HAVLOVE KLAMSTVÁ

Už 30 rokov žijeme pod ťarchou veľkej neistoty, ktorú nám priniesla sloboda a demokracia

Foto TASR/PAVOL ZACHAR
Dátum 18.01.2020

Zažili sme oslavy „tridsaťročia“ udalostí z novembra 1989 ako za bájnych čias jednej strany a jedinej pravdy. V decembri 1989 bol v STV dialóg, dnes v RTVS iba päťhlasný monológ. Nesmie to byť inak? Už 30 rokov žijeme pod ťarchou veľkej neistoty, ktorú nám priniesla všemocná sloboda a demokracia, akú sme tu nikdy nemali. To je fakt.

Je čas na bilancovanie a aj keď je často falošné, predsa len sa objavili aj prieskumy verejnej mienky. Nezmanipulované v dobe enormných manipulácií? A výsledok? Viac ako tretina opýtaných Slovákov si myslí, že udalosť zapadajúca do vtedajšej „európskej jesene“, tak „nežne“ pomenovaná, radšej nemala byť. Radšej nemala byť! U našich západných susedov, ktorí sa vždy nadšene primknú k novotám (Václavák nebol plný len v novembri 1989, ale aj v októbri 1918, a ako svedčia filmové dokumenty s hajlujúcimi desaťtisícmi ľudí, aj v marci 1939 a čoskoro aj v máji 1945), až tri štvrtiny obyvateľov považujú „sametovú“ revolúciu za pozitívnu zmenu.

Nádej na zlepšenie

Navonok kľúčmi vyštrnganá zmena v novembri 1989 – ktovie však, kto všetko na nej participoval, ktorá tajná služba, údajne sovietska KGB? – núkala nádej na zlepšenie života, pokiaľ si spomínate na skoré „dobehnutie Rakúska v životnej úrovni“.

Viac ako tretina opýtaných Slovákov si myslí, že udalosť zapadajúca do vtedajšej „európskej jesene“, tak „nežne“ pomenovaná, radšej nemala byť.

Uverili sme slovám prvého ponovembrového prezidenta, na ktoré sa akosi pri hodnotení tridsaťročia zabúda. Ba, utajujú sa! Veď čítajte: „Komunisti vás budú strašiť nezamestnanosťou. Nie je to pravda, ničoho sa nebojte. Dvadsať rokov tvrdila oficiálna propaganda, že som nepriateľom socializmu, že chcem v našej krajine obnoviť kapitalizmus, že som v službách imperializmu, od ktorého prijímam tučné výslužky, že chcem byť majiteľom rôznych podnikov, boli to všetko lži… Sľubujem vám, že funkciu prezidenta vezmem na jedno volebné obdobie… Tiež vám sľubujem na svoju česť, pokiaľ sa počas môjho volebného obdobia nezlepší životná úroveň, sám odstúpim z funkcie… Pripravujeme koncept dôkladnej ekonomickej reformy, ktorá neprinesie sociálne stresy, nezamestnanosť, infláciu a iné problémy, ako sa niektorí z vás obávajú. Sú ľudia, ktorí panikária, že sa bude zdražovať. Dávajte si na nich pozor!… Už nikdy do žiadneho paktu nepôjdeme!

Václav Havel v roku 1989, ehm, ako to povedať jemne, nežne – nielen že nehovoril pravdu, ktorá mala „zvítězit“ nad lžou, ale vo všetkom klamal! Na otázku, či už vedome alebo nevedome, nech si každý odpovie sám.

Arogancia Západu

To, čo žijeme dnes, je predsa úplne iná pesnička. Okrem možnosti slobodne cestovať do zahraničia, študovať i pracovať tam (a domov sa „slobodne“ nevracať) – pokiaľ sú na to peniaze, máme aj slobodné voľby, ale ako ukazujú skúsenosti, sú až také „slobodné“, že ani nespočítavame a neevidujeme počet hlasov v urnách na základe hlasovacích preukazov, ktoré sa ľahko dajú rozmnožiť. Aj cirkvi sú navonok slobodné, ale skryté i otvorené útoky na veriacich, ale najmä na kňazov sa tiež – slobodne šíria. Počet vysokých škôl narástol nepriamo úmerne s poklesom ich kvality a naše zdravotníctvo považuje za horšie 44 Slovákov zo sto. A napriek slovám z ústavy nemáme bezplatné ani školstvo, ani zdravotníctvo.

Všetko je úplne inak, klamal veru Vašek Havlů: že nikdy do nijakého paktu nepôjdeme? Sme v NATO a naše vojská pri ruských hraniciach! A sme aj v Európskej únii, ktorá prestala plniť úlohu, pre ktorú vznikla, byť spoločenstvom hospodárskej spolupráce, slobodného trhu a ochrany svojich členov. Nevznikla predsa preto, aby jedny štáty diktovali iným, aby prekračovala svoje poslanie a nútila štáty k prijímaniu ideológií v rozpore s európskou identitou. Aroganciu Západu k východoeurópskym štátom kritizoval aj rakúsky premiér.

Prečo únii (a nielen jej) záleží na šírení LGBTI agendy? Prečo nad Európou visí mrak imigrantov, ktorých pozvali niektoré západné vlády (však, mutti Merkelová), a z toho vyplývajúci zámer rozdeľovať ich povinnými kvótami alebo všelijako inak? Sme v neistote: zrodil sa Marrákešský dohovor o príchode Afričanov do Európy a vlastne ani nevieme, či sme ho podporili, alebo nie. Parlament dvojnásobne odmietol Istanbulský dohovor, ktorý podpísala slovenská ministerka spravodlivosti Žitňanská, a jej nástupca Gábor Gál nekoná a „mister Lajčák“ kľučkuje.

Importovaná kriminalita

Hrozí nám islamizácia, ktorá sa tak úspešne rozbehla v západnej Európe. Sme v neistote, lebo naši noví, progresívni politici nemajú problém stavať mešity. Ako ukazujú utajované fakty zo Západu, s imigráciou a islamizáciou sa spája importovaná kriminalita. V Nemecku v roku 2018 spáchali migranti 524 vrážd, znásilnili 1 316 dievčat a žien, ťažko ublížili na tele 22 609 ľuďom – pritom ide len o oznámené delikty, v skutočnosti ich bolo viac. A táto kriminalita pri otvorených schengenských hraniciach, či chceme, alebo nechceme, sa bude týkať aj nás.

Vysokú mieru nezamestnanosti k nám priniesla transformácia ekonomiky, zánik mnohých fabrík a vznik regiónov bez pracovných príležitostí.

Ľudí hnevá správanie politikov, liberálna korupcia, teda rozkrádanie zo štátneho, nezamestnanosť, sústavný rast cien, dokonca plánovaná a „naháňaná“ inflácia: dve percentá v eurozóne ročne, na čom bohatnú predávajúci a tratia kupujúci. Osobitne potom dôchodcovia, keď ôsmi z desiatich majú nižšie mesačné príjmy ako 500 eur. (A to ešte sulíkovci chcú tieto nízke penzie zdaňovať!) Vysoké náklady na bývanie, energie, lieky a potraviny z nich robia prakticky žobrákov.

Utrpeli aj roľníci a robotníci, pracovití a (skutočne) slušní a poctiví ľudia. Vzdali sme sa vlastného poľnohospodárstva, naši poľnohospodári sú znevýhodňovaní v porovnaní s farmármi z pôvodných členských štátov únie. Poľnohospodári, ale aj živnostníci majú najťažšie podmienky na podnikanie, aj preto sa náš vidiek vyľudňuje. Farmári sa nevedia dostať k pôde, lebo je obsadená pre zneužívanie dotačného systému rôznymi mafiánskymi skupinami a agrobarónmi.

Návrat chudoby

Dnešné Slovensko je iné ako Slovensko, ktoré sme chceli v novembrových dňoch 1989 a chceme mať aj dnes. Je tu kriminalita, aká nikdy nebola. Ako národ sme polarizovaní ako nikdy predtým. Nedôvera v štátne inštitúcie je vysoká a naopak, dôvera v zákonodarnú, výkonnú a kontrolnú moc je nízka. Vymožiteľnosť práva je kriticky chabá a zdeformovaná, ktosi ako na bežiacom páse vyrába množstvo káuz, a tie sa neriešia, preto je dôvera v súdy, prokuratúru a spravodlivosť nesmierne nízka.

Politická kultúra je na bode mrazu. Občania sa právom cítia dezorientovaní, odstavení a využívaní politikmi, ktorí sú pri moci. Namiesto slobodného vyjadrovania svojich názorov zasahuje všemocná NAKA. Strach je veľký, aj ľudia, ktorí odpovedali v ankete, si neželali uviesť priezvisko a vek – čo veru nesvedčí o onej do nebies siahajúcej slobode! A to už nehovoriac o tom, že tabuizujeme niektoré obdobia našich dejín, nepripustíme slobodnú diskusiu o nich. Na uliciach je oveľa viac smutných ľudí, ako bývalo. Počet samovrážd vzrástol v roku 2018 na 533 osôb, čo je o 27 viac ako rok predtým.

Masívne sa vrátila chudoba a hladové doliny. Máme skupinu veľmi bohatých a veľa veľmi chudobných občanov. Slováci sú zadlžení. Vysokú mieru nezamestnanosti k nám priniesla transformácia ekonomiky, zánik mnohých fabrík a vznik regiónov bez pracovných príležitostí.

Zmena k horšiemu

Slovensko vymiera, nerodia sa nám deti, na jednu matku je ich len 1,48, pričom na zachovanie národa by toto číslo nemalo byť nižšie ako 2,1. A pritom naša legislatíva umožňuje zabíjať nenarodené deti, od roku 1957 sme takto zavraždili 1,4 milióna Slovákov. Slovenský národ starne, v dôchodkovom veku žije viac ako jeden milión ľudí a ročne nám pribúda okolo stotisíc dôchodcov. Pričom detí sa ročne rodí okolo päťdesiattisíc. Tým sa dramaticky narúša rovnováha v štruktúre obyvateľstva.

Mladí ľudia nemajú podmienky na založenie rodiny. Nízke zárobky, vysoké náklady na získanie bývania a veľké náklady na deti ich odrádzajú od zakladania rodín a rodenia detí. Slabá podpora rodín nedostatočne stabilizuje manželstvá a aj preto máme vysokú rozvodovosť. Neúplných rodín s jedným, dvoma aj troma deťmi je viac ako 120-tisíc. Osamotene žije 2,2 milióna obyvateľov Slovenska.

Dlhodobo neriešené problémy bezdomovcov a Rómov žijúcich v osadách a ruinách typu košického Lunika, ktoré nielenže hyzdia naše krásne Slovensko, ale umožňujú neľudsky žiť ľudským bytostiam. Ak sa tu za tridsať rokov niečo zmenilo, tak len k horšiemu.

Slovensko trpí vysťahovalectvom ako v časoch našich prastarých otcov a mám. Už takmer milión Slovákov žije, študuje a pracuje v zahraničí. Mladí ľudia odchádzajú za prácou do zahraničia a vyprázdňuje sa celý vidiek. Zostávajú v ňom žiť iba dôchodcovia, o ktorých sa nemá kto postarať, a obyvateľstvo na sociálnych dávkach prevažne rómskeho etnika.

Beznádej, strach i hnev

Amerika, kde ešte stále žije časť nášho národa, chce umiestniť na naše územie vojenské základne, ktorých právne postavenie má byť vyššie ako pobyt Hitlerových vojsk v čase Slovenského štátu na Záhorí. Ak sa jeden minister tomu bráni, druhý minister o tom rokuje. Americká ambasáda spustila kampaň pod názvom Odvaha byť slobodní, v ktorej pripomína 30. výročie novembra a svojsky v nej vystupuje herečka Emília Vášáryová, ktorej v živote pred novembrom prekážalo VŠETKO: „Prekážalo mi všetko na totalitnom režime.“ Prekážali jej vari aj bratislavské televízne pondelky, na ktorých participovala? Aj tituly, ktorými ju bývalý režim oceňoval?

S pravdou je to ťažké, zahmlievanie skutočnosti je hádam vyššie ako pred novembrom. Ak niekomu prekážalo pred novembrom VŠETKO, po tridsiatich rokoch zavládol pocit bezmocnosti, beznádeje, strachu i hnevu. Naše národné sebavedomie napriek vlastnému štátu, ktorého sa zmocnili tí, ktorí ho nechceli, nijako nerastie. Ten však nevelebíme, napokon, jubileum bude o tri roky. Požijeme, uvidíme.

Je chyba v nás, alebo v systéme? Je chyba v politikoch, ktorí robia politiku ako „umenie možného“, a pod „možným“ sa skrýva „umenie“ špekulovať, podvádzať, podplácať, intrigovať, uzatvárať tajné dohody? Dokážeme robiť politiku ako „umenie nemožného“, ak za „nemožné“ budeme považovať úctu k zákonom, dodržiavanie morálky, ľudskosť, podporu života a rodiny? Dokážeme, ak sa nám v blížiacich voľbách neroztrasú ruky a nebudeme sa báť zvoliť práve „politiku nemožného“. Lebo niečo robiť treba.

Zákaz kopírovať texty bez súhlasu Mayer Media,
vydavateľstvo udeľuje povolenie len na použitie odkazu na originálny článok.