FENOMÉN: RODINA

Chvíľami sa zdalo, že Staré Mesto so svojím Námestím SNP a priľahlými ulicami je primalé na takéto masové podujatie. Na pódiu sa vystriedali aktivisti organizácií, duchovné osobnosti kresťanských cirkví zo Slovenska, Česka i Rakúska, ktoré spájalo rovnaké chápanie ľudského života, rodiny a funkcie manželstva. Návrhy vznesené organizátormi pochodu sa týkali zlepšenia právnej úpravy ochrany života, pomoci tehotným matkám aj zlepšenia rodinnej politiky a postavenia rodín s deťmi.

Nemiestna kritika

V kontexte širokej konfesionálnej i nekonfesionálnej účasti na bratislavskom pochode museli pripadať rozumným ľuďom pritiahnuté za vlasy niektoré glosy na stránkach denníka SME, že tu išlo o „presadzovanie cirkevných záujmov pomocou ulice a demonštráciu sily“. Dá sa to vysvetliť, ak si to myslí sociológ Miroslav Tížik, ale už horšie sa to počúva z úst rehoľného kňaza Karola Lovaša, bývalého kontroverzného novinára rádia Twist, ktorý sa nechal nedávno fotografovať, ako sa modlí pod krucifixom s priviazanou bábkou šaša. Ktovie, ku komu sa modlil.

Eufória Národného pochodu za život bola obrovská devíza, len ťažko ju mohli spochybniť rôzne negatívne vyjadrenia či dokonca nechutný ironický článok Petra Javůrka Boh v Bratislave, uverejnený v Pravde. Sociologičke Sylvii Porubänovej chýbal aj takýto rozmer podujatia: „Hoci pochod niesol eufemistický názov za život, ani náhodou sa neobtrel o súčasnú humanitárnu krízu, ktorá sa prejavuje v počte utečencov.“ Nuž, každému postrannému pozorovateľovi vždy nejaký iný chrobák vŕta v hlave: niekomu prekáža prezentácia cirkvi, inému kresťanský Boh a pani Porubänovej absencia imigrantskej témy.

Podmienka prežitia

Pravdaže, našlo by sa ešte oveľa viac nevecných, vlastne hlúpych pripomienok. Možno si niektorí glosátori nevšimli, že to, čo nastoľuje Národný pochod za život, sú fundamentálne otázky existencie ľudskej spoločnosti, ktoré tvoria jej tmel stáročia a tisícročia. Extrémne názory feministiek, že materstvo je nástroj útlaku žien na úrovni stredoveku, dehonestujú fenomén materstva i rodiny. Ak si odmyslíme primitívne prvotnopospolné spoločenstvá, vývoj ľudstva vždy smeroval k rodine, produktívnemu manželstvu, teda k plodeniu a výchove detí, kde otec, matka a deti tvorili základnú bunku spoločnosti, či už išlo o chápanie rodiny v systémoch náboženstiev alebo v racio­nálnom, mimonáboženskom zmysle.

Rodina je nadčasová hodnota, pojmy mama a otec patria medzi najstaršie slová vôbec, ktoré majú spoločný nielen sémantický základ v najstarších jazykoch sveta, ale vždy vyjadrovali a vyjadrujú ideu vzájomnej previazanosti. Muž a žena sú póly patriace k sebe a deti sú podmienkou prežitia. To nie je náboženská fikcia, ale prírodný zákon zachovania ľudského rodu.