CHMELÁR: POVIEM TO TAK, ABY TOMU ROZUMEL KAŽDÝ - TENTO ŠTÁT JE V PRDELI!

Politológ Eduard Chmelár vo svojom statuse na Facebooku 6. októbra 2021 ďalej vyhlásil:

Každému triezvo uvažujúcemu pozorovateľovi našej politickej scény je hádam jasné, že súčasný spor medzi Robertom Ficom a Petrom Pellegrinim nie je hodnotový, ale osobný. Je to boj o lídra opozície. To, že líder Smeru-SD, ktorého už mnohí odpisovali ako politickú mŕtvolu, doslova vstal z popola, však nespôsobili chyby Petra Pellegriniho, ale chyby Igora Matoviča. Líder Hlasu-SD neurobil vôbec nič – rozdiel je len v tom, že doteraz to nebolo cítiť.

Peter Pellegrini ťažil svoj úspech z popularity bývalého premiéra, sympatického vzhľadu a príjemného vystupovania, ale to bolo asi tak všetko. Už pred niekoľkými mesiacmi sme varovali, že jeho imidžové fotky nebudú stačiť, no dnes až žasnem nad bezmocnosťou jeho tímu, akoby sa mu minuli všetky marketingové nápady. V súčasnosti je Pellegrini na najlepšej ceste, aby mu vyfúkli spred nosa jeho vytúžené premiérske kreslo. Nemusí to však urobiť Robert Fico, ktorý nabudený posledným trendom prepína svaly, že ide vyhrať voľby. Môže to byť prekvapujúco – Richard Sulík.

Sledujúc chaotické vystupovanie Pellegriniho tímu si nie som istý, či si jeho ľudia položili základnú otázku: kto je voličom Hlasu-SD? Hlas dnes totiž vyzerá popri Smere ako „fejkový“ produkt. Nechce byť príliš ľavicový, nechce byť príliš liberálny, nechce byť príliš nacionalistický. Desí sa radikálnejších ľavicových riešení, v zahraničnej politike je jedna ruka s Korčokom, Valáškom a Šimečkom, a napriek tomu, že ním voliči Smeru pohŕdajú ako liberálnym politickým subjektom, odmieta odluku cirkvi od štátu i registrované partnerstvá. Chce byť taký umiernený a konformný, až je neautentický a vznikajú pochybnosti, či taký volič vôbec existuje. Samozrejme, Hlas-SD je ešte stále lídrom predvolebných prieskumov, ale oveľa dôležitejšie je zachytávať trend. Ten sa nemusí nevyhnutne skončiť tak, že Smer-SD ho prevalcuje, ale že stratí pôvodný koaličný potenciál.

Je verejným tajomstvom, že Peter Pellegrini nechce ísť do koalície s Robertom Ficom. Radšej sa prikláňa k možnosti spojenia s SaS a Progresívnym Slovenskom. Richard Sulík síce tvrdí, že si túto možnosť nevie predstaviť, ale skôr nevie, ako ju vysvetliť svojim voličom. A tak môže byť napokon cena za „rehabilitáciu“ Hlasu-SD v očiach pravicových voličov taká, že premiérom sa stane líder SaS. Fico si je toho vedomý a snaží sa Pellegriniho vykresliť v očiach klasického ľavicového elektorátu ako zradcu. Pellegrini sa spoliehal na to, že za ním pôjdu ľudia, ktorí majú plné zuby Smeru, ale nedôverujú súčasnej vláde. Ale tu sa prerátal. Rozumiem jeho potrebe vyhraniť sa voči Smeru-SD.

Mne samému je na vracanie z toho, ako sa z Jankovskej, Bödöra, Brhela a podobných darebákov robia „politickí väzni mučení fašistickým režimom“. Toto nikto príčetný, kto nestratil pamäť a hodnotový kompas, nemôže vysloviť a aj na tomto príklade vidno, že niektorí ľudia, ktorým ide o krk, sa neštítia ničoho. Ale táto očista od Smeru-SD sa nemôže uskutočniť tak, že sa dištancujete od vlastnej smeráckej minulosti, akoby ste tam neboli a nerobili dvadsať rokov kariéru, ale len úprimným pokáním. Pellegrini má vlastne len dve možnosti. Hrať tú hru s Ficom až do konca alebo poprosiť o prepáčenie a aspoň na nejaký čas sa stiahnuť. Fico pochopil, že ak padne Kaliňák, strhne ho so sebou (preto ho tak urputne a absurdne bránil). Ale Pellegrini nepochopil, že ak si prídu po Fica, prídu si aj po neho.

Prepáčte, ale poviem to tak, aby tomu rozumel každý: tento štát je v prdeli. Za posledných niekoľko týždňov som diskutoval s rôznymi špičkovými manažérmi a všetci sa zhodli na jednom: Slovensko sa rúti do bankrotu, ako štát nemusí prežiť najbližšiu dekádu a médiá nekladú tie správne otázky. Jedna vec je, že nám vládnu totálni nímandi s pomocou náboženských fanatikov, ale ak nepatríte medzi fanatických roztlieskavačov opozičných strán, musí vám byť jasné, že žiadna alternatíva sa nečrtá. Nech nás nemýli sebavedomie opozičných lídrov – nezabúdajme, že v posledných voľbách nedokázali ponúknuť ani volebný program, nemajú nič, len pud sebazáchovy.

V parlamente riešime totálne kraviny (ako dnes z dielne pani Záborskej, ktorá musí byť veľmi nešťastnou ženou) a v médiách sa diskutuje o zástupných témach. Aby sme si rozumeli – pod pojmom alternatíva nechápeme pár eur navyše pre mamičky a dôchodcov, ale systémové udržateľné zmeny. Na rozdiel od napríklad Francúzska si nekladieme ani len správne otázky o budúcnosti európskej bezpečnosti, naopak – tu ich považujeme za extrém a oddávame sa v tom lepšom prípade naivnej ilúzii, že nám Američania pomôžu, v tom horšom ponúkame Európskej únii stratégiu, ako umlčať nepohodlných kritikov. Je to čisté zúfalstvo.

Chcel by som mať toľko optimizmu (nie agresivity) ako fanúšikovia Smeru alebo Hlasu, že ich politické idoly nás z tohto marazmu vyvedú, ale skúsenosť a politický rozhľad mi velia, že to také jednoduché nebude a že tu niet ani veľa ľudí, s ktorými by sa dalo o týchto hrozbách inteligentne porozprávať. Chcel by som preto aspoň pozvať všetkých ľudí s otvoreným myslením, ktorí majú radi Slovensko, k začatiu dialógu o jeho budúcnosti. Lebo ak chceme, aby sme stratili vlastný štát, nemôžeme to robiť lepšie ako doteraz.