CHUDOBNÍ PRACUJÚCI

David Shipler: Nikto, kto ťažko pracuje, by nemal byť chudobný

Foto TASR/MICHAL SVÍTOK, HENRICH MIŠOVIČ
Dátum 15.01.2018

Bez práce nie sú koláče je jedno z prvých prísloví, ktoré sme sa v detstve naučili. Dnes však už aj dieťa vie, že tvrdá práca nemusí automaticky znamenať vysoký príjem a komfortný život. Práve naopak. Ťažko pracujúci ľudia žijú neraz od výplaty k výplate živoriac na hranici chudoby, postrkávaní raz zamestnávateľom, inokedy štátom. Prečo musí murár utekať do zahraničia, ak chce za hodiny vyčerpávajúcej roboty dostať adekvátnu mzdu? A prečo vysokoškolsky vzdelaného pedagóga, v ktorého rukách je výchova našich detí, štát platom skôr uráža než motivuje? Od budúceho čísla vám v každom vydaní Extra plus prinesieme príbehy ľudí z rôznych profesijných oblastí a predstavíme ich pohľad na štatút poctivo pracujúceho Slováka.

Fenomén nového milénia

Chudoba je vo všeobecnom ponímaní sociálny jav, charakteristický materiálnym nedostatkom prostriedkov. Dosiaľ sa o nej na Slovensku hovorilo prevažne v súvislosti s nezamestnanosťou a rómskou komunitou žijúcou v osadách. Na to, že zamestnanie pred chudobou nechráni, prišli ako prvé Spojené štáty americké. Tie dosiaľ ako jediné oficiálne definovali status pracujúceho chudobného. „Muž, ktorý predáva autá, nijaké nevlastní. Úradníčka, ktorá vypĺňa šeky v banke, má na svojom účte 2,02 dolára. Žena, ktorá eviduje skriptá študentom medicíny, nebola už celú dekádu u zubára.“ Týchto ľudí nazval nositeľ Pulitzerovej ceny David Shipler „zabudnutou Amerikou“. V Európe vládlo až do deväťdesiatych rokov presvedčenie, že nič také ako chudoba pracujúcich neexistuje a intenzívnejšie sa o nej začalo hovoriť zhruba pred desiatimi rokmi. Ani Slovensko nepoznalo do roku 1989 podobný fenomén. Až po páde socializmu začali narastať sociálne nerovnosti a ruke v ruke s nimi i chudoba zamestnaných. Tvoria ju ľudia, ktorí sa na prvý pohľad ničím nelíšia od ostatných. Každé ráno sa prinútia vstať z postele a odísť do práce, ktorú vykonávajú najmä pre peniaze, pretože aj nízka mzda je lepšia ako nijaká. Ohrození chudobou sú prevažne ľudia na sekundárnom trhu práce, ktorý zahŕňa menej prestížne, menej stabilné a menej platené pracovné pozície.

Mzda či výsmech?

Dlhodobo diskutovanou témou na Slovensku je minimálna mzda. Tento rok dosiahla úroveň 435 eur, zatiaľ čo priemerná mzda sa vyšplhala na 944 eur. Väčšina Slovákov sa k tejto sume nedopracuje a uspokojiť sa musí s omnoho nižšou plácou. V októbrovom vydaní Extra plus v roku 2016 sme vypočítali, koľko z našej výplaty ide v skutočnosti do štátnej pokladnice prostredníctvom daní a odvodov. Možno mnohých z vás prekvapilo, že to bolo viac než 60 percent. Sociálne a zdravotné odvody totiž pohltia až 34,89 percenta mzdy človeka zamestnaného na trvalý pracovný pomer. Daň z príjmov fyzických osôb tvorí 6,09 percenta, daň z pridanej hodnoty predstavuje 9,09 percenta, spotrebné dane sú na úrovni 3,40 percenta a rátať musíme aj s inými daňami, ktorých percentuálny podiel je 7,63. Ak teda pracujeme s priemernou hrubou mzdou, zamestnancovi z nej po odrátaní všetkých daní a odvodov ostane približne štyristo eur. Čo však v prípade človeka pracujúceho za minimálnu mzdu, pre ktorého je zhruba štyristo eur ešte len hrubým príjmom? Koľko ostane jemu po odrátaní daní a odvodov?

Regionálne rozdiely

Riziko chudoby hrozí najmä pracujúcim v Prešovskom kraji a omnoho lepšie na tom nie je ani Banskobystrický kraj. Ide o oblasti, ktoré sa už roky „pýšia“ nálepkou hladové doliny, kde väčšina zamestnaných pracuje za minimálnu mzdu. Nepriaznivá situácia v regiónoch je zapríčinená vysokou nezamestnanosťou, ktorá zhoršuje platové podmienky. Ak zamestnanec nie je spokojný so mzdou, ktorú dostáva, zamestnávateľ ho môže jednoducho vymeniť za iného. Ďalšie súvislosti možno hľadať pri pohľade na hodnoty priamych zahraničných investícií a všeobecných možností zamestnať sa. V Bratislave si prácu nájde každý, kto o ňu stojí, čím východnejšie sa však poberieme, s výnimkou Košíc a okolia šance zamestnať sa rapídne klesajú. V mnohých prípadoch sú ľudia z chudobnejších regiónov Slovenska nútení ísť pracovať do zahraničia, a to i za cenu odlúčenia od rodiny. Pracujú na pozíciách, o ktorých by na Slovensku možno ani neuvažovali, no rozhodujúcim faktorom je pre nich platové ohodnotenie, vyššie v každej krajine na západ od Slovenska. Pokiaľ ide o úplné rodiny, do zahraničia odchádzajú pracovať zväčša muži. Najohrozenejšou skupinou sú však slobodné matky – samoživiteľky, ktoré musia taktiež neraz odísť za lepšie ohodnotenou prácou do zahraničia a nechať svoje malé dieťa u starých rodičov.

Neúnosná zadlženosť

K chudobe prispieva Slovákom i výrazná zadlženosť. Vďaka hypotekárnemu ošiaľu naše dlhy už druhý rok po sebe presiahli úspory. S priemernou nasporenou sumou vo výške 6 150 eur na osobu nás dokonca predbehli i Maďari, Poliaci a Bulhari. Zadlženosť slovenských domácností je podľa najnovších štúdií najvyššia v regióne strednej a východnej Európy. Medziročne sa zvýšila až o 13,6 percenta. „Tento silný rast si udržiavajú tak úvery na bývanie, ako aj spotrebiteľské úvery,“ uviedol výkonný riaditeľ Útvaru dohľadu nad finančným trhom NBS Vladimír Dvořáček. Vysoká miera zadlženosti pritom podľa centrálnej banky prináša viaceré riziká. Zvyšuje sa ňou zraniteľnosť domácností pri prípadných šokoch, napríklad poklese príjmu či strate zamestnania. V slovenských bankách pribúdajú spotrebné úvery nesplácané viac ako tri mesiace, ktoré majú hodnotu až štyristo miliónov eur, čiže ide o takmer deväť percent spotrebných úverov. Podľa odborníkov sa bude tento stav zhoršovať a na ulici môžu pre zásah exekútorov skončiť ďalší dlžníci. Dokedy štát nechá svojich občanov točiť sa v bludnom kruhu, ktorý zahŕňa všetko okrem dôstojného života?