DIKTATÚRA STRACHU

Všetko je raz po prvý raz. Prvý raz zažila Slovenská republika štátny pohreb emeritnej hlavy štátu. Poslednú rozlúčku s Michalom Kováčom kompetentní určili na 13. október 2016. Práve v tento deň uplynulo 129 rokov od narodenia prvého slovenského prezidenta – kňaza Jozefa Tisa. Bolo to symbolické gesto alebo výborný spôsob, ako opätovne zatlačiť do úzadia postavu slovenských dejín? Médiá od skonu Michala Kováča deň čo deň masírovali občanov Slovenska zveličovaním jeho významu pre náš štát, chýbalo už len nariadiť povinný plač. Zomrel človek, treba mu vzdať úctu, ale nie za každú cenu vytĺkať zo smrti politický kapitál, tak ako to predviedol na pohrebe prezident Andrej Kiska či bývalý poradca prezidenta Pavol Demeš. Nehovoriac o Jánovi Budajovi, ktorý svoju vyhasnutú kariéru oživuje jedinou iniciatívou, a to zrušením tzv. Mečiarových amnestií udelených v roku 1998. Pavol Demeš tvrdí, že máme dlh voči prvej dáme a Michalovi Kováčovi. Nie je to práve naopak? Nemá dlh voči Slovensku a jeho občanom práve syn prezidenta Michal Kováč mladší? Zarážajúci je fakt, že nikto sa tu neodváži povedať, že v prvom rade by bolo vhodné zrušiť amnestiu, ktorú ako prvý udelil Michal Kováč svojmu synovi v decembri 1997 a zastavil ňou možnosť vyšetriť megapodvod v kauze Technopol. Na Michala Kováča ml. vydal Interpol v roku 1994 zatykač pre podozrenie z finančného podvodu vo výške viac ako dva milióny dolárov. V roku 2000 Krajinský súd v Mníchove kauzu Michala Kováča ml. skončil so záverom, že nemožno očakávať Kováčovo odsúdenie vzhľadom na amnestiu udelenú prezidentom Michalom Kováčom. Ján Budaj vníma Mečiarove amnestie ako traumu a vraví o symbole, že zákon musí platiť rovnako pre každého. Súhlasím, pán poslanec, zákon má platiť pre každého, preto vám odporúčam do svojho návrhu na zrušenie Mečiarových amnestií zakomponovať aj zrušenie Kováčovej amnestie, ktorú udelil svojmu synovi. Dajme spravodlivosti šancu. Otázne však je, či je vôbec možné zrušiť amnestie, pretože by sa tým vytvoril precedens do budúcnosti. Amnestie sú podľa práva nezrušiteľné a boli by v právnom i morálnom neporiadku. Úradujúci prezident vo svojom prejave zasa tvrdil, že prezident Kováč zápasil so zlom, ktoré bolo politicky porazené. Dovolím si oponovať – zloba nebola prekonaná. Temnotu a zlovôľu niektorí politici šíria naprieč Slovenskom spôsobom im vlastným. Nesklonia sa ani pred majestátom smrti a naďalej rozdúchavajú nenávisť za asistencie tretieho sektora a médií. Viac ako dvadsať rokov politici typu Jána Budaja, Františka Šebeja, Ondreja Dostála, Daniela Lipšica, Ivety Radičovej, Mikuláša Dzurindu či dnes Andreja Kisku traumatizujú spoločnosť vynášaním svojich úsudkov a zastrašovaním ľudí, ktorí majú iný názor ako je ten ich. Táto prozápadne slúžiaca partia ľudí tu zavádza diktatúru strachu a v praxi uplatňuje nové 50. roky, zabúdajúc, že pravda si nakoniec vždy prerazí cestu na povrch. Každý sa raz dočká spravodlivého súdu, či má alebo nemá amnestiu.