej vlády svojou nekompetentnosťou takmer zničila rezort, keď nevybojovala pre kultúru ani cent z Plánu obnovy, keď ministerstvo zahanbovala svojou totálnou neznalosťou legislatívy a prostredia? Prečo boli dnešní kritici vtedy "neviditeľní"? Odpoveď nájdeme opäť vo vyhlásení FTF VŠMU, ktoré sa ponosuje, že novému vedeniu ministerstva kultúry vraj ide "o ovládnutie umeleckých fondov".

A sme doma. Podstata tohto sporu nie je totiž v ničom inom ako v ruvačke o peniaze. Úspešný spisovateľ a môj vzácny priateľ Jožo Banáš opísal na sociálnej sieti svoje skúsenosti s Fondom pre podporu umenia. Nikdy od neho nedostal podporu, komisia jeho žiadosť zhodila zo stola s konštatovaním, že dielo je nekvalitné. Ponechajme tento argument bokom a pozrime sa na zoznam tých, ktorí finančnú podporu získali.

Na "počudovanie" sú to samí progresívni autori, medzi ktorými je skutočných spisovateľov ako šafranu, zato premiera novinárov z červených denníčkov. Už chápete, prečo tak zúria? A to sa ešte nezačali preverovať zmluvy s externými firmami, ktoré vyciciavali RTVS... Tou najpodstatnejšou je však otázka, čo sa stane s touto spoločnosťou, ak stratíme cit pre mieru. Keď dovolíme, aby akademická obec a národné kultúrne inštitúcie boli spolitizované, stratíme životne dôležitý priestor pre porozumenie, hlbšie poznanie, a tým aj pre kultiváciu nás samých. Nedopusťme to.