HAVLOVE AMNESTIE

Prepustenie desaťtisícov väzňov bol neuvážený krok s tragickými následkami

Foto TASR/AP
Dátum 09.11.2019

Politici na čele štátu majú v rukách zodpovednosť za nás všetkých, aj za naše životy. Často však urobia populistický či neuvážený krok, ktorý môže ľudí na živote ohroziť. Aniexprezident Václav Havel v snahe zapáčiť sa občanom a v eufórii prevratu, ktorý vošiel do dejín ako nežná revolúcia, nekonal inak. Humanitu nového režimu mala podčiarknuť široká prezidentská amnestia. Podvod na občanoch bola samotná výmena moci. Chytrejší komunisti šikovne prezliekli kabáty a stali sa z nich kapitalisti profitujúci na kapitalistických výhodách využívajúc tak demokratické výhody a západný spôsob života či myslenia. Hodnotový chaos a nepotrestanie zodpovedných za nespravodlivosti viedli spoločnosť k formácii nového životného štýlu, ktorý sa aj po 30 rokoch stále vyvíja a v mysli niektorých z nás budí už len nostalgické spomienky. No atmosféru dní, ktoré mali takmer nekrvavý priebeh, poznačila aj široká amnestia prezidenta Havla, ktorý týmto neuváženým krokom nepriamo spôsobil recidívu u tých, ktorým umožnil výstup zo zamrežovanej reality do sveta medzi slobodných ľudí. Bolo to správne?

V eufórii prevratu

Havlovej amnestii predchádzala eufória z pocitu nadobudnutej slobody. Novoročný prejav prezidenta v roku 1990, teda tesne po jeho zvolení, prekvapil mnohých. Týka sa to najmä jeho známej amnestie, pretože svojím rozsahom prekvapila mnohých divákov televízie. Niektorí boli v šoku, iní jej nevenovali pozornosť, no veľmi skoro sa ukázalo, že išlo o neuvážený krok. Bolo jasné, že 23-tisíc odsúdených sa bude musieť nejako zaradiť do života, nájsť si prácu a naštartovať riadny občiansky život. Monotónny život za múrmi väzníc bol diametrálne odlišný od toho mimo nich, a to sa ukázalo užv prvých dňoch po prepustení. Na slobodu nešli len drobní zlodejíčkovia, ale aj vážni recidivisti a spoločnosť sa obávala o svoju bezpečnosť. Blízke okolie tých, čo sa vrátili,ich nerado videlo vo svojich radoch. Že boli obavy oprávnené,sa ukázalo pomerne skoro.

Niektoré vtedajšie noviny písali o januárových výtržnostiach delikventov, ktorí si mysleli, že môžu všetko, no to bol len začiatok neskorších tragických udalostí. Bol to prvý vážny signál, pretože atrament po podpise rozhodnutia ešte ani symbolicky nebol uschnutý a už tí, ktorým hlava štátu ponúklaveľké gesto, mali s dodržiavaním zákonov problém. Z 31-tisíc väzňov v Československu sa vytúženej slobody dostalo dvadsiatim trom tisícom a bolo prakticky nemožné prelustrovať každého a zároveň vysloviť hypotézu, že ten a ten konkrétny človek je už prevychovaný a spoločnosti nehrozí z jeho strany nič. Nie všetci skĺzli na zlú cestu, no brány väzníc opustili aj tí, ktorí sa smutne zapísali do dejín našej kriminalistiky.

Späť za mreže

Spomeňme aspoň niektorých. Keďže sa stále pohybujeme v medziach federálnych hraníc pred vznikom SR, ide o prípady spoločné s českou časťou bývalej federálnej republiky. Prvým prípadom, keď si spoločnosť uvedomila neblahé dôsledkyamnestií, bolo vyčíňanie Jaroslava Oplíštila. Ten sa ako trestaný pedofil dostal z väzenia, no ako vidno z jeho neskoršieho konania, bol to chybný krok. Zamestnal sa v nemocnici na Bulovke v Prahe, a to priamo na detskom oddelení. Už v apríli 1990 znásilnil a zabil sedemmesačné dievčatko. Deň po tomto beštiálnom skutku bol zrušený trest smrti. Oplíštil si ho dokonca sám žiadal. Rodičov dievčatka prijal prezident a tí mu amnestiu vyčítali. Oplíštil bol vďaka zrušenému trestu smrti v roku 2015 prepustený na slobodu.

Ďalším neslávne známym amnestovaným odsúdencom bol Jaroslav Gančarčík. Toho pri krádeži domu v apríli 1990 vyrušili tri ženy. Gančarčík všetky tri zabil a najmladšiu z nich aj znásilnil, no polícii unikal ďalších 14 rokov! Až v roku 2005 bol chytený a dostal 16 rokov. Za trojnásobnú vraždu, ktorú okorenil znásilnením, to naozaj nebolo veľa. Tretím prepusteným, ktorý pomocnú ruku od Havla začať nový život odmietol, bol Antonín Marčík. Žiť na slobode ako pomerne slušný občan vydržal iba rok. Na Silvestra v roku 1990 sa dopustil bitky, znásilnenia a nakoniec vraždy mladej ženy. Pätnásť rokov znel verdikt, ktorý si vypočul. Kvarteto prepustených zločincov, ktorí sa vrátili za mreže, uzatvoríme slovenským prípadom. Ten je verejnosti pomerne známy aj vďaka dokumentom či literatúre. Slovák s príznačným menom Jozef Slovák sa svojej prvej vraždy dopustil už v roku 1978. V roku 1990 bol vonku z basy, no to ešte netušil, že jeho cesta späť do väzenia nadobudne aj reálne kontúry. Po dvoch vraždách bol zatknutý pre nedovolené ozbrojovanie, no po niekoľkomesačnom väzení putoval opäť na slobodu. Tam zabil ešte dve ženy. Po zatknutí sa však už doživotiu nevyhol, pričom trest si odpykáva dodnes.

Ľudský aspekt

Pri hodnotení Havlovej prvej amnestie sa však nájde časť ľudí, ktorá ju nevidí v takom čiernom svetle. Poukazujú na to, že režim sa menil nie na socializmus s ľudskou tvárou ako v roku 1968, ale na taký typ demokracie, na ktorý spoločnosť nebola celkom pripravená. A takáto zmena je sprevádzaná aj veľkými gestami, ktoré chcú podčiarknuť ľudský aspekt. Je nesporné, že Havel nemal úmysel, aby prepustení začali vraždiť či páchať inú kriminálnu činnosť. No vzhľadom na skutky, akých sme boli následne svedkami, ide o ťažko akceptovateľný krok. Václav Havel však týmto neskončil vo využívaní tejto svojejkompetencie, ktorá prináleží prezidentovi. Po následných dvoch zvoleniach do funkcie vyhlásil ešte dve rozsiahle amnestie.

Na Slovensku sa tí, ktorí ostali vo väzniciach, začali búriť. Udalosti, ktoré viedli k tzv. leopoldovskej vzbure, boli už aj knižne spracované a aktuálne beží v kinách dokonca films touto tematikou. Ako vidieť, umelci sa vedia chytiť udalostí, ktoré prinesie život, aj keď majú niekedy tragický charakter. Je len na respondentoch, ako také umelecké dieloprijmú. V každom prípade, ak má film či kniha dobrý mediálny výtlak, tak je to záruka úspechu. A mnohokrát aj kvality.