DAG DANIŠ: MÉDIÁ SÚ ZBRAŇ A NOVINÁRI SÚ VOJAKMI HYBRIDNEJ VOJNY

S príchodom jari sa na Slovensku objavila nová závislosť. Protestovať za slobodu médií. „Ruky preč od RTVS!“ – vykrikuje hlúčik sfanatizovaných aktivistov, s rovnakým textom na podomácky vyrobenom transparente. Napriek tomu, že ministerstvo kultúry návrh prvotne nevydareného návrhu zákona stiahlo. Progresívci potrebujú živiť oheň pod kotlom, veď pre nich a pre prezidentského kandidáta Ivana Korčoka vraj „ide o všetko“... Prilietajú však aj bociany a (čuduj sa svete!) namiesto plačúceho bábätka priniesli v oranžových zobákoch odkiaľsi z mediálneho záhrobia novozrodené hlasy do diskusie o slovenských médiách. Lebo rozruch nastal aj v súkromných televíziách: v Markíze a čosi sa deje aj v TV JOJ. Pozoruhodné, no do verejného diškurzu o úpadku slovenskej mainstreamovej žurnalistiky už neprispieva statusmi len Eduard Chmelár, v Literárnom týždenníku Pavol Dinka, v Slovenských národných novinách Ľudovít Števko, v mesačníku Extra plus Štefan Nižňanský, ktorý spolu s Gabrielou Rothmayerovou a Mikulášom Kočanom glosujú prešľapy redakčných progresívnych aktivistov aj na webovom portáli SLOVO. Pravdu o slovenských médiách povedal nahlas konečne aj niekto z mainstreamu! „Malá extrémistická mediálna menšina si uzurpovala právo strážcu morálky.“ Táto veľká kritika do radov mediálneho mainstreamu zaznela z pera skúseného mediálneho manažéra. Jednostrannosť, neobjektivita i aktivizmus liberálnych denníkov financovaných oligarchami a zahraničím sa priznáva už aj priamo v mainstreamovom mediálnom prostredí.

Kritika menšiny, ktorá si privlastnila verejný priestor

V komentári pre portál Plus 7 dní to zrozumiteľne pomenoval generálny riaditeľ News and Media Holding Michal Teplica. Od roku 2017 riadi najväčší mediálny dom s takými významnými titulmi ako Plus jeden deň, Plus 7 dní, Trend, Šarm, Život, Nový Čas pre ženy, Emma, Eva, Záhradkár, no tiež webový portál Centrum.sk. „Celé vydavateľstvo oslovuje svojimi titulmi v online prostredí tri milióny a v tlačenej forme skoro dva milióny ľudí mesačne. Hoci na Slovensku ne­existuje takzvané crossmediálne meranie, ktoré by vedelo zmerať zásah populácie naprieč rôznymi médiami, dovolím si povedať, že NMH oslovuje svojimi produktmi najväčšiu časť populácie spomedzi všetkých médií na Slovensku.“ Z verejne činných osôb (od politikov cez prokurátorov, sudcov či štátnych úradníkov), ktoré si vyjadreniami k práci novinárov a médií vytvárajú politickú tému až kľúčovú líniu politickej komunikácie, Teplica uviedol ako ukážkový príklad: Igora Matoviča. „Vyťahuje kartu médií vlastnených Pentou v okamihoch, ktoré sú pre neho kľúčové, napríklad v predvolebnej kampani.“ Zvláštnu skupinu operujúcu podobným slovníkom tvorí časť novinárskej obce, najmä z Denníka N, Sme a Aktualít, skôr výnimočne z iných médií. „V pravidelných intervaloch, skoro na dennej baze, sa v článkoch a komentároch objavujú holé konštatovania, väčšinou bez kontextu či konkretizácie, že médiá Penty a jej bulvár slúžia súčasnej vládnej moci a nekriticky ju podporujú.“ Ficove návštevy kaštieľa, kauza transsexuálky Borisa Kollára, kauza zmeniek rodiny Matovičovcov, inkognito covidové popíjanie Šeligu so Žitňanskou či lyžiarske rande Sakovej a Zuriana ukazujú, že tituly jeho holdingu (verné svojmu žánru) si robia svoju prácu. Michal Teplica nevynechal aktuálne ani predsedu SNS Andreja Danka. „Ak redakčné spracovanie jeho nočnej zrážky so semaforom a exkluzívne odhalenie jeho cesty do Dubaja s novou priateľkou sú príkladom servilnej bulvárnej podpory vládnej moci, tak asi žijeme v inom časopriestore ako Denník N.“ Trefné je poukázanie na súvislosť medzi výsledkom parlamentných volieb i aktuálnym stavom preferencií politických strán. Tie dokazujú, že Denník N a jeho ideologickí spojenci nie sú takí mienkotvorní, ako sa tvária. Možno aj to je dôvod, prečo sa v poslednom období táto mediálna menšina rozhodla hlasnejšie si uzurpovať právo strážcu mediálnej morálky či kvality. Bez ostychu napríklad „edukuje“ vlastníkov televízie Markíza a jej manažment o tom, čo sú a čo nie sú prípustné zmeny v ich spravodajstve. Novinársku obec kádruje, delí na dobrých a zlých. Tí, ktorí majú bezpodmienečne rovnaký názor prezentovaný Denníkom N, sú „dobrí“. Medzi „zlými“ sú oligarchické médiá, kde síce pracujú stovky novinárov a mnohí z nich sú v mediálnom prostredí podstatne dlhšie než ich kolegovia z konkurencie, no rešpekt by si zaslúžili len vtedy, keď by šírili aktivistický naratív. Michal Teplica v závere svojho komentára pripomína, že mediálny priestor, rovnako ako celú našu spoločnosť, tvorí omnoho širšie názorové spektrum, než ako sa ho snažia zúžiť vodcovia v Denníku N, Sme a Aktualitách. „Nešírim a odmietam stupňujúcu sa radikalizáciu a deľbu nielen médií, ale aj celej spoločnosti na ‚čiernychʻ a ‚bielychʻ.“

Vojaci hybridnej vojny

Druhou lastovičkou, prinášajúcou jarnú nádej po lepších časoch na slovenskej mediálnej scéne bol rozhovor Anky Žitnej s komentátorom denníka Štandard Dagom Danišom. Skúsený novinár, ktorý prešiel viacerými printovými redakciami širšieho názorového spektra, povedal, že „médiá sú zbraň a novinári sú vojakmi hybridnej vojny“. Kritizoval politický aktivizmus progresívcov, ktorí si privlastnili verejný priestor aj vo verejnoprávnych médiách, pričom vyhlásili otvorenú vojnu politickým stranám Smer, Hlas aj SNS ešte pre predčasnými voľbami na jeseň 2023. A raketové útoky proti nim zosilneli aj potom, čo tieto strany vyhrali voľby a zostavili vládu. Na margo RTVS poznamenal, že v nej bude musieť prísť k náprave, veď nie je normálnym stav, aby verejnoprávne médiá otvorene progresivisticky bojovali proti vláde, ktorá ich „zásluhou“ liberálnej SaS priamo financuje. Odmietol však návrh zákona, ktorý predčasne uzrel svetlo sveta s takým nezmyslom, ako možnosť odvolať generálneho riaditeľa bez udania dôvodu. Vyváženosť v diskusných reláciách a účasť názorových oponentov i princíp „vždy dať možnosť vyjadreniu aj druhej strane“ považuje Dag Daniš za úplnú samozrejmosť, ak sa má obnoviť dôvera verejnosti v mainstreamové médiá, ktoré na celej čiare zlyhali v celom rade závažných kampaní od vraždy novinára Kuciaka cez covidovú pandémiu, vojnu na Ukrajine i v Pásme Gazy.

Nedá mi v závere nespomenúť, že voľakedy dávno sme v škole mali „povinné čítanie“ a my – seniorskí novinári – sme sa učili v práci dodržiavať dôležité zásady a základné princípy profesionálnej žurnalistiky. Dnes sa progresivistickí aktivisti orientujú a koordinujú cez sociálne siete. Možno by im mali ponúknuť nejakú formu „povinnej logiky“ a faktov. Skôr, než sa nechajú pohltiť psychológiou davu.