HĽADANIE PRAVDY

Deň vzniku prvej SR patrí medzi sporné výročia. Nezhody nie sú v médiách každoročne viditeľné pre deň samotný, hoci sa objavujú najmä vtedy. Problém v spoločnosti nastáva pri hodnotení celého dejinného úseku. V dejinách slovenského národa po roku 1989 sa tento historický medzník preberal v spoločnosti v rôznych intervaloch. Najprv to bolo v súvislosti s odhalením pamätnej tabule v Bánovciach nad Bebravou v roku 1990, neskôr pri rozdelení ČSFR. Nálady opäť vyšli na povrch v roku 1999 pri úmysle odhaliť pamätnú tabuľu v Žiline, či pri relácii v TA3, kde si na obdobie svojho detstva zaspomínal emeritný arcibiskup Ján Sokol.

V kontexte doby

Po marci 2016 sa však s touto témou roztrhlo vrece a mnoho nehistorikov začalo biť na poplach v boji proti tzv. extrémizmu. Chýba tu pritom vecná a konštruktívna diskusia odborníkov, ktorí sa tomuto obdobiu profesionálne venujú. Namiesto toho tu máme nekonečné démonizovanie všetkého, čo i len trochu súvisiaceho so spomínaným dňom. Ide väčšinou o ľudí, nepoznajúcich danú problematiku. Jadrom sváru pri hodnotení 14. marca je najmä tragédia našich židovských spoluobčanov a neustále skúmanie viny či neviny čelných predstaviteľov štátu. Osobitne sa kladie dôraz na prezidenta republiky, pričom sa nepochopiteľne obchádza osoba predsedu vlády Vojtecha Tuku a ministra vnútra Alexandra Macha, ktorí boli oveľa viac angažovaní v riešení tzv. židovskej otázky.

Jozef Tiso Židovský kódex nikdy nepodpísal a vyhradil si právo udeľovať výnimky spod jeho ustanovení. Proti samotnému kódexu protestovali i slovenskí biskupi memorandom zo 7. októbra 1941 a navyše vydali aj Pastiersky list, odmietajúci diskrimináciu menšín.

Citlivosť tejto témy spočíva v pôvodnom povolaní prezidenta. Politika a jej prepojenie na katolicizmus obzvlášť v období, keď Európa bola pod vplyvom hákového kríža, je taká delikátna, že pri diskusiách cítiť medzi ľuďmi opatrnosť, niekedy až strach slobodne prejaviť svoj názor. Celoštátne mienkotvorné nastavenie pri pohľade na tieto kapitoly našich dejín je určujúcim faktorom tohto javu – ak niekto vyjadrí názor, odlišný od oficiálneho, tak je hneď spájaný s tzv. extrémizmom – novodobým strašiakom slobodne zmýšľajúcich ľudí. Položme si hypotetickú otázku s ohľadom na Tisovo kňazské povolanie. Ako by sme hľadeli na osobu prezidenta, ak by bol obyčajným politikom? Spojenie politiky a služba pri oltári je pre mnohých neprijateľná. V kontexte doby však bola akceptovaná, hoci nie každým vítaná. Ak by Jozef Tiso nebol kňaz, tak táto otázka s veľkou pravdepodobnosťou naberie úplne rozmer.

Búrlivá diskusia

Povestný olej do ohňa prilial pri hodnotení blížiaceho sa výročia a osoby prezidenta Jozefa Tisa publicista Michal Havran. Jeho výroky osočujúce našich národných dejateľov pobúrili časť verejnosti a Havran čelil trestnému oznámeniu za hanobenie slovenského národa. V tomto kontexte sa vynára aj ďalšia otázka, či je takýto kontroverzný novinár vítaný na obrazovkách verejnoprávnej RTVS, platenej z koncesionárskych poplatkov. Vo svojich výrokoch o významných Slovákoch totiž prekračuje povestný Rubikon. Po Ľudovítovi Štúrovi je pomenované jedno z najvyšších štátnych vyznamenaní, Michal Havran ho však nazval antisemitom. Slováci vďačia za veľa aj Svetozárovi Hurbanovi-Vajanskému. No Havran ho nazýva zaprdeným hlupákom a vedenie RTVS na to vôbec nereaguje. Svojej povesti neostal nič dlžný, ani keď si zobral na paškál prezidenta prvej SR Jozefa Tisa či celý slovenský národ. Jozefa Tisa označil za vraha malých detí. Je zaujímavé, že za vrahov, ktorí mali likvidovať židovskú komunitu, označuje aj starých rodičov súčasnej generácie, konkrétne hovorí o katolíkoch a evanjelikoch. Prečo generalizuje, zatiaľ nevysvetlil. V tomto kontexte sa opäť treba pýtať, prečo práve Slovensko v prepočte na počet obyvateľov patrí medzi najpočetnejších držiteľov titulu Spravodlivý medzi národmi. Veď o vyvražďovaní všetkých európskych židov sa rozhodlo vo Wannsee z moci špičiek nacistického režimu a nie v Bratislave. Niektoré fakty Michal Havran nespomína. Je to jeho zámer? Doteraz sa v médiách obchádza úloha premiéra Vojtecha Tuku a jeho radikálnej skupiny. Navyše po návrate z väzenia sa bývalý hlavný veliteľ Hlinkovej gardy a reprezentant Tukovej politiky stretol s Jurajom Spitzerom – židovským publicistom, ktorý prežil holokaust. S Alexandrom Machom sa otvorene rozprávali. Michal Havran však nepovie nič o tom, že Juraj Spitzer uveril Alexandrovi Machovi v tom, že mu nebol známy osud našich židovských spoluobčanov do leta 1942 s tým, že hneď, ako sa to dozvedel, zastavil transporty, pričom trpko ľutoval, za čo bol spoluzodpovedný. Video Michala Havrana podporované ministerstvom spravodlivosti dokonca vyvolalo takú búrlivú diskusiu, že sa treba pýtať aj na to, či všetok ten nepokoj neurobil naschvál s úmyslom, aby ľudí jednoducho iba rozhádal...

Boj proti Tisovi

Ako vieme, 9. septembra 1941 Vojtech Tuka zavádza na území SR rasistický Židovský kódex. Takto pred nacistami prezentoval svoj obdiv k Ríši. Vždy viedol otvorený boj proti skupine Jozefa Tisa. Samotný prezident na Tukov kódex odpovedal demisiou, no predsedníctvo HSĽS ju neprijalo. V tom čase traja slovenskí rabíni na čele s Arminom Friederom navštívili v Nitre arcibiskupa Karola Kmeťka a za prítomnosti gen. Vikára Eduarda Nécseya žiadali urobiť všetko pre to, aby Jozef Tiso zostal prezidentom, pretože po ňom by prišiel na jeho post Vojtech Tuka, čo by podľa nich znamenalo nešťastie pre slovenských židov. Jozef Tiso Židovský kódex nikdy nepodpísal a vyhradil si právo udeľovať výnimky spod jeho ustanovení. Proti samotnému kódexu protestovali i slovenskí biskupi memorandom zo 7. októbra 1941 a navyše vydali aj Pastiersky list, odmietajúci diskrimináciu menšín. V nedeľu 21. marca 1943 zaznel v slovenských kostoloch vrátane farského chrámu Najsv. Trojice v Bánovciach nad Bebravou, kde ho čítal miestny dekan, teda samotný prezident republiky Jozef Tiso. Michal Havran však hovorí o vine slovenských katolíkov a evanjelikov. Koho mal konkrétne na mysli, keď časť katolíckych a evanjelických kňazov vydávala prenasledovaným židom falošné krstné listy?

Objektívny pohľad na obdobie tejto republiky Slovensko nenadobudne zrejme nikdy, hoci netreba byť pesimistom. Pokým sa však bude používať slovník Michala Havrana pri hodnotení vybraných kapitol našich národných dejín, tak je hľadanie historickej pravdy utópiou.