CHMELÁR: PREDSTAVA, ŽE CELÝ SVET PODPORUJE UKRAJINU, UŽ DÁVNO NEZODPOVEDÁ REALITE

Začnem jednou (v našich končinách) neznámou kapitolou z histórie, a prosím čitateľa o trpezlivosť, lebo má veľký význam pre pochopenie charakteru súčasného konfliktu na Ukrajine. V ranných hodinách 13. novembra 1916 rozoslal bývalý britský minister zahraničných vecí, bývalý minister vojny a bývalý generálny guvernér Indie Henry Charles Petty-Fitzmaurice, 5. markíz z Lansdowne dôverný list členom vládneho kabinetu.

Tvrdil v ňom, že prebiehajúca svetová vojna zničí civilizáciu, a preto by sa malo okamžite začať rokovať o mieri na základe „status quo ante bellum“. Tento latinský výraz znamená doslovne „situáciu, aká bola pred vojnou“ a pôvodne sa používal v medzinárodných zmluvách ako označenie stiahnutia znepriatelených vojsk a obnovenia predvojnového stavu. Bol to výraz pre kompromis, ktorým sa končila väčšina vojen v 18. storočí a ako taký znamená, že žiadna zo strán nezíska ani nestratí nijaké územné, ekonomické alebo politické práva.

Takto sa skončila napríklad sedemročná vojna (1756 – 1763), v ktorej zohral kľúčovú úlohu vari najväčší vojvodca slovenského pôvodu, poľný maršal Andrej Hadík; takto sa skončila v minulom storočí kórejská vojna a takto sa skončila aj iránsko-iracká vojna. Lansdownov list narazil vo vláde na odpor a stretol sa aj s nepriateľskou reakciou bývalého premiéra Arthura Balfoura či lorda Roberta Cecila (jedného z architektov Spoločnosti národov, za ktorú dostal Nobelovu cenu za mier, hoci táto organizácia nikdy žiadnej vojne nezabránila).

Lansdowne sa nevzdával. Stretol sa s redaktorom denníka The Times Geoffreym Dawsonom a ukázal mu list, ktorý chcel zverejniť. Dawson bol obsahom listu podľa vlastných slov „zhrozený“ a odmietol ho publikovať s tým, že by to nebolo v národnom záujme. Celý rok trvalo Lansdownovi, kým našiel niekoho, kto mal záujem a hlavne odvahu dokument zverejniť. 29. novembra 1917 bol Lansdownov list uverejnený v denníku The Daily Telegraph.

Vyzýval v ňom na uzavretie mierovej zmluvy s Nemeckom a okrem iného v ňom napísal: „Túto vojnu neprehráme, ale jej predlžovanie bude znamenať skazu pre civilizovaný svet a nekonečný prírastok k bremenu ľudského utrpenia, ktoré ho už teraz zaťažuje... Neželáme si zničenie Nemecka ako veľmoci. ... Nesnažíme sa vnútiť jeho ľudu inú formu vlády ako tú, ktorú si sám vyberie... Nechceme uprieť Nemecku jeho miesto medzi veľkými spoločenstvami sveta .“

Hoci na amerického prezidenta Woodrowa Wilsona argumenty listu zapôsobili, celkovo sa stretol s obrovským nepochopením a zúrivým odporom. Lansdowne sa stal politickým vyvrheľom, nazývali ho zradcom, jeho iniciatívu označovali za „skutok hanby“ a jeho návrhy odmietlo aj armádne velenie. Vojenskí vodcovia nechápali, ako vôbec niekto môže pochybovať o ich veľkom víťazstve. V skutočnosti sa všetko, čo predvídal Lansdowne, splnilo.

Ako upozornil slávny anglický spisovateľ a vizionár Aldoux Huxley v knihe Prekrásny nový svet: „Nacionalistickí radikáli zostali uspokojení s dôsledkami, aké všetci poznáme – boľševizmus, fašizmus, inflácia, hospodárska kríza, Hitler, druhá svetová vojna, zničenie Európy a celosvetový hladomor. Z Hirošimy sme sa nepoučili rovnako ako sme sa nepoučili z Magdeburského masakru v priebehu tridsaťročnej vojny, takže namiesto obdobia mieru nás čaká obdobie obmedzenej vojny...

Všetky existujúce modely ľudského života sa narušili a nové sa museli improvizovane prispôsobiť nehumánnej skutočnosti atómovej sily.“ Tomuto všetkému sa dalo predísť. Pretože ak sa vojna neskončí mierovou dohodou, ale kapituláciou a diktovaním podmienok víťaza, nikdy nedosiahneme mier, ale iba prímerie, pričom ten porazený a ponížený bude vždy čakať na príhodnú chvíľu, ako sa pomstiť… Táto epizóda svetových dejín je poučná pre pochopenie toho, čomu čelíme.

Insitní historizujúci politici sa pokúšajú verejnosti vnútiť naivnú predstavu, že toto je nový Mníchov a Putin je nový Hitler. Lenže tak to nie je. Podmienky sa oveľa viac ponášajú na situáciu pred prvou svetovou vojnou, kedy veľmoci nespokojné so svojím postavením sa zaslepene hnali do svetovej vojny a nemal ich kto zastaviť. Niektorí si ani nestihli všimnúť, že romantická predstava, že celý svet podporuje Ukrajinu, už dávno nezodpovedá realite a že sa sformovali dva antagonistické bloky – na jednej strane USA, EÚ, Japonsko a Austrália – na druhej strane Rusko, Čína, Irán, Severná Kórea a čiastočne aj India – takže takmer všetky predpoklady na vypuknutie nového globálneho konfliktu sú naplnené.

Moralizovať v tejto chvíli nad výrokmi Roberta Fica a chytať ho za slovíčka je naozaj mizerná novinárska práca. Ukrajina je samostatná, ale v tejto chvíli naozaj nie je suverénny štát. Ako môže byť suverénna krajina, ktorej takmer 40 percent štátneho rozpočtu zabezpečujú Spojené štáty a ich spojenci, ktorá vydáva na zbrojenie neuveriteľných 34 % HDP a ktorá má prakticky všetky štátne orgány obsadené americkými poradcami, ktorí zvoleným lídrom diktujú, čo majú robiť?

Ukrajina je dnes asi taká suverénna, ako ten okyptený vazalský štátik z rokov 1939 – 1945 u nás, ktorého suverenita bola hneď od začiatku eliminovaná tzv. ochrannou zmluvou s nacistickým Nemeckom, pričom do všetkých úradov boli dosadení nemeckí poradcovia, ktorí mali väčšiu moc, než samotní ministri. Takže nijaký škandál, len surová realita.

Na to, aby bola Ukrajina opäť suverénnou – čo si želá vari každý príčetný človek – je potrebné začať opäť vnímať geopolitickú realitu. Ak nikto z nás nechce, aby boli ruské vojská na hraniciach so Slovenskom, prečo si myslíme, že Rusi nemajú právo chcieť, aby vojská NATO neboli na hraniciach s Ruskom? O to celý čas v spore s Moskvou ide. Je to vojna o rozširovanie NATO. A nerozprávajte mi taľafatky, že každý má právo vstúpiť do Severoatlantickej aliancie.

Ak by to tak bolo, museli by ste vedieť vysvetliť aj to, prečo NATO odmietlo členstvo Ruska, keď o neho pred dvadsiatimi rokmi žiadal Vladimír Putin. Ak jedna jadrová veľmoc chápe, že NATO je namierené proti nej, dokonca je presvedčená, že ju chce zničiť, potom tento pocit nevymažete ohlupovaním verejnosti. Som rád, že slovenská vláda tieto veci chápe, že konzistentne trvá na tom, že tento konflikt nemá vojenské riešenie a že opakovane vyjadruje ochotu podporiť každý mierový plán.

Dnes už každý vidí, že stratégia vyzbrojiť Ukrajinu, aby vybojovala víťazstvo, fatálne zlyhala. Snáď jej pomohla na začiatku, aby nemusela kapitulovať, ale tieto kroky malo sprevádzať diplomatické úsilie o ukončenie vojny. Namiesto toho Ukrajina prepásla dobu, kedy mohla vyjednať viac aj proti silnejšiemu. Tí, ktorí ju naďalej povzbudzujú do boja, vedú nezodpovednú politiku.

Zostane po nej iba zničená krajina, ktorej Rusko napokon vnúti vlastné podmienky mieru. Práve preto som presvedčený, že Slovensko má oveľa väčší potenciál byť v úsilí o dosiahnutie spravodlivého mieru aktívnejšie. Malo by iniciatívne navrhnúť vlastný mierový plán postavený na princípe spomínaného „status quo ante bellum“, čo v tomto prípade konkrétne a doslova znamená: nezávislosť a územná celistvosť Ukrajiny za záruky, že zostane neutrálnou a že sa NATO nebude ďalej rozširovať.

Tento plán by Slovensko mohlo ponúknuť našim partnerom a spojencom na Európskej rade a ak bude sedieť v Grassalkovičovom paláci prezident hodný tohto titulu, aj na summite NATO. Súčasťou tohto plánu by mohla byť aj ponuka využiť Bratislavu alebo Košice ako miesto mierových rokovaní. Ak sa to podarí, pomôžeme tým Ukrajine oveľa viac ako nábojmi, húfnicami a tankami.