EURÓPSKY POLČAS ROZPADU

Kosovo je nebezpečný precedens, podľa jeho vzoru sa môže osamostatniť ktokoľvek

Foto LENKA MAYEROVÁ
Dátum 14.12.2019

Severovýchod Španielska je momentálne azda najhorúcejšou pôdou Európy. Médiá informujú o neutíchajúcich protestoch katalánskych separatistov a neodporúčajú turistom navštevovať Barcelonu a jej okolie. My sme sa tam i napriek tomu vybrali očakávajúc ulice zaplnené demonštrujúcimi ľuďmi, zmätok a chaos, ale nič také na nás nečakalo. Mesto bolo plné turistov a v uliciach vládol relatívny pokoj, z dvoch či troch okien každej budovy však viseli katalánske zástavy a žltá stužka – symbol katalánskej nezávislosti – bola pokreslená na chodníkoch, budovách a niektorí ju dokonca nosili pripnutú na odevoch. Neskôr sme sa z médií dozvedeli, že sa separatisti presunuli na hranice s Francúzskom a aj preto sme ich nenašli v uliciach hlavného mesta provincie. Počas troch dní sme tu zažili dve masové akcie – beh proti rakovine, a ktorom sa zúčastnili tisíce žien, ale i niekoľko mužov, z nepochopiteľných dôvodov prezlečených za ženy, a protest namierený proti korupcii. Pochopili sme, že miestni za nijakých okolností neváhajú vyjsť do ulíc a dostatočne nahlas demonštrovať svoje požiadavky. Podarí sa im týmto spôsobom osamostatniť a rozšíriť Európu o ďalší suverénny štát?

Sila národa

Katalánsko má v rámci Španielska širokú autonómiu. Má vlastnú vládu, parlament, zástavu, znak, policajné zložky, internetovú doménu .cat, jazyk má postavenie úradnej reči a na prvom stupni sa učí len v katalánčine. V čom teda vidia problém? Región si počas svojej histórie prešiel viacerými stupňami autonómie. Jeho obyvatelia sa nepovažujú za Španielov a identifikujú sa ako silný suverénny národ. Práve otázka národa rozpútala v roku 2010 silné vášne – ústavný súd totiž upravil podmienky autonómie Katalánska a odstránil uznanie katalánskeho národa poukazujúc na rozpor s ústavou. Kataláncov, Baskov a ostatných zlial do jednotného španielskeho národa. Spustila sa lavína referend za osamostatnenie, ktoré vyústili do nevydareného pokusu o vyhlásenie nezávislosti v roku 2017. Španielska vláda vtedy protesty tvrdo potlačila a čelní predstavitelia vzbury boli odsúdení za protištátnu činnosť. Medzi nimi sa ocitol i bývalý predseda vlády Carles Puigdemont, ktorý žije momentálne v belgickom exile. Po dvoch rokoch sa masívne protesty do ulíc vrátili, v porovnaní s minulosťou sa však už násilnosti neevidujú len na strane bezpečnostných zložiek, ale agresia stúpa i u samotných protestujúcich. Zdá sa, že pohár katalánskej trpezlivosti preteká.

Bohatí nechcú doplácať

Nielen národné, ale i ekonomické dôvody stoja za snahou Katalánska o samostatnosť. Tamojší ľud má dojem, že dopláca na chudobnejšie regióny a čísla mu dávajú za pravdu. Španielsko sa skladá zo sedemnástich provincií, no pätinu jeho HDP tvorí práve Katalánsko. Separatizmus však nebuble len na Pyrenejskom polostrove. Z ekonomických dôvodov uvažuje o osamostatnení sa i Benátsko, kde sa v roku 2014 konalo referendum, v ktorom až 89 percent voličov súhlasilo s odtrhnutím sa od Talianska, ale Rím plebiscit zmietol zo stola. O dva roky neskôr sa Benátčania vyhlásili za menšinu a benátsky jazyk povýšili na úradný. Nesúlad pretrváva aj medzi belgickými regiónmi Flámsko a Valónsko. Najmä Flámi sú tí, ktorí upozorňujú na jazykovú, kultúrnu a politickú bariéru a najradšej by sa svojho súrodenca zbavili. Dlhodobo sa v súvislosti so separatizmom spomína i proeurópske Škótsko, ktoré je súčasťou Veľkej Británie už viac ako tristo rokov. Jeho obyvatelia sa však stále nevedia rozhodnúť, čo je pre nich lepšie a súčasný zmätok okolo brexitu na chvíľu zatienil snahy nacionalistov. No a čo sa týka Španielska, nie je to len Katalánsko, ktoré by sa korune kráľa Filipa VI. najradšej otočilo chrbtom. Snahy o nezávislosť a ozývajú aj z Baskicka, ktoré je známe predovšetkým vďaka separatistickej organizácii ETA.

Mafiánsky štát príkladom

Snahy o kúskovanie Európy zosilneli najmä po toxickom kosovskom precedense v roku 2008. Práve vtedy si etnickí Albánci bez akéhokoľvek práva založili vlastný štát na území zvrchovaného Srbska pod patronátom USA a NATO.

Medzinárodné vzťahy sú na pokraji anarchie, kde rozhoduje len represívna sila verzus vôľa ľudu.

Štát požehnaný Západom, na ktorého čele stoja vrahovia a vojnoví zločinci. Ako v rozhovore pre Parlamentné listy vysvetlil analytik Eduard Chmelár, je dôležité rozoznávať právo národov na sebaurčenie a právo národnostných menšín. Súhlasí s tým, že najväčší chaos v medzinárodnom práve jednoznačne spôsobil prípad Kosova. „Na jeho precedens sa môžu odvolávať všetky separatistické hnutia. Mám na mysli najmä nešťastný rozsudok Medzinárodného súdneho dvora v Haagu z 22. júla 2010, ktorý deklaroval, že v medzinárodnom práve neexistuje žiadna norma zakazujúca jednostranné vyhlásenie nezávislosti,“ uviedol citujúc rozsudok: „Vyhlasujeme, že ak existuje spor medzi ústavným právom a štátnou demokratickou vôľou, prevažuje tá druhá a vyhlasujeme, že v demokratickej spoločnosti na rozdiel od diktatúry to nie je zákon, ktorý určuje vôľu občanov, ale je to táto vôľa, ktorá tvorí a mení platné právo.“ Ako tvrdí, teraz je už možné čokoľvek. „Ak platí Kosovo, môže sa odtrhnúť každý. A ak platí jednotné Španielsko, môže si Srbsko opäť nárokovať na Kosovo. Medzinárodné vzťahy sú na pokraji anarchie, kde rozhoduje len represívna sila verzus vôľa ľudu. Právo na odtrhnutie majú národy, nie národnostné menšiny,“ zdôraznil. Práve tomu však doteraz celkom nerozumie náš južný sused, ktorý nikdy nepochoval svoje veľkomaďarské chúťky uznajúc Kosovo bez väčších výhrad. Zástupcovia maďarskej menšiny sa u nás už dlhé roky približujú malými krôčikmi k autonómii južného Slovenska a pokiaľ sa Európa začne kúskovať, zahrá to do karát nielen utláčaným národom, ale i tým, ktorí nikdy nemajú dosť a radi siahajú na cudzie. Práve pred takými by sme sa mali mať na pozore pripomenúc si historické súvislosti. Vzhľadom na to, aké slabé národné povedomie v nás Slovákoch drieme, môžeme sa zo dňa na deň stať korisťou ctižiadostivejších susedov.