DO POSLEDNÉHO UKRAJINCA

V prvých dňoch a týždňoch ruskej „špeciálnej operácie“ bola podstata bojovej situácie o tom, že sa ozbrojené sily Ruskej federácie v dlhých kolónach tankov a iných vozidiel snažili prenikať čo najhlbšie na územie nepriateľa. A mali veľké straty, pretože Ukrajinci boli na to pripravení a protitankovými zbraňami, dodanými zo Západu, ich z úkrytov likvidovali. To sa však zmenilo, front sa ustálil, horúce zóny sú iba na kľúčových miestach a protitankové zbrane a drony majú oveľa menší význam. Podstatným rozdielom oproti prvej fáze konfliktu je skutočnosť, že vojna sa zmenila na delostreleckú. A tu Ukrajina ťahá za kratší koniec: ukrajinské delostrelectvo nielenže je početne až desaťkrát slabšie ako ruské a bedáka nad zúfalým nedostatkom munície, ale má ešte jeden vážny problém: má aj menší dostrel ako ruské. Výsledkom je, že ukrajinská strana má dlhodobo omnoho väčšie straty ako ruská. Ukrajinci sami priznávajú denne 100 – 200 mŕtvych, čo v praxi znamená, že straty sú zrejme omnoho vyššie.

Obyvatelia ako rukojemníci

Tento vývoj situácie nahráva Rusom, ktorí sa zjavne nikam neponáhľajú – v rozhovore pre televíziu ZDF to už otvorene povedal aj prezident Zelenskyj, hoci ešte v máji tvrdil opak. Západná propaganda síce tvrdí, že Rusku už dochádza strelivo, ale to hovorila aj v marci, apríli, máji a júni – iné odhady hovoria, že Rusko má potrebné zásoby na niekoľko rokov vojny. Naopak, zdá sa, že Ukrajine čoskoro dôjde živá sila. Nevycvičená mládež je odvádzaná na front, kde masovo umiera alebo je „v lepšom prípade“ zmrzačená, ale nič nepomáha – ruská armáda pomaly, ale nezadržateľne postupuje. Zelenskyj napriek tomu nezmyselne posiela ľudí na smrť. Prečo? Niekto tvrdí, že si to tak želajú jeho páni – tí nad vzájomným vraždením Slovanov slzu neuronia, povedané jemne. Dva roky pred prezidentskými voľbami v USA sa na Ameriku valí nevídaná vlna zdražovania, Bidenova administratíva rýchlo stráca popularitu a naopak, vážne sa posilňuje Donald Trump. Za týchto okolností Zelenského zaoceánski tútori potrebujú vykázať aspoň nejaký úspech na Ukrajine. Za každú cenu. Z čím väčších hrôz je možné Rusov obviniť, čím viac obetí im pripísať, tým lepšie...

Za týchto okolností sa ukrajinské vedenie ani netají tým, že stratégiou je ukrývať sa v mestách a používať civilné obyvateľstvo ako živé štíty. To síce medzinárodné právo považuje za vojnový zločin, ale kde nepočuť žalobcu, tam nie je ani odsúdený. Keď si k tomu prirátame fakt, že velenie na ukrajinskej strane nemajú v rukách etnickí Ukrajinci, je logické, že nálada v krajine je čoraz napätejšia. Ľudia si kladú otázku, aký zmysel má ísť zomrieť do tohto mlynčeka na mäso. Vojaci protestujú, odvedenci čoraz častejšie bojujú iba tak, že od chrbta na nich mieria žoldnieri či iné, režim ešte poslúchajúce jednotky – ale otázka je, dokedy to takto bude fungovať. Tento vývoj na bojisku vyhovuje asi všetkým okrem Ukrajincov a v tomto kontexte dostáva úplne iný význam často používané slovné spojenie „do posledného Ukrajinca“.

Urážky a vydieranie

Veľmi zvláštne je aj správanie predstaviteľov Ukrajiny: namiesto toho, aby prosili a presviedčali, oni svojich „partnerov“ z EÚ arogantne vydierajú, urážajú a dokonca sa im vyhrážajú. Predseda maďarského parlamentu László Kövér napríklad vyhlásil, že Zelenskyj má „psychický problém“: „Nepamätám sa, že by sa prezident krajiny, ktorá potrebuje pomoc, odvážil proti niekomu vystúpiť tak, ako to robí prezident Zelenskyj, a to nielen proti Maďarsku, ale dokonca aj proti nemeckému kancelárovi. Zvyčajne človek, ktorý potrebuje pomoc, slušne požiada.“ Je to signál, že Zelenského režimu tečie do topánok, ale ukazuje to tiež, že Kyjev neberie EÚ príliš vážne, pretože vidí, že EÚ je vlastne podobnou kolóniou USA ako Ukrajina. A ukrajinské požiadavky naozaj nie sú prehnane skromné. Napríklad Zelenského pravá ruka Michail Podoljak uviedol, koľko zbraní by potrebovala Ukrajina, aby mohla čeliť ruskej armáde: tisíc 155 mm húfnic, päťsto tankov, tristo raketometov, dvetisíc obrnených vozidiel, tisíc dronov. Dodávka takého nehorázneho kvanta zbraní by totálne vybrakovala aj armádu USA... To všetko si Kyjev dovoľuje pýtať po tom, ako už zo Západu dostal obrovský kopec zbraní, munície a vybavenia a funguje už iba z pôžičiek, ktorých možnosť splatenia je v tejto chvíli utópiou. Je jasné, že ukrajinské požiadavky splnené nebudú: USA, Nemecko, ale aj ďalšie krajiny váhajú, lebo sa obávajú ruskej reakcie, ale aj tak hovoria nanajvýš o možných dodávkach desiatok kusov techniky, čo však pre Ukrajinu nič nerieši. Napokon, z dodávok zbraní je aj tak časť vždy zničená ešte skôr, ako sa dostane na front...

Podľa krymského scenára

Väčšina triezvo zmýšľajúcich analytikov si myslí, že Rusko už dobyté územia, ktoré sa prekrývajú s pôvodne ruskými regiónmi, nepustí. Naznačuje to napríklad fakt, že Rusko sa chystá zo svojho rozpočtu na týchto územiach financovať všetko, čo predtým financovala Ukrajina vrátane sociálnych dávok, dôchodkov či výplat pracovníkov štátnych organizácií. Hovorí sa tam o realizácii podobného scenára ako na Kryme. Americký analytik Scott Ritter tvrdí, že Rusko svoju inváziu určite neskončí skôr, ako dobyje Odesu: „Toto je mesto, kde v máji 2014 nacisti nahnali 150 Rusov do Domu odborov, podpálili ho a približne 50 ľudí zabili. Rusko nezabúda. A neodpúšťa! Odesa je symbol a Rusi symboly rešpektujú. Ukrajinci využili pobrežie Odesy na útok na ruskú vlajkovú loď. Preto sa táto vojna neskončí, kým nad Odesou nezaveje ruská zástava.“

Prezident Putin pred začiatkom „špeciálnej operácie“ sľúbil Ukrajinu „skutočne dekomunizovať“. A teraz niektorí hovoria, že tým možno myslel nápravu historických škôd vzniknutých počas existencie ZSSR: navrátenie území, o ktoré Rusko prišlo, keď boli nezmyselne darované inej sovietskej socialistickej republike a kompletne odcudzené pri rozpade ZSSR...