GLOBALIZAČNÝ MARIÁŠ

Prevažnú časť svojich dejín bolo Slovensko považované za dŕžavu pod správou cudzej vlády. Ani dnešok nie je výnimka. Tie niekoľké krátkodobé vzopätia relatívne samostatného vývoja nášho územia boli zväčša veľmi turbulentné a nekončili sa pre nás dobre. Susedné i vzdialenejšie národy mali vždy sklon vnímať toto malé, no geomorfologicky veľmi členité územie buď ako svoju „prirodzenú“, teda akoby históriou prisúdenú kolóniu, alebo aspoň ako sféru svojho mocensko-politického vplyvu.

Pod cudzou taktovkou

Prvoradým dôsledkom bola povinnosť spievať cudziu pieseň pod taktovkou zvonka: najprv pod arpádovsko-anjouovskou, zakrátko nato pod habsburskou (a popri tom sčasti osmanskou), ďalej pod maďarskou, českou, sovietskou až napokon pod tou aktuálnou, bruselsko-washingtonskou. Ešte smutnejším dôsledkom sa stal biľag slovenského cestovného pasu ako preukazu nádenníka, ba až cudzinca vo vlastnej krajine. Toho sa nikto nezvykne pýtať na jeho názor či víziu vlastnej budúcnosti, tobôž že by mu dával nejako zvlášť na výber. A ak nie je spokojný či nedokáže na svojej domácej postati vyžiť, ukážu sa mu dvere: Prac sa do sveta na zárobky! Dnes pred Slovenkami a Slovákmi stojí posledná koloniálna hrozba: totalitná forma globalizácie.

Keď sa roku 2011 spustila lavína majdanov na severe Afriky a priľahlom Blízkom východe, málokto zrejme chápal Obamove dvojznačné slová: „Čas nášho vodcovstva je teraz. Boli to Spojené štáty a Spojené kráľovstvo a naši demokratickí spojenci, kto utváral svet, z ktorého mohli vzísť nové národy a jednotlivcom sa mohlo dariť.“ Vzhľadom na to, že v angličtine má sloveso „môcť“ identický tvar jednoduchému minulému času a podmieňovaciemu spôsobu (could), vo vedľajšej vete o nových národoch a prosperujúcich jednotlivcoch môže, ale nemusí vyjadrovať časovú súslednosť. Preto by sa daný odkaz dal čítať aj inak – ako svojho druhu proroctvo: „... svet, z ktorého by mohli vzísť nové národy.“

Umieračik národom

V takom prípade by už bolo jasnejšie, komu sa môžeme poďakovať za to, ako dramaticky sa po 2. svetovej vojne zmenila etnická skladba európskych štátov v neprospech domácich národov a ako táto dráma za posledné dva-tri roky eskalovala do predtým nepredstaviteľných rozmerov. Obamov hlas by potom znel skôr ako umieračik národu v jeho pôvodnom etnickom význame a zároveň ako fanfáry jeho imperiálno-koloniálnemu významu: „národu jednotlivcov“, či presnejšie rôznym masám rodovo vykorenených svetoobčanov bez citového vzťahu k svojmu okoliu i svojej minulosti. Takíto kozmopoliti už nemajú historickú pamäť a ani necítia jej potrebu. Automaticky tým prichádzajú o vlastnú budúcnosť a stávajú sa ľahko ovládateľnými súčiastkami globalizačnej mašinérie. Ich typologická podobnosť s pestrofarebnou zmesou budúcich jadrových fyzikov, špičkových chirurgov či uznávaných vysokoškolských profesorov z hojných radov afrických a blízkovýchodných imigrantov, ktorí až k nám domov nesú svoje nezištné kultúrne obohatenie, je dozaista čisto náhodná.

Z druhej strany, súčasný kritický stav všetkých dôležitých sfér života na Zemi je istým spôsobom logickým vyústením dlhodobo neriešeného a od rokov 2013 – 2014 mimoriadne vyostreného sporu konkurenčných konceptov globalizácie. Keďže ide o proces v princípe nezadržateľný a akútna nutnosť riešiť nakopené negatívne dôsledky vo všetkých oblastiach života už dávno presiahla rámec možností jednotlivých národných štátov, na Východe aj Západe sa sformovali rôzne plány superintegračných zoskupení s ambíciou nastoliť vlastné celoplanetárne štandardy. Vo svojich teoretických deklaráciách sú síce v mnohom podobné, v praxi však dochádza k ich čoraz častejším konfliktom.

Projekt intermária

Jadro problému tkvie v dvoch elementárnych otázkach. Prvá by mohla znieť: Aká farba bude symbolizovať tento posun na úroveň prvej celosvetovej civilizačnej paradigmy? Tlmený odtieň súkna na spoločných rokovacích stoloch s narýchlo oprášenou konvergenciou kapitalizmu a socializmu, alebo krikľavá farba krvi tečúcej po pouličných barikádach a obranných múroch? Druhá zas: Kto bude viesť rozhodujúce ťahy štetcom? Po uši zadlžený a do špiku kostí skorumpovaný svetový policajt zo Spojených štátov amerických s nejakými náhradami za práve rušené TTIP a TPP? Stále rastúci ekonomický obor z Čínskej ľudovej republiky s jeho Ekonomickým pásom hodvábnej cesty a Morskou hodvábnou cestou 21. storočia? Alebo zaznávaný šachový veľmajster z Ruskej federácie s jeho Eurázijskou ekonomickou úniou? Či azda ešte niekto iný?

Slovákov by odpovede na tieto otázky mali obzvlášť zaujímať, pretože ich vlasť je opäť raz vnímaná ako súčasť potenciálneho projektu tzv. intermária, súvislého pásu stredovýchodnej Európy od Baltského po Čierne more, nárazníkového pásma medzi „starou dobrou Európou“ a „zlým medveďom z Ruska“. Hlavné je uvedomiť si, že každý z mariášnikov sa pozerá na kartu „Balt – Čierne more“ inak.

Pre strýčka Sama spoza Atlantiku je to príťaž na ruke, ktorú bez mihnutia oka v prvej príhodnej chvíli obetuje. Vztýčením deravého protiraketového dáždnika, zjavne určeného nielen na obranu, ju vystrčil priamo na mušku ruských tromfov (Triumf S-400) a ešte aj po nástupe Trumpa dookola omieľa evergreen o navýšení zbrojných rozpočtov svojich vazalov v NATO. Vyhlasuje to však tak ultimatívne, akoby len čakal na nesplnenie svojej striktnej požiadavky a získal tak vhodnú zámienku zbaliť kufre a odplávať domov.

Panské huncútstva

Naproti tomu bohatý konfuciánsky džentlmen kartu trpezlivo študuje a má pre ňu už aj samostatný operačný model (CEEC, čiže Čína + 16 postkomunistických krajín stredovýchodnej Európy od Pobaltia cez V4 až po Balkán). Víťazoslávne sa ovieva tučnou šekovou knižkou a v málo známom, no vychytenom obchodíku na periférii si za výpredajové ceny kupuje kvalitné know-how i nové strategické infraštruktúrne prírastky pre svoj dlhočizný hodvábny opasok.

Nuž a báťuška cár sa pri obzeraní tejto karty asi dosť mračí. Preňho je to obrázok s bandou nevďačných príbuzných a susedov, ktorých už neraz ťahal z horúcej kaše. Oni mu však nakoniec z jeho šíreho salaša zutekali, pretože ich držal až príliš nakrátko. S nejedným sa jakživ nemusí, no ani jeden mu nestojí za bezhlavú pomstu či ľahostajné vydanie napospas atómovému osudu – pravda, ak mu na to sám nedá dôvod. Trápi ho viac to, že konečný presun mocenského ťažiska sveta na tichomorský hrací stôl je doslova na spadnutie. Keďže nechce zbytočne trieštiť sily na viacerých frontoch, radšej by s povzdychom opäť zaťal zuby, veľkodušne sa zmieril s pochabými východoeurópskymi US-kontraktormi a sústredil sa na dôležité ciele: úspech astanského formátu, prelom v normandskom formáte, napredovanie superintegrácie EÁEÚ-ŠOS-ASEAN a predovšetkým precíznu prípravu novej Jalty a nového Bretton Woods.

Práve od výsledku tohto globalizačného mariáša bude totiž závisieť nová podoba politickej, ekonomickej i bezpečnostnej architektúry sveta. A tiež nová pozícia Slovenska v ňom. Ani ten najradovejší občan by sa teraz nemal oháňať frázou o panskom huncútstve, ale čo najpozornejšie sledovať veľké veci za svojimi humnami. Inak sa ony začnú ešte viac zaujímať oňho a jemu sa to veľmi páčiť nebude.