EXTRÉMISTI V PARLAMENTE

Na Slovensku dozrel čas na radikálnu opozíciu a Kotleba len šikovne vyplnil dieru na trhu

Foto TASR/MARTIN BAUMANN
Dátum 01.04.2016

Hneď na začiatku si treba povedať: Kotleba nie je endemický fenomén a niečo, za čo by sme sa v porovnaní so zvyškom Európy mali ako národ kategoricky hanbiť. Taktiež nie je predzvesť vývoja, ktorý by mal Slovensko uvrhnúť do nepreskúmanej oblasti politickej súťaže, práve naopak, to, že doteraz nijaký Kotleba v parlamente nesedel, bolo prejavom zaostávania za celoeurópskym trendom. Na Slovensku dozrel čas na radikálnu opozíciu a Kotleba len šikovne vyplnil dieru na trhu. Pomohla mu v tom aj SNS, ktorá za úradovania nového predsedu Andreja Danka prešla podobným rebrandingom ako kedysi KDH pod zmierňujúcim vplyvom Jána Figeľa, a tým na kraji pravého spektra nechala voľný priestor na realizáciu novému subjektu.

Nezvratný proces

Mnohí novinári a odborníci sa snažia prísť s univerzálnym vysvetlením volebného úspechu ĽSNS. Vychádza to prevažne z ich vlastných „štandardných“ politických pohľadov, pre ktoré predpokladajú, že radikálny názor je automaticky niečo patologické, že existencia takýchto síl v rámci straníckeho systému je z princípu škodlivá a ide o problém, ktorý treba vyriešiť. Keďže sa na vec pozerajú z pozície konformistickej zaujatosti, hľadajú zložité vysvetlenia situácie. „Kotlebu volili neskúsení prvovoliči, skutoční extrémisti a ľudia, ktorí to učinili čisto z protestu,“ tvrdia mnohí analytici. V tom môžu mať, samozrejme, čiastočne pravdu, no akoby pri tom prehliadali jednu skutočnosť.

Popri mase impulzívnych voličov jednoducho existujú pomerne stabilné skupiny voličov prirodzene liberálnych, konzervatívnych či ľavicových a, áno, existuje aj početná skupina ľudí náchylná dať hlas radikálnej pravici.

Popri mase impulzívnych voličov jednoducho existujú pomerne stabilné skupiny voličov prirodzene liberálnych, konzervatívnych či ľavicových a, áno, existuje aj početná skupina ľudí náchylná dať hlas radikálnej pravici. V istom bode spoločenského vývoja sa títo voliči vyhrania vo vzťahu ku konzervatívnym a sociálnodemokratickým voličským základniam - z ktorých spravidla pochádzajú - a umožnia tak vytvorenie tretej sily v rámci klasickej ľavo-pravej dichotómie. Ide o proces, ktorého svedkami sme boli v takmer všetkých vyspelých európskych štátoch a zatiaľ vyzerá byť nezvratný.

Podľa európskeho vzoru

Môže sa nám zdať, že pravicoví populisti Západnej Európy pôsobia v porovnaní s Kotlebom naozaj umiernene, tu si však načim uvedomiť, že strany ako Národný front (FN) alebo Švédski demokrati (SD) prešli dlhou cestou, kým sa dostali do svojej súčasnej stále radikálnej, no spoločensky etablovanej podoby. Dnes si už málokto spomenie na to, že Le Penovej FN bol za čias predsedníctva jej otca prepojený s polovojenskou Organizáciou tajnej armády, ktorá uskutočňovala teroristické útoky počas alžírskej vojny za nezávislosť. Strana bola v tých časoch označovaná za neofašistickú, no dnes už táto nálepka pri pohľade na usmiatu tvár mladej Marion Maréchal-Le Penovej príde na rozum snáď len typu aktivistov, ktorí za fašistov označujú každého napravo od centra politickej osi. Podobná situácia je vo Švédsku. Je to len niečo vyše dekády, čo sa Jimmie Akesson dostal na čelo SD, extrémistickej strany notoricky známej prepojeniami na členov pouličných krajne pravicových subkultúr. Akesson tieto kontakty preťal a vyhlásil nulovú toleranciu k otvoreným prejavom rasizmu. Táto zmena imidžu v konečnom dôsledku stranu v posledných voľbách vyniesla na tretiu priečku, ba čo viac, dnes je podľa prieskumov SD najpopulárnejší subjekt s preferenciami vyše 25 percent. Mohli by sme pokračovať príkladmi ďalších zoskupení, pri ktorých nástupe na politickú scénu sa v ich domovských krajinách spustila podobná alarmistická vlna ako u nás v súvislosti s Kotlebom. V konečnom dôsledku však politický systém nerozbili, lež sa voľky-nevoľky stali jeho integrálnou súčasťou. Po príklady nemusíme chodiť do Škandinávie, veď v susednom Rakúsku sedela pangermánska nacionalistická FPÖ vo vláde len v 21. storočí hneď dvakrát. V záplave niekedy až hysterických komentárov možno nájsť asi jediný triezvy pohľad na vec u politológa Jána Baráneka, ktorý poukázal práve na túto paralelu.

Mediálna kanonáda

Jedno je jasné, Kotlebova strana nemá v súčasnej podobe najlepšie vyhliadky na výraznejší úspech. Mnohí voliči ju volili takpovediac na skúšku a s vierou, že sa zreformuje. Na príkladoch zo Švédska a Francúzska vidno, že sa to dá. Vymeniť uniformy za saká je však stále len kozmetická úprava, bez sofistikovanejšej rétoriky a prehodnotenia postojov k citlivým historickým témam môže byť údel ĽSNS analógiou k osudu Britskej národnej strany a belgického Flámskeho záujmu.

Vymeniť uniformy za saká je však stále len kozmetická úprava, bez sofistikovanejšej rétoriky a prehodnotenia postojov k citlivým historickým témam môže byť údel ĽSNS analógiou k osudu Britskej národnej strany a belgického Flámskeho záujmu.

Tie nekompromisne zotrvávali na svojich ultrapravicových pozíciách, a tak ich okrem tvrdého jadra podporovateľov bežní ľudia pri prvej príležitosti opustili. V Británii tak urobili v prospech umiernenejšej strany UKIP charizmatického Nigela Faragea, v Belgicku sa os flámskeho nacionalizmu presunula od radikálov z Flámskeho záujmu k Novej flámskej aliancii. Myslím si, že ani podporovateľov štandardných strán v skutočnosti nedesí súčasná neokresaná podoba ĽSNS. Strach im zrejme naháňa práve jej potenciál zreformovať sa a časom nabrať na atraktivite a popri tom prilákať nielen nových voličov, ale aj schopných profesionálov a odborníkov, ktorí už nebudú pochádzať z prostredia radikálnych nacionalistov, ergo budú pre bežného voliča prijateľnejší. Podobnou transformáciou prechádza v Maďarsku Jobbik. Je jasné, že zmena imidžu hnutia nedávno považovaného za vyslovene extrémistické sa vydarila a pri hre medzi socialistami a Fideszom už s ním bude treba nevyhnutne rátať. Ak by sa podarilo Kotlebovej strane etablovať, slovenské politické spektrum by sa tak svojou podobou paradoxne priblížilo obrazu svojich západných náprotivkov. Historická skúsenosť ukazuje aj to, že keď sa po vzostupe novej strany z politickej periférie pokúšajú štandardné sily tento subjekt izolovať, spravidla to vyústi do vytvárania veľkých alebo širokospektrálnych koalícií, pri ktorých mandáte zákonite narastá podpora práve subjektom na okraji. To sa, napokon, už teraz deje aj na Slovensku. Aj mediálnou kanonádou sa Kotlebovi iba preukazuje služba, lebo v očiach voliča to stavia antisystémovú ĽSNS do roly obete a jedinej skutočnej opozície.