ČUDO MEDZI ZOO A CINTORÍNOM

Na pulty kníhkupectiev sa dostáva nová kniha Štefana Nižňanského o STV

Foto JANA BIROŠOVÁ
Dátum 01.01.2019

Bývalý generálny riaditeľ STV, spisovateľ a publicista Štefan Nižňanský potešil čitateľskú verejnosť ďalšou publikáciou – príbehovou knihou o verejnoprávnej Slovenskej televízii s názvom Čudo medzi ZOO a cintorínom. Do života ju slávnostne uviedol 18. decembra v priestoroch dvorany ministerstva kultúry za hojnej účasti bývalých kolegov z Mlynskej doliny. Knihu môžete nájsť na pultoch kníhkupectiev po celom Slovensku. My vám z nej prinášame neveľkú ochutnávku.

Hodina na Oslom vŕšku

Všetci už popíjali s priateľmi a vinšovali si šťastné a veselé, alebo horúčkovito nakupovali vianočné darčeky... Počasie bolo mizerné. Mimo auta nepríjemne vlhko, teplota niečo nad nulou, pri hradnom múre nad Dunajom prefukoval až pod kožu chladný vietor. Do budovy parlamentu som vstúpil prvý, Zemková prišla tri minúty po mne.

„Šulino“ si nás objednal oboch naraz na druhú popoludní. Jeho sekretárka nás uviedla do prijímacieho salóna a ponúkla miesto vo veľkej sedacej súprave potiahnutej zelenou kožou. Objednali sme si kávu a minerálku a čakali na príchod „parlamentného exota“.

– Pani riaditeľka bude tu – po pravici a vy, pán riaditeľ, tu – po ľavej ruke. Počkajte, prosím, tri-štyri minútky..., – zmizla za dverami variť kávu.

O chvíľu vrzli dvere, no namiesto predsedu parlamentu vystúpila z bočných dverí z jeho kancelárie opäť tá istá sekretárka. Kávu neniesla, prívetivo ma oslovila:

– Pán riaditeľ, poďte, pán predseda vás očakáva.

Prekvapivo sme sa s „madam spod pyramídy“ na seba pozreli. Čakali sme, že rozhovor bude prebiehať transparentne v trojici. Predseda parlamentu stál trochu prihrbený kúsok za dverami, na rozhalenej košeli mal navlečenú pletenú tmavomodrú vestu a podával mi skrčenú ruku. Môj tmavohnedý oblek skombinovaný s nebovomodrou košeľou a zladenou kravatou s pravidelnými modrými, oranžovými a kávovými pásikmi bol zrazu „prehnanou protokolárnou noblesou“...

Sulíkova hra

– Hačnite si, – zabľabotal a rukou ukázal k okrúhlemu stolu. Ale on vykročil k svojmu pracovnému.

– Vezmem si noty..., – prehodil nahlas a zo stola zodvihol linajkový hárok z poznámkového bloku. Svietili na ňom rukou písané poznámky.

– To nemyslíte vážne, aké noty?

– Nooo, niečo mi tu Danko napísal, – pozrel do papiera a výrazne rozpačito sa opýtal:

– Budete prvého januára okolo tretej v práci?

– Ja som v práci každý deň, pán predseda. Aj cez víkendy a počas sviatkov, ak treba. Prečo sa pýtate?

– Lebo by som prišiel a doručil vám poverenie...

To ma prekvapilo, čakal by som všetko možné, ale po tej medializácii, škandalizovaní, osočovaní a spochybňovaní nie túto hru. Prirodzene som mal na jazyku úprimne mu povedať: „Dajte mi pokoj, chcem to už mať všetko za sebou, veď tento cirkus ste si vymysleli vy, tak si to urobte, ako chcete! Ponesiete za to politickú aj historickú zodpovednosť.“

Namiesto toho som mu pozrel priamo do očí a cez veľký okrúhly stôl odpovedal:

– Prekvapuje ma to, zrejme vám niečo nevyšlo, veď sa písalo a hovorilo, že to máte pripravené inak. Veď ste to celé spustili a urobili preto, aby ste ma z televízie dostali čo najskôr a definitívne. Prečo ma zrazu potrebujete? Je to len hra, však?

– No, veď pani riaditeľka rozhlasu sa vyjadrila, že to nezoberie...

– Prepáčte, ale spomínaná riaditeľka je tu vedľa, prišla spolu so mnou. Veď ste nás oboch zavolali... Tak by sme nemali hovoriť o nej bez nej!

– Viem, že je tu, – reagoval „Šulino“ – Budem s ňou hovoriť, ale chcel som to prebrať najskôr s vami.

– Pozrite sa, pán predseda, ja som bol v politike dávno pred vami a som aj starý skúsený novinár. Viem preto, že mediálne vyhlásenia sú jedna vec a skutočnosť iná... podľa mňa pani riaditeľka zmení názor... A rozhodnutie je v konečnom dôsledku na vás. Do prvého januára je veľa času... Ale opakujem, hoci som zákon nepodporoval, nestotožňujem sa s ním, nesúhlasím s celým procesom, ktorý sa udial, lebo ho považujem za protiústavný a profesionálne nezvládnutý, neurobím nič, čo by ohrozilo fungovanie televízie, ktorej som generálnym riaditeľom.

Vznik telerozhlasu

– Viete, sú situácie, keď sa treba rozhodnúť a konať. Už sa o vytvorení telerozhlasu dávno hovorilo a stále sa to odkladalo... Tak my sme sa rozhodli a urobíme to teraz.

– Ale za akú cenu? Veď sú tam nedoriešené a nepremyslené veci a ja ako člen Rady obrany štátu viem, čo sa všetko môže stať a za čo by sa potom vyvodzovala zodpovednosť. Keď ste zákon v tej vašej super mediálnej skupinke siedmich veršotepcov pripravovali, na mnoho vecí ste nemysleli. My ako zodpovední ľudia sme sa s odborným tímom v Mlynskej doline stretli po prijatí zákona už trikrát a preberali sme všetky legislatívne míny, nedoriešené otázky aj možné riziká. Napriek tomu, že tí hlúpi mediálni teroristi už vypisovali, že chcem niečo sabotovať...

Neušlo mi, ako zbledol pri zmienke o Rade obrany štátu. Zjavne o tom nevedel nič. Urobil si na svoj karisblokový papierik od „Danka“ poznámku.

– No, viete, spomenuli ste, že sme pripravovali ten zákon, ja som ho nepripravoval.

– Myslel som vás ako politickú stranu SaS.

– Danko povedal, že to bude len na pár dní, takže o nič nejde, – opáčil, akoby ma chcel presviedčať.

– Pán Sulík, naozaj nie som v politike včerajší.... Z tých pár dní, ktoré predpokladá váš minister kultúry, môže byť niekoľko týždňov aj mesiacov. Môže sa to skomplikovať ako pri generálnom prokurátorovi. Pritom televízia aj rozhlas musia vysielať a fungovať denno-denne.

– To už budeme robiť verejným hlasovaním, – zareagoval na nepodstatnú časť mojich slov.

– No veď. Nie som presvedčený o tom, že všetko, čo sa robí verejne, je aj správne a transparentné, – povedal som vkĺznuc do spomienok. Veľmi dobre si pamätám, keď sa v novembrovej revolúcii vyvinul nenormálny verejný tlak na vtedajších poslancov Federálneho zhromaždenia a v tom monolitnom komunistickom parlamente sa nenašiel ani len jeden jediný statočný, ktorý by nezdvihol ruku za Havla pri voľbe prezidenta. Všetci sa báli verejného škandalizovania, lynčovania, dokonca likvidácie. A tak sa Havel stal posledným prezidentom socialistického štátu zvoleným komunistami! Paradox, čaro nechceného a podľa mňa aj verejná hanba parlamentarizmu.

Madam spod pyramídy

„Madam spod pyramídy“ ma požiadala, aby som na ňu počkal. Ani ona nebola u neho dlhšie.

– Tak toto bolo o čom?“ – pýtala sa riaditeľka rozhlasu nechápavo, keď sme schádzali po schodoch a von z parlamentu – Vôbec tomu nerozumiem...

– Myslím, že je to súčasť stále toho istého divadla, ktoré sa tu hrá pred verejnosťou už od jari. Rozhlas je ten najlepší a televízia najhoršia. Mňa potrebujú zlikvidovať a vás umiestniť, veď sa vám končí funkčné obdobie. Stačí si pozrieť volebný program SaS a „vsjo jásno“. To vaše spojenectvo s Klimešom, Krajcerom a Múdrym predsa prinesie výsledok, nie? Prečo inak by ste to robili? Som presvedčený, že ma chcete a potrebujete odstaviť, takže všetko pôjde podľa pôvodného scenára vašej „sedmičky“.

Pri nastupovaní do auta, so spomienkou na „Šulina“ a pri pohľade na budovu parlamentu som si naplno uvedomil, prečo to miesto nad hradom nesie v katastrálnej mape pomenovanie Oslí vŕšok.

Medzititulky redakcia