CHMELÁR: V PARLAMENTE SA NAMIESTO SLÁVNOSTNÉHO ZASADNUTIA VENOVALI DEŠTRUKCII VLASTNÉHO ŠTÁTU

Je príznačné, že okrem ministra zahraničných vecí Juraja Blanára a predsedu NR SR pre kultúru a médiá Romana Michelka si na 80. výročie Vianočnej dohody nikto z ústavných činiteľov ani len nespomenul. Očakával by som to najmä od poslancov NR SR. Vlastne očakával by som to od vyspelého a hrdého parlamentu, štátnicky si vedomého vlastnej historickej kontinuity.

Foto SITA/ Milan Illík
Dátum 22.12.2023

Je príznačné, že okrem ministra zahraničných vecí Juraja Blanára a predsedu NR SR pre kultúru a médiá Romana Michelka si na 80. výročie Vianočnej dohody nikto z ústavných činiteľov ani len nespomenul. Očakával by som to najmä od poslancov NR SR. Vlastne – očakával by som to od vyspelého a hrdého parlamentu, štátnicky si vedomého vlastnej historickej kontinuity. Vianočná dohoda totiž nebola len nejaká v čase ohraničená zmluva o spoločnom odboji proti nacizmu.

Na jej základe vznikla III. Slovenská národná rada, ktorá trvá kontinuálne až dodnes. Kým prvá (1848 – 1849) a druhá (1918 – 1919) Slovenská národná rada trvala len niekoľko mesiacov, dejiny moderného slovenského parlamentarizmu dnes majú 80 rokov. Neviem si predstaviť, že by si parlament nejakého suverénneho štátu takéto významné výročie nejako dôstojne nepripomenul.

Ten slovenský sa namiesto slávnostného zasadnutia venoval deštrukcii vlastného štátu, sabotáži jeho fungovania, primitívnym obštrukciám a psychotickým hádkam, ktoré len podčiarkli, ako ďaleko má súčasná politická „elita“ bez vlastného historického vedomia od zakladateľov našej demokratickej štátnosti… Spočiatku však nič nenasvedčovalo tomu, že vzniká dohoda kľúčového historického významu. Svedčí o tom aj fakt, že dodnes presne nevieme, kedy Vianočná dohoda vznikla.

Ani jeden z aktérov si to nepamätal, čiže nemali pocit, že robia niečo výnimočné. Predpokladám, že k dohode došlo 22. alebo 23. decembra 1943. Podľa svedectva Laca Novomeského spočiatku prevládal názor, že to ani netreba dávať na papier. Práve Novomeský však naliehal, aby sa Vianočná dohoda riadne zapísala. Nedošlo ani k nejakému slávnostnému podpisovaniu dohody, všetci to chápali ako spoločne dosiahnutú názorovú zhodu. Napriek tomu dospieť k dohode nebolo jednoduché.

Všetko sa začalo do istej miery na pokyn z Moskvy. 5. januára 1943 vydalo vedenie Kominterny pokyn pre slovenských komunistov, aby vytvorili široký národný front, ktorý by bol zložený zo všetkých opozičných skupín a ktorý by vystupňoval národnooslobodzovací boj až k protifašistickému povstaniu. Uznesenie obsahovalo aj výzvu slovenskému národu, aby skoncoval s hanebnou vojnou proti Sovietskemu zväzu a pridal sa na stranu antihitlerovskej koalície.

Muž, ktorý bol poverený, aby priniesol smernicu na Slovensko, sa volal Karol Schmidke (narodil sa ako moravský Nemec a keďže mal so svojím nemeckým priezviskom problémy, po vojne si ho poslovenčil na Šmidke). Hoci Schmidke vyrazil z Moskvy už 22. júla a v noci zoskočil padákom zo sovietskeho lietadla neďaleko Varšavy, na Slovensko ho ešte čakala strastiplná cesta. Po vybavení falošných dokladov sa vydal s pomocou poľských partizánov na dlhý pochod.

Hranice prekročil pri Zakopanom až 4. augusta 1943. Na Slovensku však nenašiel na slobode žiadneho významného funkcionára ilegálnej komunistickej strany. Na odporúčanie šéfredaktora slovenského vysielania moskovského rozhlasu Eduarda Friša (mimochodom, starého otca Michala Šimečku) vyhľadal mladého advokáta Gustáva Husáka, ktorý bol Frišovým blízkym priateľom. Husák mal ambíciu preniknúť do vedenia slovenských komunistov už skôr, ale tí mu nedôverovali.

Teraz, keď boli všetci vo väzení, Husák vycítil svoju príležitosť. Karol Schmidke vytvoril ešte v auguste 1943 spolu s Gustávom Husákom a Ladislavom Novomeským V. ilegálne vedenie KSS. Keďže Schmidke bol na Slovensku ilegálne, poveril Husáka a Novomeského, aby viedli sondážne rozhovory s opozičnými skupinami. Ján Ursíny (bývalý poslanec prvorepublikového Národného zhromaždenia a spolupracovník Milana Hodžu) však vo svojich pamätiach tvrdí, že s Lacom Novomeským sa stretol už koncom júna a o týždeň neskôr aj s Gustávom Husákom.

Tvrdili mu vraj, že poverenie za komunistov majú traja, no meno vedúceho ich skupiny nemôžu prezradiť, lebo je na Slovensku ilegálne. To by znamenalo, že buď obaja trochu kamuflovali alebo si Ursíny nezapamätal dátum ich prvého stretnutia presne. Najnáročnejšie boli práve rokovania s Husákom. Gustáv Husák nedôveroval Ursínymu, lebo bol signatárom Žilinskej dohody o slovenskej autonómii, ktorú on považoval za ľudácku záležitosť.

Rokovania so skupinou prozápadne orientovaných sociálnych demokratov okolo Juraja Kapinaja zasa naopak stroskotali na tom, že podľa Husáka to boli zarytí čechoslovakisti. Zásadne odmietal aj spoluprácu s Vavrom Šrobárom, ktorého považoval za naivného konzervatívca a symbolický relikt čechoslovakizmu. Husák vôbec nebol ochotný spolupracovať s niekým, kto odmietol jeho vyhranené názory na riešenie národnoštátnych otázok.

S Ursínym sa napríklad pohádal aj na tom, že trval na dôslednom písaní Česko-Slovenska so spojovníkom, s čím občianska pravica nesúhlasila (v tejto veci komunisti napokon ustúpili). Viac si rozumel s Jozefom Lettrichom a úplne hladko prešli rokovania s ľavým krídlom sociálnych demokratov zastúpených Ivanom Horváthom, Antonom Rašlom a Jozefom Šoltészom. Rozmrzený intrigán Šrobár sa na Husáka sťažoval u väzneného komunistického funkcionára Viliama Širokého (považoval ho za vyššiu autoritu a poslal mu do väzenia moták).

Široký o tom hovoril so Schmidkem a odporúčal spoluprácu nielen so Šrobárom, ale aj s umiernenými ľudákmi Pavlom Čarnogurským a Rudolfom Čavojským. Husák ustúpil vo veci Šrobára, ale s ľudákmi nemal chuť rokovať. Trochu mu v tom pomohla kritika Klementa Gottwalda a Jana Švermu, ktorí možnosť spolupráce s ľudákmi kategoricky vylučovali. V každom prípade prví s ponukou na spoluprácu prišli asi naozaj bývalí agrárnici okolo Jána Ursínyho, ktorý navrhol aj miesto rokovania: byt jeho švagra Mateja Joska na Gajovej ulici v Bratislave.

Tam sa konali aj všetky ďalšie rokovania, ktoré trvali necelé štyri mesiace. Rozpory sa týkali najmä odluky cirkvi od štátu (ktorú pravica odmietala a komunisti museli v tomto bode ustúpiť) a štátoprávneho postavenia Slovenska. Husák od začiatku presadzoval federáciu, Ursíny, Lettrich a Josko boli proti. Napokon sa dohodli, že o definitívnej úprave štátoprávnych otázok rozhodnú „výlučne slobodne zvolení zástupcovia slovenského národa“.

Bola to do istej miery pasca podobná tej, ktorú pripravili českí politici slovenským v záverečnej formulácii Pittsburskej dohody. V nej síce súhlasili s rozsiahlou autonómiou pre Slovensko, ale do textu vložili klauzulu, že o tom rozhodne až parlament novej republiky. A ten to odmietol podobne ako povojnová Gottwaldova vláda zhodila zo stola predstavy slovenských komunistov. Husák to veľmi rýchlo pochopil, preto ho tak rozčúlilo, keď Matej Josko odstránil z Česko-slovenskej republiky spojovník. Jednu dôležitú vec však Gustáv Husák predsa len dosiahol.

V texte Vianočnej dohody sa uvádza: „Želáme si, aby slovenský a český národ ako najpríbuznejšie slovanské národy utvárali ďalšie svoje osudy v ČSR, v spoločnom štáte Slovákov a Čechov a na podklade princípu rovného s rovným.“ Túto vetu považovali Ursíny s Lettrichom za banálnu, ale jediný, kto pochopil jej prevratný význam, bol exilový prezident Edvard Beneš, ktorého táto zmienka rozmrzela.

Je to totiž možno najdôležitejšia téza z celej Vianočnej dohody, ktorá vyhlasuje slovenský národ za štátotvorný. Naši politici vrátane prezidentky Čaputovej sa často mýlia, keď pri pripomienke výročia vzniku ČSR tvrdia, že vznikom Česko-Slovenska sa stal slovenský národ štátotvorným. Nie je to pravda. Ústava ČSR z roku 1920 pozná jediný štátotvorný národ – „československý“.

Vianočná dohoda (ktorej znenie sa následne premietlo do povstaleckej Deklarácie SNR a neskôr do Košického vládneho programu a novej ústavy) však už hovorí o dvoch rovnocenných štátotvorných národoch – Slovákoch a Čechoch. Na základe toho sa začal Husákov štvrťstoročný zápas za federáciu, na základe toho získal slovenský emancipačný proces úplnú legitimitu. To všetko sa začalo utvárať pred 80 rokmi. Skutočným autorom Vianočnej dohody (s pripomienkami Jozefa Lettricha) bol Gustáv Husák – a rovnako skoncipoval aj povstaleckú Deklaráciu Slovenskej národnej rady.

Vo Vianočnej dohode použil historické slová, ktorými označil vznikajúcu Slovenskú národnú radu za „jediného reprezentanta politickej vôle slovenského národa“. Opäť ide o formuláciu s ďalekosiahlymi dôsledkami, lebo na jej základe londýnska exilová vláda jednoducho nemohla prevziať nad Slovákmi zvrchovanú moc bez rešpektovania ich suverénnej vôle. V povstaleckej Deklarácii SNR túto formuláciu Husák ešte viac zdokonalil, keď v podstate skopíroval časť textu Martinskej deklarácie, ktorá hovorí, že v mene slovenského národa je oprávnená hovoriť a konať jedine Slovenská národná rada.

Bol v tom kus Husákovho politického majstrovstva, ktorým dokázal obísť odpor časti politickej reprezentácie k federácii. Na druhej strane to bol úspech aj pre pravicovú časť odboja. Ako neskôr pripomenul Jozef Lettrich, podpísaním Vianočnej dohody zabezpečil občiansky odboj lojalitu slovenských komunistov k Česko-slovenskej republike. Husák totiž predtým často filozofoval o pripojení Slovenska k Sovietskemu zväzu, aj keď nie je isté, nakoľko vážne to myslel.

Konečné znenie Vianočnej dohody výrazne ovplyvnila československo-sovietska zmluva, ktorú uzavreli Beneš a Stalin len desať dní pred podpísaním dokumentu v Bratislave. Preto sa v texte Vianočnej dohody hovorí o orientácii zahraničnej politiky na ZSSR. Nie je teda pravda, že to bola iba záležitosť komunistov. S novou zahraničnopolitickou orientáciou súhlasili všetky zložky slovenského odboja. Dlhý vývoj Slovenskej národnej rady od roku 1943 až do roku 1992 viedol k dosiahnutiu federácie, Deklarácii SNR o zvrchovanosti slovenského národa, prijatiu prvej demokratickej ústavy SR a k vzniku nezávislej Slovenskej republiky.

A práve v tomto zlomovom okamihu sme sa vzdali jej historického názvu a premenovali ju na jazykový paškvil – Národnú radu Slovenskej republiky. Dodnes to považujem za obrovskú chybu. Takéto dlhé historické dedičstvo má máloktorý národ. S menom Slovenskej národnej rady sa spája štúrovské povstanie, prvé vyhlásenie nezávislosti Slovenska a boj za samostatnú korunnú krajinu; ďalej Martinská deklarácia ako rovnocenný štátoprávny akt, ktorým Slováci vyjadrili vôľu vytvoriť spoločný štát s Čechmi; ďalej vyhlásenie a politické vedenie Slovenského národného povstania; a napokon dosiahnutie nezávislosti Slovenskej republiky.

Nikdy nesmieme zabudnúť na to, že za túto Slovenskú národnú radu bojovali a umierali naši predkovia v Povstaní a že všetci, ktorí prežili, za ňu trpeli v komunistických žalároch alebo boli popravení v päťdesiatych rokoch. Vráťme Slovenskej národnej rade jej hrdý historický názov, vážme si Vianočnú dohodu, lebo viedla k našej slobode, rovnoprávnosti a nezávislosti. Ak si toto predstavitelia nášho štátu nevážia, ak je to poslancom NR SR a dedičom diela Husáka, Novomeského, Ursínyho, Lettricha, Joska a Horvátha ľahostajné, nie sú hodní zastávať svoje posty.

Vytýčené ciele Vianočnej dohody vo viacerých bodoch predbehli svoju dobu. Požaduje sa v nej napríklad rozšírenie demokracie aj na hospodársku a sociálnu oblasť. Túto revolučnú myšlienku ekonomickej demokracie si osvojilo až vedenie štátu v obrodnom procese Pražskej jari – no skôr, ako ju stihlo zrealizovať vládou schválenými a na rokovanie parlamentu pripravenými zákonmi, utopila ju v krvi invázia vojsk Varšavskej zmluvy. Jej ideály však stále žijú.

Vianočná dohoda bola tým najvyšším prejavom politickej kultúry, pretože vznikla na základe porozumenia, solidarity, spolupráce, vzájomnej úcty a rešpektu všetkých, ktorí dokázali prekonať stranícke rozpory a spojiť sa pre dobro celého Slovenska. Nech jej duch sprevádza slovenský verejný život nielen v tomto sviatočnom období.

EPILÓG: Koncom augusta 1958, keď Husák s Novomeským trpeli v najťažšom žalári už takmer osem rokov, napísal v denníku Hlas ľudu predseda Západoslovenského krajského výboru KSS, istý Alexander Dubček, na adresu signatárov Vianočnej dohody tieto hanlivé slová: „Komunistická strana utrpela v boji proti fašistom veľké straty…Zatýkanie nezostalo bez vplyvu.

Malo zlé následky. Umožnilo dostať sa do vedenia KSS  aj nacionalistom typu Husáka a Novomeského, ktorí napáchali veľa škôd. Paktovaním s alibisticko-nacionalistickou skupinou slovenskej buržoázie zabrzdil v roku 1943 rozvoj partizánskeho hnutia a jeho bojové dozrievanie a počas Povstania ich vinou dostalo sa vojenské vedenie do rúk exponenta buržoázie Goliana…“ Aj takéto boli moderné slovenské dejiny.

Zákaz kopírovať texty bez súhlasu Mayer Media,
vydavateľstvo udeľuje povolenie len na použitie odkazu na originálny článok.

DISKUTUJÚCIM: Zapojiť sa do diskusie môžete len po registrácii a prihlásení sa do svojho účtu.


UPOZORNENIE: Vážení diskutujúci, podľa platných zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť IP adresu, e-mail, vaše príspevky a pod. v prípade, že tieto príspevky v diskusnom fóre budú porušovať zákon. V tejto súvislosti vás prosíme, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého z trestných činov uvedených v Trestnom zákone. Medzi také príspevky patria komentáre rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne. Za každý zverejnený príspevok nesie zodpovednosť diskutujúci, nie vydavateľ či prevádzkovateľ Extra plus.