ČUDO MEDZI ZOO A CINTORÍNOM

Na pulty kníhkupectiev sa dostáva nová kniha Štefana Nižňanského o STV

Foto JANA BIROŠOVÁ
Dátum 01.01.2019

Bývalý generálny riaditeľ STV, spisovateľ a publicista Štefan Nižňanský potešil čitateľskú verejnosť ďalšou publikáciou – príbehovou knihou o verejnoprávnej Slovenskej televízii s názvom Čudo medzi ZOO a cintorínom. Do života ju slávnostne uviedol 18. decembra v priestoroch dvorany ministerstva kultúry za hojnej účasti bývalých kolegov z Mlynskej doliny. Knihu môžete nájsť na pultoch kníhkupectiev po celom Slovensku. My vám z nej prinášame neveľkú ochutnávku.

Hodina na Oslom vŕšku

Všetci už popíjali s priateľmi a vinšovali si šťastné a veselé, alebo horúčkovito nakupovali vianočné darčeky... Počasie bolo mizerné. Mimo auta nepríjemne vlhko, teplota niečo nad nulou, pri hradnom múre nad Dunajom prefukoval až pod kožu chladný vietor. Do budovy parlamentu som vstúpil prvý, Zemková prišla tri minúty po mne.

„Šulino“ si nás objednal oboch naraz na druhú popoludní. Jeho sekretárka nás uviedla do prijímacieho salóna a ponúkla miesto vo veľkej sedacej súprave potiahnutej zelenou kožou. Objednali sme si kávu a minerálku a čakali na príchod „parlamentného exota“.

– Pani riaditeľka bude tu – po pravici a vy, pán riaditeľ, tu – po ľavej ruke. Počkajte, prosím, tri-štyri minútky..., – zmizla za dverami variť kávu.

O chvíľu vrzli dvere, no namiesto predsedu parlamentu vystúpila z bočných dverí z jeho kancelárie opäť tá istá sekretárka. Kávu neniesla, prívetivo ma oslovila:

– Pán riaditeľ, poďte, pán predseda vás očakáva.

Prekvapivo sme sa s „madam spod pyramídy“ na seba pozreli. Čakali sme, že rozhovor bude prebiehať transparentne v trojici. Predseda parlamentu stál trochu prihrbený kúsok za dverami, na rozhalenej košeli mal navlečenú pletenú tmavomodrú vestu a podával mi skrčenú ruku. Môj tmavohnedý oblek skombinovaný s nebovomodrou košeľou a zladenou kravatou s pravidelnými modrými, oranžovými a kávovými pásikmi bol zrazu „prehnanou protokolárnou noblesou“...

Sulíkova hra

– Hačnite si, – zabľabotal a rukou ukázal k okrúhlemu stolu. Ale on vykročil k svojmu pracovnému.

– Vezmem si noty..., – prehodil nahlas a zo stola zodvihol linajkový hárok z poznámkového bloku. Svietili na ňom rukou písané poznámky.

– To nemyslíte vážne, aké noty?

– Nooo, niečo mi tu Danko napísal, – pozrel do papiera a výrazne rozpačito sa opýtal:

– Budete prvého januára okolo tretej v práci?

– Ja som v práci každý deň, pán predseda. Aj cez víkendy a počas sviatkov, ak treba. Prečo sa pýtate?

– Lebo by som prišiel a doručil vám poverenie...

To ma prekvapilo, čakal by som všetko možné, ale po tej medializácii, škandalizovaní, osočovaní a spochybňovaní nie túto hru. Prirodzene som mal na jazyku úprimne mu povedať: „Dajte mi pokoj, chcem to už mať všetko za sebou, veď tento cirkus ste si vymysleli vy, tak si to urobte, ako chcete! Ponesiete za to politickú aj historickú zodpovednosť.“

Namiesto toho som mu pozrel priamo do očí a cez veľký okrúhly stôl odpovedal:

– Prekvapuje ma to, zrejme vám niečo nevyšlo, veď sa písalo a hovorilo, že to máte pripravené inak. Veď ste to celé spustili a urobili preto, aby ste ma z televízie dostali čo najskôr a definitívne. Prečo ma zrazu potrebujete? Je to len hra, však?

– No, veď pani riaditeľka rozhlasu sa vyjadrila, že to nezoberie...

– Prepáčte, ale spomínaná riaditeľka je tu vedľa, prišla spolu so mnou. Veď ste nás oboch zavolali... Tak by sme nemali hovoriť o nej bez nej!

– Viem, že je tu, – reagoval „Šulino“ – Budem s ňou hovoriť, ale chcel som to prebrať najskôr s vami.

– Pozrite sa, pán predseda, ja som bol v politike dávno pred vami a som aj starý skúsený novinár. Viem preto, že mediálne vyhlásenia sú jedna vec a skutočnosť iná... podľa mňa pani riaditeľka zmení názor... A rozhodnutie je v konečnom dôsledku na vás. Do prvého januára je veľa času... Ale opakujem, hoci som zákon nepodporoval, nestotožňujem sa s ním, nesúhlasím s celým procesom, ktorý sa udial, lebo ho považujem za protiústavný a profesionálne nezvládnutý, neurobím nič, čo by ohrozilo fungovanie televízie, ktorej som generálnym riaditeľom.

Pokračovanie článku nájdete v tlačenej verzii Extra plus.