FENOMÉN HARABIN

Roman Michelko: Slabinou národných síl sú nadmerne vyvinuté egá lídrov

Foto JANA BIROŠOVÁ
Dátum 28.01.2019

Narodil sa 29. apríla 1971 v Košiciach. V roku 1996 vyštudoval na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave filozofiu, históriu a politológiu. Od roku 1992 bol jedným z redaktorov časopisu Proglas. Pracoval na Katedre histórie Trnavskej univerzity, neskôr v Národnom literárnom centre v sekcii zahraničných štúdií a v zahraničnom vysielaní Slovenského rozhlasu. Pôsobil na Katedre politológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Spolupracoval na zakladaní časopisu Kultúra, riadil spravodajstvo rádia Hviezda FM v Nitre. Dnes je riaditeľom Vydavateľstva Spolku slovenských spisovateľov. Publikoval viac ako 400 článkov, štúdií a esejí z oblasti politológie, sociológie, filozofie, histórie a iných spoločenských vied. Na knižnom trhu debutoval zbierkou filozoficko-politologických esejí Revoltujúci Sizyfos. Odvtedy vydal ďalšie štyri publikácie, v ktorých prináša aj vlastné analýzy a originálne riešenia. Je členom Spolku slovenských spisovateľov, jeho predstavenstva, členom Matice slovenskej, jej výboru a predsedom Politologického odboru MS. Politológ a spisovateľ Roman Michelko.

Politickému dianiu z politologického hľadiska na Slovensku sa venujete viac ako dvadsať rokov. Zameriavate sa na vývoj národných síl, ktoré, žiaľ, v slovenskej histórii ťahajú za kratší koniec a prehrávajú. Z čoho to pramení?

Často zlyhávajú lídri. Príde nový líder, má veľké plány, očakávania a potom ich ideály zmiznú. V roku 1994 prišiel do vedenia SNS Ján Slota, ktorý dostal stranu na istú úroveň, a potom nevedel, kedy má odísť. SNS prešla mimoriadne turbulentným obdobím, bola dvakrát mimo parlamentu a opäť sa dostala do NR SR. Súčasný predseda Andrej Danko vzbudzoval veľké nádeje, no dnes, pravdupovediac, nepoznám radového člena SNS, ktorý by v súkromí o predsedovi strany hovoril v dobrom. Bohužiaľ, národné sily majú traumu, že lídri, ktorí v istej fáze dostanú stranu na výslnie, to nevedia udržať. Podľahnú moci a efektu pochlebovačnosti a neprijímajú spätnú väzbu. Prestávajú sa radiť a stávajú sa solitérmi. Nepočúvajú okolie a strany tak vezú do závozu. Preferencie SNS sa ukazujú ako stabilné, ale uvidíme, aká bude realita, na to dajú čoskoro odpoveď európske voľby. ĽS Naše Slovensko ako národná sila je v absolútnej mediálnej karanténe a funguje iba v alternatívnych médiách. Raz ročne sa dostane do verejnoprávnej televízie, čo ju veľmi limituje v presadzovaní národného programu. Dokáže to však kompenzovať úspešnou prácou na sociálnych sieťach. Tie veľmi dobre ovláda rétoricky zdatný poslanec Milan Mazurek, ktorý sa vďaka nim stal mediálnou hviezdou. Na druhej strane absencia v mainstreamových médiách im paradoxne pomáha, pretože ľudia dnes oveľa citlivejšie vnímajú vytesňovaných politikov. Podobný fenomén je Štefan Harabin. Človek v takmer dôchodkovom veku dokáže veľmi efektívne pracovať so sociálnymi sieťami, má veľmi dobrý, politicky nekorektný jazyk, hovorí presne to, čo si ľudia myslia. Často aj zjednodušuje, aby ľudia pochopili, ale niekedy sa stavia do populistickej polohy. Napriek všetkému pritom ľuďom hovorí z duše. Obávam sa však, že nie je tímový hráč a nenechá si poradiť. Ak by sme to celé zhrnuli, slabinou národných síl sú nadmerne vyvinuté egá lídrov.

Hovoríte, že členovia SNS v súkromí nadávajú na predsedu Andreja Danka a na situáciu v strane. Prečo v nej naďalej zotrvávajú?

Kým je strana pri moci, tak im dáva benefity. Majú poslancov, asistentov, ľudí v štátnej správe a majú možnosti prihrať si rôzne biznisy, a preto zotrvávajú. Nikto nie je nadšený zo situácie, aká panuje v SNS, ale strana funguje ako personálna agentúra. Ak je niekto členom strany, ľahšie sa napríklad dostane do štátnej správy, ale aj k ekonomickým stimulom či výhodám. SNS nie je strana, kde by mal niekto z podpredsedov šancu oponovať predsedovi alebo krajským šéfom, pretože nemajú za sebou silu regiónov, kde by fungovala otvorená vnútrostranícka diskusia, všetko je centralizované na predsedu a on rozhoduje o ľuďoch v strane. SNS je partaj vodcovského typu. Ak by dostal Danko SNS pod čiaru a sám by odišiel, tak by bola šanca na vytvorenie skutočnej národnej strany. Ak ju však bude držať na ôsmich percentách, tak všetci budú nadávať, ale nepostavia sa proti jeho politike.

Ako je možné, že líder SNS robí politické kotrmelce, ale preferencie majú stabilitu?

Andrej Danko je epicentrom mediálneho mainstreamu a tým mu v podstate hejteri pomáhajú. Politicky však robí niektoré kroky, ktoré sa občanom javia ako dobré, a bežní ľudia síce povedia, že rozpráva ako náhodný generátor slov, ale v podstate drží programovú líniu strany. Napriek tomu, že mnohí národniari majú výhrady ku koalícii Most-Híd so SNS. Či sú preferencie reálne, ukážu až voľby.

Prečo podľa vás štyridsať percent voličov nechodí voliť?

To je štandard nielen na Slovensku, ale aj v iných európskych krajinách alebo v USA. Nie je to nič výnimočné. Je kvantum ľudí, ktorí žijú svojím životom bez ohľadu na to, aká je politická situácia, a nechcú sa ňou zaoberať. Konanie toxických figúrok Matoviča a Sulíka mnohých odrádza od sledovania politiky. Päťdesiat až šesťdesiat percent ľudí, ktorí chodia voliť, často volí iracionálne, sú nezorientovaní, bez väčších politických znalostí, a preto je slovenská politická scéna v deformovanom stave.

Slováci sú národne vlažní a samotný prezident Andrej Kiska ich v tom utvrdzuje oceňovaním osobností pracujúcich proti SR najvyššími štátnymi vyznamenaniami. Ako sa dá vysvetliť konanie prezidenta?

Treba si položiť otázku, kto dáva návrhy na tie vyznamenania. Najvyšším kritériom je, aby človek bol kamarátom Kiskovho poradcu Martina Bútoru. Tým je povedané všetko. Absolútnym výsmechom bolo pri príležitosti 25. výročia vzniku SR udelenie vyznamenania Fedorovi Gálovi, ktorý sa ostentatívne odsťahoval do Prahy. Slovákov nazval antisemitským národom. Ak sú Slováci takí antisemiti, ako je možné, že SR patrí piate miesto v počte ocenených Spravodlivý medzi národmi a ČR sa nachádza na 20. mieste? Ďalším oceneným bol Martin Šimečka, ktorý absolútne neprijal vznik Slovenskej republiky. Ocenenie Magdy Vášáryovej radšej ani nebudem komentovať. Richard Stanke nedostal vyznamenanie za výkony na doskách, ktoré znamenajú svet, ale za pódium na Námestí SNP, kde predvádzal čistý, trápny politický aktivizmus. Kiska je neautentická osobnosť, ktorá sa za 25 rokov slobody neprejavila. Splnil si všetko, čo chcel. Nakoniec si znudený biznismen „kúpil“ funkciu prezidenta. To, čo on rozpráva, nie sú jeho myšlienky, ale jeho tímu. Najlepšie ho vystihuje sentencia Gabriely Rothmayerovej, ktorá povedala: „Prezident Bútora mal prejav a Andrej Kiska sa poriadne zapotil, kým ho prečítal, pretože ani len čítať dobre nevie.“

Pri príležitosti 25. výročia vzniku SR ocenil zakladateľov štátu len mesačník Extra plus pod vedením predsedu výberovej komisie Romana Stopku. Týmto aktom prevzali na seba úlohu štátu. Ako vnímate tento fakt?

Je to smutné, ale je to žalostná realita. To, že Mečiara štátnym vyznamenaním za vznik štátu nik nevyznamenal, je holý fakt a nikto nemohol ani očakávať, že by Kiska niečo také vykonal. Mečiar síce urobil veľa politických chýb, ale na druhej strane by si zaslúžil najvyššie štátne vyznamenanie za vznik republiky. V spoločnosti niečo nie je v poriadku, keď súkromná iniciatíva supluje štát.

Problém je, že osobnosti z pronárodného spektra, ale aj ponovembroví politici, ktorí zakladali samostatné Slovensko, nikdy nedokázali pochopiť mediálnu politiku. Aký máte na to názor?

Mečiar sa snažil, ale robil to zle. Nechal zakapať Koridor, denník Slovenská republika, ale aj Nový deň. Všetky projekty mali mimoriadne zlý manažment. Ľudia, ktorí majú know-how, a ľudia, ktorí mali kapitál, sa na tejto strane mediálneho spektra nestretli. Naopak, stretli sa ľudia, ktorí mali kapitál a nemali know-how. Na Slovensku by sa určite dokázal uživiť kvalitný národný mienkotvorný denník. Musel by však klásť dôraz na moderné marketingové trendy a museli by ho viesť novinárski i ekonomickí profesionáli. Bohužiaľ, národné kruhy nikdy nemali kvalitný manažment a vydavateľské zázemie, aby mohli prežiť. Mečiar sa snažil, ale nedokázal spolupracovať s ľuďmi, ktorí rozumejú mediálnej politike. Robert Fico sa ani len nesnažil riešiť mediálnu politiku. V strane si osvojili tézu, že svoje médiá nepotrebujú, že oni sa presadia kdekoľvek. Vláda však rezignovala aj na verejnoprávne médiá, ktoré by o činnosti vlády a NR SR mali informovať pravidelne a objektívne. Súčasná RTVS nenapĺňa očakávania, ktoré značná časť slovenskej inteligencie do nového vedenia vkladala. Michal Havran je naďalej nedotknuteľná posvätná mediálna krava s monopolom na mediálny diskurz. Generuje sa len jednostranný názor a mienkotvorné osobnosti z národne orientovaného spektra tam vôbec nedostávajú priestor. Mimochodom, moderátorom hlavnej spravodajskej relácie O päť minút dvanásť je bývalý asistent poslanca SDKÚ, to viac nepotrebuje komentár. Verejnoprávne médiá vôbec nie sú verejnoprávne. Je tragédia, že mnohí ľudia sa dostali k obrovským majetkom a nemajú v sebe troška sebareflexie, aby časť financií vložili do fondu pre médium, ktoré by hájilo hodnoty vzniknutého štátu.

Opozícia má naklonené mainstreamové médiá a tretí sektor. Je to tým, že k nim prúdia financie zo zahraničia?

Pozrime sa na to objektívne. Samozrejme, mali prvotné investície, či je to v prípade SME alebo Denníka N. Ale musíme uznať, že nejde o veľké mediálne domy s neobmedzeným rozpočtom a vysokým tlačeným nákladom. Dokázali však vložené financie zúročiť, lebo to vedia veľmi dobre žurnalisticky, ale aj marketingovo robiť. Zrealizovali to, čo nedokážu ľudia na národnej strane – jednoducho sa stretol kapitál s kvalitným know-how. Jasným príkladom marketingových schopností je Denník N, ktorý má síce tlačený náklad tri- až štyritisíc, ale majú vyše šestnásťtisíc elektronických predplatiteľov, čo im stačí na chod redakcie. V podstate ako prví ľudí naučili za online verziu platiť. Ak si odmyslíme ich ideológiu a propagandu, tak musíme uznať, že robia remeselne kvalitnú žurnalistiku. A toto je slabina druhej strany, pretože k realizácii sa nedostanú skutoční profesionáli, ktorí by tvorili trvalo udržateľný projekt s podporou počiatočného kapitálu. Každý projekt stroskotal, pretože to realizovali nekompetentní ľudia.

Od vzniku republiky prešlo 26 rokov a je pravda, že generácia politikov z toho obdobia už dnes nemá reálnu šancu na návrat do politiky, pretože sa mnohí za peniaze spreneverili svojim myšlienkam. Nemyslíte si, že je práve čas na priestor pre úplne nové politické strany a tváre nepoznačené deväťdesiatymi rokmi?

Vidím jednoznačnú šancu pre novú stranu. V prípade neúspechu na post hlavy štátu môže Harabin využiť prezidentské voľby ako predkolo parlamentných volieb v roku 2020. Bolo by do neba volajúce mrhanie získaným počtom hlasov. Ak skapitalizuje percentá, môže to byť dobrý začiatočný kapitál pre stranu, ktorá môže uspieť. Pre malé projekty, ktoré majú v portfóliu politických vyslúžilcov, pri všetkej úcte k Sergejovi Kozlíkovi či Anne Belousovovej, nevidím priestor. Nie je možné ich zrecyklovať a vrátiť do hry. Boli pokusy ľudí, ktorí by chceli spojiť do jedného tímu Mečiara s Harabinom. Našťastie Harabin pochopil, že by to bolo absurdné, pretože ani jeden z nich nemôže byť dvojka. Éra Vladimíra Mečiara je už passé a nikto nemohol myslieť vážne, že on sa môže vrátiť do politiky. Mečiara reaktivovalo zrušenie amnestií, ale to nestačí na to, aby on v 78 rokoch mohol plnohodnotne fungovať v politike. Dnes to potrebuje už úplne iný drive. Jediným fenoménom je Štefan Harabin, ktorý by mohol vstúpiť do reálnej politiky.

Národne orientovaná politická scéna je mimoriadne roztrieštená, liberálna na tom nie je o nič lepšie. Čo môže nastať po ďalších voľbách?

Slovensko sa dnes skladá zo štyroch segmentov. Opozícia, koalícia, ktoré dnes fungujú. Tretia sila sú protestné hlasy, ktoré reprezentuje Štefan Harabin a ĽS Naše Slovensko. Štvrtá sila je prezentovaná Karolínou Farskou a Jurajom Šeligom (Slušné Slovensko) a mobilizuje mladých ľudí bez politickej minulosti a záťaže, tzv. čistí. To však nie je pravda, pretože sú len figúrkami istých, podľa mňa skompromitovaných síl. Evidentne mediálny mainstream bude podporovať štvrtú silu v kombinácii s hybridnými stranami Progresívne Slovensko a Beblavého Spolu, ktoré môžu vytvoriť ďalšiu líniu. Samozrejme, o všetkom rozhodnú voľby v roku 2020. Môže sa stať, že Kotlebovci s Harabinom získajú spolu približne 18 percent, čím dokážu zablokovať vytvorenie opozičnej alebo koaličnej väčšiny. Veľmi patová situácia však môže vzniknúť aj vzhľadom na nemožné koalície OĽaNO s Mostom-Híd a SNS, alebo SNS so SaS. Povolebnú situáciu im môže skomplikovať aj KDH, s ktorým všetci rátali a dnes sa odchodom výrazných predstaviteľov (Vašečka a Záborská) a vznikom nového kresťanského politického subjektu jeho potenciál oslabuje.

Slovenská republika je sofistikovaným spôsobom stále rozvracaná. Dá sa tento vývoj zastaviť?

Áno, ale pomôže len výmena politických generácií. Otázka je, ako sa zrealizuje. Ak si vezmeme SNS, tak zmena môže podľa stanov nastať len ťažko. Navyše u národniarov neexistuje vyzývateľ na zmenu, tú totiž nepredstavuje Jaroslav Paška ani Anton Hrnko. Kým sa Danko nerozhodne, že odíde preč, tak sa nič nezmení. Národné krídlo v Smere je fikcia a nevieme, v akom štádiu sa vlastne táto strana nachádza. Pellegrini určite nebude reprezentovať silné národné záujmy, je to klasický eurohujer. Preto nevidím šancu na sformovanie väčšinovej vlády, ktorá by mala národné a sociálne cítenie. Tieto hodnoty presadzujú jedine strany v mediálnej karanténe, o ktorých sa človek ani nedozvie. Po roku 2020 nevznikne silná národná vláda. Môže byť vláda len veľmi zlá alebo menej zlá. Na druhej strane, ak by si národ prešiel peklom, ktoré mu pripraví SaS, OĽaNO a Progresívne Slovensko, možno by ho to konečne prebudilo a vygenerovala by sa nová silná národná a principiálna ľavicová strana.

Populácia je poznačená modernými technológiami a novými spôsobmi komunikácie. Aký to má vplyv na politiku?

Nové technológie dávajú priestor ľuďom, ktorí s nimi vedia pracovať, vedia dávať dobré statusy a majú silné zázemie sledovateľov. Najlepšie to ukazuje aktivita Ľuboša Blahu a Štefana Harabina na sociálnych sieťach, ktorí absolútne ovládli tento priestor a ich vplyv veľmi rastie. Keď sa dnes dostane niekto na kandidátku strany na nezvoliteľné miesto a vie pracovať na sociálnych sieťach, tak má veľkú šancu prekrúžkovať sa na poprednú pozíciu. Sociálne siete do značnej miery využívajú aj agentúry realizujúce volebné kampane.

Slováci si budú o pár týždňov voliť nového prezidenta. Dnes je v hre množstvo kandidátov. Kto má podľa vás najväčšie šance dostať sa do druhého kola?

Je vysoká pravdepodobnosť, že Šefčovič bude v druhom kole. Ak polovica voličov Kotlebu bude konať racionálne a dá svoj hlas radšej Harabinovi, tak je veľká miera pravdepodobnosti, že Šefčovič a Harabin môžu byť v druhom kole. Ak nie, druhá možnosť je, že bude Šefčovič s Mistríkom alebo s niekým, kto bude v mainstreamovom pelotóne prvý. Dôležité budú debaty, ktoré môžu veľmi ovplyvniť výsledok volieb. Taký Krajňák alebo Čaputová môžu Mistríka absolútne zatieniť vzhľadom na jeho biedne rétorické schopnosti. Televízne diskusie môžu jeho veľmi ťažko vyrábaný preferenčný náskok vymazať. Navyše Mistrík sa diskvalifikoval verejným vyjadrením, že on je kandidátom a bude prezidentom opozície.

Prvý raz kandiduje na hlavu štátu menšinový politik Béla Bugár. Predpokladáte, že môže zamiešať karty?

Primárne som presvedčený o tom, že robí kampaň Mostu-Híd, ktorý je na hranici zvoliteľnosti a chce využiť mediálny priestor. V deň D nebude mať na to, aby sa dostal do druhého kola. Bude mať však osobné preferencie vyššie, ako má dnes samotná strana. Odhadujem, že až do desať percent. Mnohí ho považujú za sympaťáka a neriešia jeho národnostnú príslušnosť.

Bude voľba prezidenta odpoveďou, ako môžu dopadnúť voľby do Európskeho parlamentu a voľby do NR SR v marci 2020?

Presne nie, ale isté trendy sa naznačia. Ak opozícia nedokáže získať prezidenta, bude to znamenať, že v roku 2020 bude mať obrovský problém dosiahnuť väčšinu v parlamente. Skreslenie pri voľbách do EP bude ešte väčšie, pretože tie mali naposledy trinásťpercentnú účasť a na zvolenie do EP stačilo 32-tisíc hlasov. Práve tu majú oveľa väčšiu šancu zabojovať jednotlivci, pretože na vstup do národného parlamentu potrebuje strana aspoň 130-tisíc hlasov. Voľby do EP zvýhodňujú strany so silným voličským jadrom. Veľké strany na európskych voľbách tratia a malé získavajú.

Myslíte si, že občania dokážu poraziť oligarchizáciu, ktorá ovládla slovenskú politiku?

Povedať, že politické strany riadia oligarchovia na dennej báze, je klišé. Fakt je, že pri vzniku strán stáli oligarchovia, v tom je jasný Smer-SD. SaS je plná sociopatov, ktorí si to mohli do značnej miery financovať sami. Progresívne Slovensko financujú ľudia z ESET-u, ale nie Penta alebo J&T. Stále má občan volebné právo a nikto mu nemôže nadiktovať, koho pôjde voliť. Niekedy si myslím, že sa to preháňa, ak sa stále tvrdí, že sa tu len kradne a za všetkým sú oligarchovia. Aj keď prvý raz skutočne dostali oligarchovia po prstoch v roku 2006, keď z kandidátky Smeru odišlo štrnásť ľudí. Klasickým tajtrlíkom poslušne vykonávajúcim zadanie oligarchov bol Jirko Malchárek, ktorého riadil Jaroslav Haščák z Penty. Hlboké súžitie s oligarchami z Penty za čias Dzurindovej vlády mala Anna Bubeníková z SDKÚ, pri ktorej sa podarilo odkryť finančnú schému vyplácania provízií. Najvypuklejší problém bol v KDH, ktorí mali ministra zdravotníctva Ivana Uhliarika (prezývaného Pentliarik) počas Radičovej vlády. V tom období zákony písali priamo na ministerstve ľudia z Penty a podľa potrieb Penty. Toto považujem za najväčší úpadok. V súvislosti so SNS sa hovorí, že pri jej návrate do prvej politickej ligy bola Slavia Capital, ale to nie sú oligarchovia prvej kategórie. Zrejme stáli za revitalizáciou SNS, ale ich vplyv je len v malých segmentoch. Dosah oligarchov na spoločnosť je dosť veľký a všade majú dosť lobistov, ktorí presadzujú prijatie svojich zákonov a snažia sa niečo si prihrať, ale nedá sa povedať, že ľudia sú úplne bezbranní a nemôžu sa slobodne rozhodnúť, koho budú voliť. Marian Kotleba bol chyba v systéme, ktorú nestvorili a neovládajú oligarchovia, a nakoniec ani Štefana Harabina nevytvorili oligarchovia.

Majú šancu presadiť sa naozaj čistí ľudia, ktorí poctivo pracujú, nikdy nič nesprivatizovali a svoje úspechy dosiahli len svojou prácou?

Ak majú výrazný politický i mediálny talent a ak „nezbláznia“ v politike, lebo málokto vstup do politiky ustojí, pretože moc má na psychiku človeka veľký vplyv, tak áno. To, že je niekto úspešný v podnikaní, že niečo vybudoval a nekradol, ho ešte neklasifikuje, že bude aj úspešný politik. Na to, aby bol úspešný, musí dokázať vystihnúť atmosféru v spoločnosti a musí mať politický talent. Nemôže to byť umelo tlačený človek typu Štefunko z Progresívneho Slovenska, ktorý nie je talent. Na úspech v politike potrebujete isté finančné zázemie, pokiaľ možno bez oligarchov, a musíte mať silné know-how, aby ste sa dokázali presadiť medzi ďalšími alternatívnymi kandidátmi. Navyše neviem, či sú dnes alternatívne médiá dostatočne silné, aby zrodili vplyvného politika. Poviem príklad. Kto poznal v roku 2001 Kaliňáka? Nikto, ale dostal príležitosť a využil ju. Opakom je Eduard Chmelár, ktorý sa na politickej šachovnici pohybuje 20 rokov a kandidoval všade možne a vždy neúspešne. Stačí sa obzrieť pár mesiacov dozadu. V boji o post hlavy štátu sa v mediálnej prezentácii stretli iba dvaja všeobecne známi kandidáti Harabin a Chmelár. Jasne vidieť, kto nabral ťah na bránku a kto zlyháva. Peniaze samy osebe nič neurobia. Ak chce byť politik úspešný, musí byť nielen vytrvalý, ale najmä vycítiť atmosféru v spoločnosti, musí hovoriť ľuďom to, čo chcú počuť. Treba poznať mieru, byť dostatočne ľudový, ale aj vážny. Mnohým sa naskytovali neuveriteľné príležitosti, ktoré nedokázali využiť. Po referende o rodine, kde sa zúčastnilo deväťstotisíc ľudí, mohol Anton Chromík využiť situáciu a založiť neskompromitovanú kresťanskú stranu.

Dnes máme na Slovensku mlčiacu väčšinu, ktorá očakáva, že sa niečo zmení. Je to reálne?

Slováci sa nevzbúrili ani za najhorších Dzurindových vlád a znesú toho veľmi veľa. Veľa voličov volí menšie zlo. Otázka je, či je dostatočná ponuka, koho majú ľudia voliť. V mnohých voľbách som ja sám volil menšie zlo. Rok 2020 vidím veľmi skepticky. Možno až v roku 2024 nastane šanca na zmenu, keď Sulík, Matovič a Hlina pripravia Slovákom také výbušné prostredie, že hocičo bude lepšie ako oni. V tom čase musí byť pripravená skupina, ktorá dokáže využiť okno príležitostí, ktoré sa otvára a zatvára len raz za čas.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Fotogaléria