CHMELÁR: TAKÚ NEKOMPETENTNÚ OPOZÍCIU SME EŠTE NEMALI

Opozícia je v každej demokratickej krajine dôležitou súčasťou systému a ako taká nemá len kontrolnú funkciu, ale jej úlohou je aj ponúkať alternatívy a podieľať sa na budovaní štátu. Súčasná opozícia však nespĺňa ani minimálne nároky na kompetentnú opozíciu. Je vyslovene desivé, keď „strana odborníkov“ posiela do debát „expertov“, ktorých dokážu koaliční politici zotrieť na dva takty. Je znepokojujúce, že nedokážu ponúknuť žiadnu sľubovanú „víziu“, ba ani len konštruktívny návrh, nič, len suterénne urážky, hysterické škriepky a neprimerané reakcie, pri ktorých už dávno stratili zmysel pre mieru.

A je odporné, keď sa ani netaja tým, že kandidujú do Európskeho parlamentu s jediným cieľom: preniesť vnútropolitické spory na európsku úroveň. Pozrel som si zo záznamu včerajšiu diskusiu kandidátov do europarlamentu na TA3 a zostal som v nemom úžase. Ospravedlňujem sa za výraz, ale toto nebola politická polemika, toto bolo jarmočné kotkodákanie, kotkodákanie o to hlasnejšie, o čo menej rozumeli tomu, o čom hovoria. Až ma z toho hlava rozbolela.

Neviem, kde stratila Veronika Ostrihoňová Cifrová zdravý úsudok a či ho niekedy mala, ale ak bude nabudúce niekoho z koaličných politikov obviňovať z deštrukcie RTVS, mal by jej pripomenúť, ako ju opúšťala: esemeskou, deň pred výrobou a vysielaním relácie, oznámila vedeniu, že odchádza do politiky. Tomu sa v slušnej spoločnosti ešte stále hovorí chrapúnstvo, ale Machajov manažment s tým zjavne problémy nemá, inak by jej dal vzniknuté škody k náhrade. Osobitnou kapitolou je strašenie progresívcov, že Smer-SD chce vyviesť Slovensko z EÚ.

Je to čistá absurdná lož, dokonca aj keby to niekto chcel, po brexite je vystúpenie z Európskej únie ťažšie ako kedykoľvek predtým. A keďže nikto z relevantných politických strán nechce odísť z EÚ, opakovaný slogan PS „Udržíme Slovensko v EÚ“ je v tom lepšom prípade vykopávanie otvorených dverí, v tom horšom ťažká demagógia. Je dosť deprimujúce, že po dvadsiatich rokoch nášho členstva v EÚ dokážeme viesť diskusiu o únii iba v primitívnom móde, či ste za alebo proti nej. Na túto plytkosť verejnej diskusie sme už veľakrát doplatili.

Vyplýva z nej to jediné: nemáme žiadnu stratégiu, ako by malo vyzerať naše miesto v EÚ. Všetky doterajšie vlády hrali s Európskou úniou jednu nepeknú hru. V podstate išlo o to, ako vybabrať s Bruselom. Ale my sme neponúkli nič. Pod ponukou rozhodne nemám na mysli podriadenie sa tomu, čo chce Berlín alebo Paríž, lebo to nie sú európske riešenia, ale vazalstvo voči dvom národným hegemónom. Hovorím skôr o tom, že Slovensko dosiaľ neponúklo žiadnu vlastnú iniciatívu, ktorá by bola tak v záujme Slovenskej republiky, ako aj Európskej únie.

Inými slovami, sme pasívni pasažieri a v tomto bode si nemá koalícia s opozíciou čo vyčítať. Vrcholom všetkého mysliteľného v politickej debate však bolo vysvetľovanie základného problému v ukrajinskom konflikte, v ktorom sa dve kandidátky – Veronika Cifrová Ostrihoňová a Jana Bittó Cigániková – utopili ako dva kamene hodené do vody. Braňo Ondruš z Hlasu-SD sa spolu s Erikom Kaliňákom zo Smeru-SD snažili vysvetliť obom dámam, že vyzbrojovanie Ukrajiny v tejto fáze nemá absolútne žiaden zmysel, pretože Ukrajina na ďalšie boje, ale aj obsluhovanie sofistikovanej vojenskej techniky nemá dosť vojakov.

Obaja koaliční politici sa ich spýtali, či chcú protiprávne chytať utečencov ako to prisľúbili Poliaci a Česi. Obidve političky odpovedali, že to robiť nechcú, chcú iba posielať zbrane a muníciu. Na otázku, pre koho, odpovedali, že pre tých, čo tam majú. Na opätovné trpezlivé vysvetľovanie, že už tam nemajú nikoho navyše, nervózne kričali, že to je jedno, treba posielať náboje.

„Pre prázdne tanky?“ spýtal sa začudovane Erik Kaliňák. Na to obe dámy podráždene odsekli, že to nie je naša starosť… „NIE SOM ZRADCA, ALE NECHCEM ZOMRIEŤ“ Musím sa priznať, že tieto – ťažko to nazvať slušne – šialené odpovede mi úplne vybili poistky. V Galante žije skupina ukrajinských utečencov, sú to veľmi sympatickí milí ľudia, ktorí si tu otvorili reštauráciu. Jeden z nich mi povedal: „Nie som zradca, ale nechcem zomrieť.“

V koho mene naši progresívni lotri podporujú Zelenského juntu, aby pochytala utečencov ako zajace a nahnala ich na front na takmer istú smrť? Pripomínam, že len nedávno vysoko postavení ukrajinskí dôstojníci varovali pred zrútením ukrajinskej obrany na fronte všade tam, kam Rusko smeruje ofenzívu. Podľa nich je v súčasnosti už vojenská situácia beznádejná a Ukrajine nedokáže nikto pomôcť, pretože neexistujú vyspelé technológie, ktoré by boli schopné kompenzovať čoraz väčšiu masu vojsk, ktorú Rusko na Ukrajinu posiela.

Takéto technológie nemá nielenže ukrajinská armáda, ale v dostatočnom množstve ich nemá ani Západ. V súčasnosti je to už iba ukrajinská odvaha a chyby ruských generálov, ktoré by mohli zmeniť dynamiku na fronte, Ale všetci vedia, že húževnatosť obrancov a spoliehanie sa na ruské chyby nie sú žiadnou stratégiou. Odvolaný šéf ukrajinskej armády generál Zalužnyj nedávno varoval, že zbraňové systémy sa veľmi rýchlo stávajú nadbytočnými.

Naša mediálna propaganda vám povie, že napríklad riadené strely SCALP boli veľmi úspešné, ale už vám nepovie, že takto úspešne sa dali používať iba krátko, pretože Rusi sa neustále učia, zdokonaľujú a maximalizujú dopad svojej početnej prevahy.

Napríklad stíhačky F-16 potrebovali Ukrajinci v lete minulého roka, napokon však budú dodané až v lete tohto roka, kedy už nebudú také efektívne. Prečo? Lebo Rusi sa im naučili čeliť. V posledných mesiacoch sme zaznamenali, že Rusi odpaľujú zo severu Krymu rakety, ale bez výbušných hlavíc. Dlho sme nechápali, prečo to robia. Dnes to už vieme. Merajú vzdialenosť.

Rusko si vypočítava, kde bude najefektívnejšie rozmiestniť svoje raketové a radarové systémy S-400, aby maximalizovali oblasť, ktorú môžu pokryť na zameranie stíhačiek F-16 tak, aby ich udržali čo najďalej od frontových línií a ruských logistických uzlov. Zalužnyj už v decembri minulého roku prízvukoval, že ak chce mať Ukrajina aspoň teoretickú šancu udržať sa, bude potrebovať najmenej 500 000 mužov navyše. Kde ich však vziať, keď Ukrajinci už nechcú bojovať?

Pani Ostrihoňová a Cigániková sa derú do Európskeho parlamentu, pritom nemajú ani šajnu o medzinárodnej alebo bezpečnostnej politike. To je úplne desivé, ak v otázkach vojny a mieru majú mať hlavné slovo takéto politické mažoretky. Včera sa oháňali tým, že je necitlivé, keď im muži v Deň matiek skáču do reči (fascinuje ma, ako feministky zneužívajú túto tému, keď najprv požadujú rovnosť, a keď sa s nimi zaobchádza rovnako, domáhajú sa mužskej galantnosti), ale pritom tieto „matky roka“ volali po väčšom zbrojení otvorenejšie ako muži.

A Veronika Ostrihoňová prejavila priam partizánske odhodlanie, keď odhodlane vyhlásila, že agresora treba poraziť. Prosím, pripomeňte jej, že si na to treba kúpiť samopal a prihlásiť sa do prvej línie, jej kamarátka Zuzana Čaputová jej takú výnimku určite s radosťou udelí a možno sa pridá do jej ženskej jednotky. Veď po tých štylizovaných dojímavých obrázkoch, ako zasnene hľadí z okna vlaku, za ktorým sa jej míňa milovaná Ukrajina, by ste už len čakali, že jej Madona zaspieva „Don´t cry for me, Ukrajiiiinaaaa...“

Ale vážne: pripadá vám normálne, že prezidentka Slovenskej republiky sa počas svojho mandátu častejšie stretávala s ukrajinským prezidentom ako s predsedom vlády a predtým lídrom opozície vlastného štátu? A, prosím, netvrďte mi, že ona má právo vyberať si, koho prijme v Grassalkovičovom paláci. Ona má predovšetkým ústavnú povinnosť intenzívne komunikovať so všetkými zložkami moci štátu. Úrad prezidentky SR nie je jej súkromná víkendová chata, na ktorej usporadúva party pre priateľov, aj keď niekedy to tak vyzerá.

ŠTEFAN HARABIN V SUKNI Z rovnakého cesta je aj Magda Vášáryová, ktorá sa vždy urazí na to, keď jej poviete, že je herečka. Je to škoda, lebo vo filme niečo znamenala a ja ju vždy bránim, keď sú k nej politickí kritici krutí, že ani tam nič nedokázala, lebo v Postřižinách a Markéte Lazarovej predsa len niečo hodnotné vytvorila. Viem, že mi mnohí z vás zazlievali, že ísť do debaty s ňou je vraj „pod moju úroveň“. Ale ja nie som malomeštiak ako ona, aby som pohŕdal obyčajnými ľuďmi. Nie je umenie diskutovať s niekým príjemným, ale zvládnuť aj takúto deštruktívnu osobu.

A keď si na to trúfa, nech sa páči, každý má právo znemožniť sa sám. Vo všetkom ostatnom platí výrok Jana Wericha: „Nad lidskou blbostí se nedá zvítězit, ale bojovat se s ní musí.“ Ale jednu vec som si pri tej debate naozaj uvedomil. Gentleman osobné urážky prehliadne, hlúposti prejde s úsmevom a nad malichernosti sa povznesie. Ale nedá sa diskutovať s niekým, kto nerešpektuje žiadne pravidlá hry a myslí si, že má právo nielen na vlastné názory, ale aj na vlastné fakty.

V tomto smere sa debata s ňou neuveriteľne ponáša na debatu so Štefanom Harabinom. Nie v sume vedomostí, tam sa pani Magda na bývalého sudcu nechytá, aj keď sa zdá, že pozná viac ľudí ako Jára Cimrman. Ale v neférovom štýle vedenia polemiky, ktorý som už v prípade Štefana Harabina charakterizoval dnes už zľudoveným výrokom, že diskutovať s ním je ako hrať šach s holubom (ďalej pokračovať nemusím). No tak to je dôvod, prečo mi Magda Vášáryová pripomína Harabina v sukni. Mrzí ma, že nezvládla hlavne záver.

Keď som jej po vypnutí kamier pri odchode podal ruku na znak zmierenia, ale aj dobrých mravov (tak ako sa po športovom zápase pozdravia súperi), nahnevane ju odmietla a vybuchla: „Vy nepoznáte etiketu, že žena podáva ruku ako prvá?!?“ Mal som na jazyku, že etiketu poznám veľmi dobre a že pri nej platí aj zvyk, že spoločensky vyššie postavená osoba môže podať ruku dôchodkyni... Ale napokon som sa rozhodol zbytočne ju nedráždiť a dožičiť jej, aby sa so svojím vnútorným hnevom vyrovnala sama.

Ale keď som to povedal kamarátovi a legendárnemu textárovi skupiny Tublatanka Martinovi Sarvašovi, spomenul si na jednu príhodu. Kedysi dávnejšie pracoval na ministerstve kultúry a počas kontrolného dňa na prebiehajúcej stavbe novej budovy Slovenského národného divadla sa na neho osopila Magda Vášáryová, prečo nemá v jej prítomnosti kravatu...

Ako som povedal, niekedy netreba nič dodať, každý má právo znemožniť sa sám. ŽURNALISTIKA JE TO, ČO VÁM CHCÚ ZATAJIŤ, VŠETKO OSTATNÉ JE PROPAGANDA Dotknime sa však na záver ešte jednej dôležitej témy. Najvášnivejšia polemika prebehla po prenesení diskusie na facebook, kde sme odpovedali na divácke otázky. https://www.facebook.com/natelotvmarkiza/videos/1157772112309154 Moderátor i Magda Vášáryová nevedeli pochopiť, prečo im stále pripomínam Gazu, keď oni sa chcú baviť o Ukrajine. Rád to podrobnejšie vysvetlím.

Vždy som bol rebelom. A odjakživa som pripomínal veci, o ktorých sa v našich médiách nehovorilo. Lebo práve na to ste potrebovali odvahu. Pred rokom 1989 ste nepotrebovali odvahu na podpísanie petície za prepustenie Nelsona Mandelu, lebo komunistický režim to podporoval. Taká „odvaha“ bola strašne lacná. Podobne po roku 1989 nepotrebujete odvahu na volanie po prepustení čínskych politických väzňov, lebo o tých sa tento režim zaujíma viac ako o uväzneného Juliana Assangea alebo katalánskych bojovníkov za nezávislosť.

Už koncom roka 1988 som sa pýtal v Literárnom týždenníku (v slávnom časopise, ktorý chcela predchádzajúca vláda zahrdúsiť), kedy odídu sovietske vojská z Česko-Slovenska. Pripomínam, že som mal vtedy 17 rokov, pár mesiacov pred maturitou a bolo to v čase, keď pani Vášáryová ako preverená signatárka Anticharty preberala od komunistického režimu titul zaslúžilej umelkyne, Ondrej Dostál písal do Nového Slova zväzácke články a Marián Leško s Petrom Weissom horlili za Varšavskú zmluvu.

A odvtedy som si vyberal vždy tú ťažšiu cestu. Preto som nepísal o zlom bieloruskom diktátorovi a zlom kubánskom vodcovi, na čo ste mohli dostať peniaze od rôznych nadácií a think-tankov, ale o porušovaní medzinárodného práva počas vojenskej agresie NATO v bývalej Juhoslávii a počas americkej invázie do Iraku. Za to vám nezaplatili nič, naopak, ešte vás v médiách očiernili za to, že voláte po dodržiavaní zákonnosti a spravodlivosti. Dnes je to rovnaké.

Nepotrebujem písať o tom, o čom hovoria všetci a navyše s poriadnou dávkou propagandy. V zmysle slávneho výroku Georga Orwella – „Žurnalistika je to, čo vám chcú zatajiť, všetko ostatné je propaganda“ – upozorňujem na veci, ktorým sa na Slovensku nevenuje pozornosť. A je príznačné, že to rozčuľuje práve novinárov a politikov, ktorí by mali v demokratickej spoločnosti takúto prácu skôr oceniť.

Pred desiatimi rokmi som bol prvý, kto verejne protestoval proti anexii Krymu. A nebola tam vtedy ani Magda Vášáryová, ani Zuzana Čaputová, ani nikto z tých, ktorí si dnes o mňa obtierajú ústa, prečo viac nekritizujem vojnu na Ukrajine. Ale ja ruskú inváziu od samého začiatku odmietam. To, čo však odmietam tiež, je zneužívanie týchto prejavov na šovinistické útoky voči Rusku a ruskému ľudu. Presne sa pamätám na to, čo som povedal pred desiatimi rokmi, keď som stál pred ruskou ambasádou.

Povedal som, že som tu preto, lebo som priateľom Ruska a aby som sa za to nemusel hanbiť. Práve priatelia sú totiž schopní povedať si pravdu. Neútočia na seba, ale sú k sebe úprimní. A dosiahnu tak oveľa viac ako tí krikľúni s krvavými očami, ktorí nenávidia všetko ruské rovnako ako pred 80 rokmi nacisti. Na Slovensku dnes nechýbajú ľudia, ktorí upozorňujú na konflikt na Ukrajine.

Na Slovensku dnes chýbajú ľudia, ktorí by tomuto informačne podvyživenému spoločenstvu vysvetlili, že najstrašnejšou vojnou dneška, najväčšou humanitárnou katastrofou súčasnosti a jednou z najhorších od konca druhej svetovej vojny, nie je ukrajinská tragédia, ale genocída v Gaze, najdesivejšia pokiaľ ide o rýchlosť zabíjania a mieru deštrukcie. O tejto katastrofe nebola hlava tohto štátu schopná povedať ani jediné slovo, hoci Izrael už čelí na Medzinárodnom súdnom dvore v Haagu žalobe z genocídy a Spojené štáty vydesené brutalitou izraelského apartheidu po prvýkrát v histórii zastavili dodávky zbraní židovskému štátu.

Slovenské médiá sú plné srdcervúcich príbehov o tom, ako musia ukrajinské deti spať v postieľkach v krytoch. Ale palestínske deti už nemajú postieľky, nemajú sa kam skryť, iba v ruinách domov vedľa mŕtvol zavraždených rodičov hľadajú zvyšky jedla a kvapky vody. Tisíce a tisíce sirôt! O tom treba hovoriť! A každému, koho štve, že mu pripomínam tieto hriechy sveta, môžem odkázať jediné: budem vaším zlým svedomím, až kým posledné dieťa prestane byť opomínané, trpiace a umierajúce bez záujmu veľmocí a televíznych kamier.