FILM, KTORÝ PRESLÁVIL SLOVENSKO

Obchod na korze sa dostal až na červený hollywoodsky koberec

Foto ARCHÍV
Dátum 17.08.2019

Humenčania a Sabinovčania sú lokálpatriotmi aj vďaka filmu, ktorý patrí medzi klenoty československej kinematografie. Niekedy sa môže zdať, ako keby nadšenci pre film Obchod na korze z oboch miest medzi sebou súperili, no nie je to tak. Od 6. júla 2019 sa tieto mestá spojili a spoločne prispievajú k odkazu snímky, ktorá dostala Sabinov na plátna svetových kín vďaka Humenčanovi Ladislavovi Grosmanovi aj námestiu v Sabinove, kulisy na nakrúcanie filmu z obdobia prvej Slovenskej republiky. Nesmrteľné tragikomické výkony Jozefa Kronera či poľskej herečky židovského pôvodu Idy Kaminskej pod taktovkou režisérskej dvojice Ján Kadár – Elmar Klos s asistenciou Juraja Herza prispeli k zisku sošky so zlatým rytierom s mečom v ruke. Piateho júla 2019 v Sabinove ožil interaktívny chodník slávy, ktorý návštevníkovi mesta ukazuje scénky z filmu. A aká bola cesta zo sabinovského korza až na červený hollywoodsky koberec?

Prísne oko cenzúry

Vráťme sa do roku 1962. Ladislav Grosman napísal poviedku Pasca. Ako človek, ktorý prežil holokaust za dramatických okolností, neupadol do sebaľútosti nad prežitými krivdami, ale začal pracovať na novele. Netušil, že dláždi cestu až do amerického Hollywoodu. Pasca vyšla v časopise Plamen a zaujala Jána Kadára, ktorý bol síce rodákom z Budapešti, no vyrastal v Rožňave a sám na svojej koži tiež prežil lágre pre svoj židovský pôvod. Spolu s Elmarom Klosom a za asistencie Ladislava Grosmana sa zrodil scenár k filmu s názvom Obchod na korze. Tvorcovia filmu však ešte zďaleka nemali vyhraté.

Replika domu z oscarového filmu Obchod na korze v centre Sabinova 18. októbra 2018. Pôvodný dom je už zbúraný. ​

Film musel prejsť prísnym okom cenzúry, ktorá si nebola istá, či takýto námet posunie pred kameru. Kosa padla na kameň v podobe Dubčekovej aj Husákovej nevôle. Neradi videli, že film má zobraziť boľavé miesto v dejinách prvej Slovenskej republiky. Stále totiž presadzovali, aby sa na ne pozeralo len optikou partizánskeho odboja a aby sa heroizovali skutky partizánov z SNP, samozrejme tých, ktorých do zbrane povolali súdruhovia z ilegálnej KSS. Zobrazovať odboj aj zo západnej strany londýnskej vetvy bolo takmer nemožné. Paradoxne k vzniku filmu prispel ostrý protislovenský až nenávistný diskurz prezidenta Antonína Novotného. Ten sa nijako netajil horúčkovitou antipatiou k Slovákom, pričom niektorí pamätníci s hrôzou spomínajú na jeho návštevu na Slovensku v roku 1967. Sme však ešte pred nakrúcaním a schvaľovaním filmu ako takého a práve Novotný, aby urobil Slovákom natruc, dal nakoniec palec hore a filmový scenár dostal zelenú. Kadár so svojím tímom si vydýchli a pustili sa do hľadania vhodnej lokality. Nájsť exteriér pre mesto, kde by sa na 22 rokov zastavil čas, nebolo v socialistickej modernizácii ľahké. Pomohol však kežmarský rodák Juraj Herz, ktorý po prejdení celého Československa so špeciálnou, na to určenou komisiou nakoniec rozhodol, že slovenský štát ožije v Sabinove. Lepšie si zrejme ani nemohol vybrať. V Sabinove nielenže našiel na budove bývalej pošty pod červenou kovovou hviezdou štátny znak z rokov 1939 – 1945, ale medzi miestnymi obyvateľmi bolo toľko nadšenia pre vec, že sa filmárom skutočne dobre pracovalo. Hoci rady pamätníkov rednú, aj dnes tam možno nájsť komparzistov, ktorí svoje účinkovanie v prvom československom Oscarovom filme pripomenú s hrdosťou v hlase. Nie každý sa môže pochváliť niečím takým...

Danajský dar

Filmári teda rozložili kulisy a kamera začala bežať na plné obrátky. Od polovice mája do konca augusta 1964 sa dovtedy ospalé mestečko zmenilo na filmovú mekku. Pokyny režisérov sa miešali s nezabudnuteľnými výkonmi hercov aj nehercov na filmovom plátne, a to aj zo zvieracej ríše. Napríklad Brtkovho psíka Esenca na túto úlohu rok pripravovali. S majstrom hereckého umenia Jozefom Kronerom vytvorili milú komickú dvojicu vo vážnych časoch. Dej sa odohráva v roku 1942, keď jednoduchý drobný muž – miestny stolár Anton Brtko – dostáva nechcene danajský dar v podobe arizačného dekrétu. Jeho vlastný švagor, ktorý velí miestnemu veliteľstvu Hlinkovej gardy, sa takto zbavuje dlhu voči nemu. Markus Kolkocký ako profitujúci režimista je v ostrom protiklade s inými filmovými postavami, najmä s Imrichom Kuchárom, ktorý Brtkovi vysvetľuje, že sa dostal do pasce. Stará senilná židovka, vdova Lautmannová, však nechápe súvislosti doby a nerozumie ani antisemitským zákonom, čím je vnútorne oslobodená od sveta, ktorý by jej aj tak ubližoval. Žije si so svojimi gombíkmi v malom krámiku a prísne dodržuje tradície judaizmu. Po príchode arizátora Brtka do obchodu ho nechápe a pripadá jej smiešny, no osvojí si ho sťa syna a pomocníka a pomaly sa tak stávajú priateľmi. Tóno pred svojou ženou predstiera lojalitu k režimu, ktorý už nereprezentuje samotný Markus, ale aj Mohyla víťazstva na Hlinkovom námestí v mestečku, ktoré začína chápať, že hviezdy na odevoch ich teraz už nerovnoprávnych občanoch nie sú len tak pre nič za nič... Vdova Lautmannová dostáva výnimku a nemusí nastúpiť do transportu. Na námestí však gardisti zvolávajú židov a pomaly ich šikujú na poslednú cestu. Lautmanka s Brtkom sú tak svedkami odchodu na práce, no ani Brtko nevie vysvetliť tejto hluchej starej židovke, o čo ide, a v snahe o záchranu jej života ju nakoniec nechcene zabije. Hnaný čiernym svedomím uteká sám pred sebou tak, že sa obesí a ukončuje nedobrovoľne nielen Lautmankin, ale aj svoj život.

V trezore

Filmári sa v roku 1965 zavreli do strižne a materiál nakrútený v Sabinove dopĺňali interiérom, nakrúcaným na Barrandove. Na Barrandov priviezli dokonca aj komparzistky z obce Drienica. Svetová premiéra sa konala v kine Torysa v Sabinove za účasti režiséra Jána Kadára 30. júna 1965. Osemnásteho apríla 1966 si tento výnimočný človek niesol Humenné aj Sabinov v srdci v ústrety legendárnemu Gregorymu Peckovi, ktorý mu dal do ruky zlatú sošku. Po dvoch rokoch slávy však prišiel tvrdý pád. Na udalosti augusta 1968 Ján Kadár reagoval emigráciou, pričom Oscara zobral so sebou. Týmto krokom nechcene posiela film Obchod na korze do trezoru. Sošku mu nakoniec v USA odcudzili a dodnes sa nenašla. No duch veľkého filmu s hlbokým ľudským odkazom žije dodnes, a to nielen na sabinovskom námestí, kde je prítomný vďaka pamätným tabuliam, ale aj v srdciach miestnych občanov. No nielen tam. Ľudia, ktorým nie je ľahostajný osud blížneho, citlivo vnímajú odkaz filmu v jeho kontexte humanity. Táto snímka ukazuje, ako je jednoduchý človek, žijúci v ulite, vo svojom svete, vtiahnutý do súkolesia veľkej politiky, čo z neho nakoniec urobí tragickú figúru v tých pomeroch, kde nikdy nechcel byť. Je len na nás, či v dnešnej turbulentnej dobe pochopíme odkaz filmu a zanecháme tak nenávisť, ktorá je dnes arénou sociálnych sietí a nájdeme tak humanitu a ľudskosť v sebe, čím zabránime tragédiám, o ktorých nás tvrdo poúča 20.či 21. storočie...