HLAVA ŠTÁTU BEZ VLASTNEJ HLAVY

Prezident SR Andrej Kiska v uplynulých dňoch už po tretí raz vystúpil so správou o stave Slovenskej republiky pred plénom národnej rady. V podstate sa jeho správy veľmi neodlišujú, napísané sú každý rok v jednom štýle a myšlienky pochádzajú z hláv jeho proamerických poradcov. „Myslím si, že môže byť dobrou správou o stave republiky a povzbudzujúcim signálom, ak si prezident môže dovoliť trochu sa opakovať. Mám príležitosť opäť zdôrazniť, ako sa našej krajine ekonomicky darí. Zažívame obdobie hospodárskeho rastu.“ Nad týmito slovami sa môžu občania Slovenskej republiky len pousmiať, toto naozaj nemôže mať hlava štátu z vlastnej hlavy. Ekonomický úspech zažívajú možno členovia bratislavskej kaviarne. Obyvatelia ostatného Slovenska slová o hospodárskom zázraku dozaista nepotvrdia. Nakoniec, jeho informácie ľahko vyvráti správa Európskeho inštitútu pre rodovú rovnosť zo 4. decembra 2016 (EIGE), podľa ktorej žije každý piaty Slovák na hranici chudoby. V súčasnosti vyrastá v domácnostiach ohrozených chudobou alebo sociálnym vylúčením 200-tisíc detí mladších ako 16 rokov. Ďalšou perlou z prezidentskej správy je informácia, ako má Slovensko pod kontrolou verejné financie.

Podľa Andreja Kisku je to dobrá a dôležitá zvesť pre budúcnosť našej krajiny. „Hovorí nám, že pri pokračovaní rozumnej rozpočtovej politiky sa bude štátny dlh SR znižovať a verejná sféra bude už onedlho hospodáriť s vyrovnaným rozpočtom. Je to správa o tom, že vláda i samosprávy na Slovensku majú k dispozícii dostatok peňazí, aby sa spravovanie vecí verejných podstatne zlepšovalo.“ Dovolím si oponovať, pán prezident, vo svojej správe ste pozabudli na veľmi dôležitý fakt – za akú cenu sa objavili finančné prostriedky v rozpočte. Pred vyše mesiacom vyrukovalo ministerstvo financií s informáciou, že verejný dlh Slovenska je dôvodom na optimizmus. Kladiem si otázku: možno za pozitívum považovať, ak verejný dlh SR dosiahol za minulý rok 43,64 miliardy eur? Ak sa pozrieme na jeho vývoj, tak Slovensko patrí ku krajinám, v ktorých zadlženosť brutálnym krokom narastá. Pred krízou v roku 2007 bol dlh SR približne 18 miliárd eur. Dnes je to takmer 44 miliárd, čo v prepočte na hlavu obyvateľa predstavuje vyše 8-tisíc eur. To je suma, ktorú dlží každý Slovák, a iste sa o to nijako nepričinil, zadlžil ho štát. Vláda jednoducho prestala sledovať výdavky, rastúce oveľa rýchlejším tempom ako príjmy. Ak sa dnes tešíte z finančných prostriedkov, ktoré do slovenského rozpočtu pritekajú, je to aj vďaka neprestajnému tlaku na slovenských podnikateľov, ktorí majú stále vyššie daňové a odvodové zaťaženie, ako aj podstatne nevýhodnejšie podmienky na podnikanie ako ktorákoľvek zahraničná firma. Ďalším rozpočtovým „bonusom“ sú európske fondy, ktoré o tri roky odídu do nenávratna. A za tých pár drobných sme sa absolútne podrobili bruselskému diktátu, keď sa európske zákony stali nadradenými slovenským. Tým sme zaplatili najväčšiu štátnu daň – prišli sme o suverenitu Slovenska. Týmto hlava štátu svoju hlavu už nezaťažuje, lebo je dosť možné, že v roku 2020 už Andrej Kiska ďalšiu správu o stave republiky nebude v NR SR čítať. On odíde do histórie, ale občania Slovenska tu budú naďalej žiť. Otázka je, ako a pred kým zasa budú musieť ohnúť chrbát.