FENOMÉN MENOM FICO

Opotrebovanú pravicu podľa všetkého čaká v parlamentných voľbách ďalší debakel

Foto TASR/AP
Dátum 01.12.2015

Na slovenskom politickom ihrisku sa kope prvé kolo predvolebnej súťaže. Mediálny priestor je zamorený tlačovými konferenciami a prezentáciami najmä stredopravých politických strán, ktoré stoja v opozícii proti dominantnému Smeru-SD. Matovičove „perly ducha“ sú vítanou ozdobou brífingov podobne ako veľké slamené pútače s nápisom Hlina pozdĺž diaľnice D1. S príchodom Vianoc sa však z brífingov vytratí mlátenie prázdnej slamy, pod vplyvom počasia zhnije aj slama z happeningov Alojza Hlinu a po Novom roku sa pôjde naostro.

Daniel Lipšic privandroval k Igorovi Matovičovi, aby si uchoval nádej zasadnúť do parlamentného kresielka a splnil sa mu jeho „americký sen“.

Z doterajšieho vývoja preferencií politických strán je viac-menej isté, že parlamentné voľby s náskokom vyhrá Smer a opotrebovanú pravicu čaká po páde Radičovej vlády ďalší debakel. Rozglejená pravicová politická scéna nenašla v doterajšom ťažení proti stredoľavej vládnej strane účinnú muníciu a pravdepodobne ju ani nenájde. Hlavný pravicový prúd (Sieť, KDH, Most-Híd) sa podľa všetkých náznakov zmieril s myšlienkou, že sa pozliepaná vláda opakovať nebude, a preto je pre nich Smer-SD možnosťou participovať v budúcej vláde. Lebo žiť osem rokov v opozícii nie je pre štandardné politické strany bohvieaká perspektíva. Občasné výkriky liberálov na čele so Sulíkom a brýzganie dvojzáprahu Matovič – Lipšic, že oni veru po voľbách nebudú ťahať za jeden povraz so Smerom, sú iba zúfalé gestá strán balansujúcich na hrane parlamentného prežitia. Nemajú odkiaľ získať voličov, a tak si chcú udržať aspoň to, čo im ešte zostalo.

Rozhodnú činy, nie slová

Ukázalo sa, že stará stratégia pravicových strán, kritika všetkého, čo urobí Smer, nie je efektívna. Nezabrala v minulosti, nezaberá ani dnes. Strany sa nepoučili. Poučil sa však volič, ktorého menej zaujímajú slová a viac ho presviedčajú činy. O odškrtávaní sociálnych balíčkov Robertom Ficom sa môžu v istých denníkoch písať zlomyseľné komentáre, na vedomie voličov to má minimálny vplyv, väčšinu ľudí zaujíma praktický dôsledok na ich sociálny status a peňaženky. Hovoriť o marketingových ťahoch Smeru je smiešne, lebo veď celá politika je o marketingu. Ide skôr o to, aký marketing, aby bol hodnoverný, si môže politický subjekt dovoliť. Povestné sľuby Mikuláša Dzurindu o dvojnásobných platoch sú už dávno prežuté a prežité, preto je metóda „ako hovoríš, tak aj rob“ najúčinnejší nástroj presviedčania, bez ohľadu na to, či sú voľby ďaleko alebo blízko. Fenomén Fico ťaží z toho, že v zásadných veciach nemá ďaleko od slov k činom, že to, čo tvrdil včera, tvrdí aj dnes. Jeho vláda zvládla globálnu finančnú krízu a za súhlasu podstatnej časti slovenskej verejnosti zvláda aj krízu migračnú.

Politickí migranti a dezertéri

Dôležitou vlastnosťou Smeru-SD je jeho politická kondícia. Za tie roky vládnutia sa neopotreboval, zachoval si stopercentnú vnútornú stabilitu a osemdesiatpercentnú stabilitu voličského elektorátu, čo sa nedá povedať o nijakej politickej strane v histórii slovenského parlamentarizmu. Na druhej strane politického spektra pravica pripomína migrujúcu spoločnosť. Migranti a utečenci strácajú identifikačné znaky pôvodného politického tábora a dezorientujú voličov. Niektorí konzervatívci sa miešajú s liberálmi, iní menia dresy a ďalší márnomyseľníci zakladajú nové súkromné strany. Daniel Lipšic privandroval k Igorovi Matovičovi, aby si uchoval nádej zasadnúť do parlamentného kresielka a splnil sa mu jeho „americký sen“, Žitňanská sa vymanila z Frešovho područia a našla si Bugára, oravského baču Hlinu prichýlil Figeľ, bezprizorný poslanec Miškov si založil stranu SKOK! a do kampane sa už prihlásil komickými volebnými spotmi. SDKÚ sa zmieta v agónii – dezertovalo z nej deväť z jedenástich poslancov a dvaja pozostalí maloroľníci strany Frešo a Kaník sa sporia o medzný kameň. Už ani nemá význam rátať počty politických migrantov a dezertérov.

SDKÚ sa zmieta v agónii – dezertovalo z nej deväť z jedenástich poslancov a dvaja pozostalí maloroľníci strany Frešo a Kaník sa sporia o medzný kameň.

Bez esa v rukáve

Situácia vpravo od stredu je vážna, nie však beznádejná. Mnohí do NR SR preplávajú na chrbtoch silnejších plavcov. Veď o to ide – nezostať na ocot, dostať sa za brány parlamentu, na ktorý si za tie roky zvykli ako na rannú kávu. Prostriedky, ako to dosiahnuť, sú vytrhnuté zo starého receptára: kriminalizácia silnejšieho protivníka, lovenie vo vodách, ktoré zamúti mediálny mainstream, kupovanie voličov nesplniteľnými sľubmi. Bol by to dobrý námet na fejtón. Ale vážne: široko-ďaleko niet osobnosti, ktorá by pravicovým stranám naordinovala účinný prostriedok ako zvíťaziť vo voľbách. Na vládu pravicového koaličného zlepenca treba na nasledujúce štyri roky zabudnúť, nebude na to dosť hlasov ani guráže, v tom sa zhodujú všetci analytici. Po marcových parlamentných voľbách v roku 2016 bude vládu zostavovať Smer-SD pravdepodobne s jednou ďalšou parlamentnou stranou. A nie je vylúčené, že vládna dvojkoalícia bude mať v parlamente ústavnú väčšinu. Karty sú rozdané a pravica sotva dokáže vytiahnuť z rukáva nejaké eso.

Koalície s otáznikom

Otázka, s kým bude Smer vládnuť po voľbách, zaujíma viac politológov ako samotné politické strany. Najmenej sa voči Smeru vymedzuje Procházkova Sieť, ktorá už dala najavo, že ak by sa dostala do vlády, nenavrhne zrušiť sociálne balíčky Roberta Fica. Prirodzene, je v tom snaha prilákať pod svoj prápor váhavejších voličov Smeru, ale aj zmierlivé gesto smerom k centrále na Súmračnej. Procházka vie, že sa nestane lídrom prípadného pravicového bloku (Sieť, KDH, Most-Híd), a keby sa aj stal, v nijakom prípade to nemôže stačiť na víťazstvo. Kandidátom na povolebnú spoluprácu so Smerom môže byť aj mimoparlamentná SNS. Bez šancí v súťaži o spoluvládnutie so Smerom nie je ani Most-Híd a KDH, hoci o koaličnej spoľahlivosti Figeľovej strany budú iste pochybnosti.

Nie je pravda, že premiér Robert Fico posunul Slovensko svojím postojom k migrantom na okraj Európy. Zachoval sa ako odvážny muž aj ako štátnik. A vôbec nie je zaujímavé, čo o tom hovorí prezident Andrej Kiska, šéfredaktorka SME Beata Balogová alebo politologička Soňa Szomo­lá­­nyio­vá. Smer-SD vykročil do volieb správ­nou nohou.