IZRAELSKÉ FAUX-PAS 2

Znakom pravého diplomata je ochota priznať svoj omyl a odčiniť ho gavalierskym gestom ospravedlnenia

Foto redakcia
Dátum 27.06.2017

Izraelský veľvyslanec na Slovensku Zvi Aviner Vapni obviňuje prezidenta Jozefa Tisa z tých najhroznejších hriechov a označuje ho za vojnového zločinca. Tiso nebol a nie je vojnovým zločincom! Spojenecké vlády už v októbri 1943 ustanovili v Londýne Komisiu Spojených národov pre vojnové zločiny – UNWCC, ktorá špecifikovala 33 činov, klasifikovaných ako vojnové zločiny. Vymedzila aj pojem zločinov proti ľudskosti a zločinov proti mieru. Ich páchatelia sa označovali ako vojnoví zločinci.

Zmysel pre spravodlivosť

Práca komisie sa rozbehla naplno po skončení vojny v roku 1945. Zriadila osobitný výbor, kde pracovali vybraní reprezentanti všetkých spojeneckých štátov. Česko-slovenská vláda doň vymenovala piatich zástupcov. Výbor mal pobočky a úradovne v 18 štátoch, ktorých vlády mali podľa uvedených kritérií podať zoznam osôb podozrivých alebo obvinených z vojnových zločinov. Komisia potom rozhodovala, ktoré z nich majú byť zaradené do kategórie vojnových zločincov. Česko-Slovensko predložilo komisii 1 557 mien. Boli medzi nimi i Slováci a Česi, ale prevažnú väčšinu tvorili občania nemeckej a maďarskej národnosti.

Od decembra 1944 do 31. marca 1948 výbor predložil 60 zoznamov, obsahujúcich vyše 36-tisíc mien. Na zozname česko-slovenskej delegácie sa nachádzali aj niekoľkí slovenskí politici – Dr. Tiso, Dr. Ďurčanský a ďalší. Komisia podrobne prešetrila každé meno. Spomedzi navrhnutých uznala za vojnových zločincov 24 453 osôb a vylúčila asi 12-tisíc osôb. Zoznamy vojnových zločincov s podrobným opisom ich zločinov možno nájsť v britských archívoch v Londýne, pričom príslušné zväzky zaberajú niekoľko dlhých políc. Obal s menom Jozef Tiso by sme medzi nimi márne hľadali. Nenachádza sa tam ani jedna osoba slovenskej alebo „československej“ národnosti, teda ani Ďurčanský, ani Tuka, ani Mach.

Česko-slovenské úrady sa síce usilovali dostať na listinu vojnových zločincov aj Jozefa Tisa, ale neuspeli. Konanie obvinených osôb vyhodnocovali totiž ľudia, ktorí boli nielen odborníci na medzinárodné i trestné právo, históriu a politické vedy, ale mali aj zmysel pre spravodlivosť a objektívnu pravdu.

Poslušný syn cirkvi

Rovnako nespravodlivé a krivé je aj obvinenie, že „slovenská vláda počas Tisovho režimu verejne a nadšene spolupracovala pri popravách slovenských občanov židovského pôvodu“. Toto si prezident Tiso a členovia slovenskej vlády ozaj nezaslúžia, pretože „Tisov režim“ bol v tomto ohľade jedinečnou výnimkou na európskom kontinente: na území Slovenska nebol za prvej Slovenskej republiky popravený ani jeden človek! V tom istom čase, rokoch 1939 – 1945, bolo vo Veľkej Británii za politické zločiny popravených 68 osôb. Dokonca aj neutrálne Švajčiarsko popravilo za politickú a hospodársku špionáž 33 ľudí. Napriek nátlaku Slováci odmietali pozbavovať života svojich občanov aj cudzincov. V takých situáciách, kde za spáchaný zločin ako vlastizrada alebo dezercia k nepriateľovi zákon vyžadoval uložiť trest smrti, sa síce vyniesol, hneď nato však nasledovalo omilostenie a trest bol pozmenený na dlhoročný alebo doživotný žalár.

Veľvyslanec ďalej tvrdí, že „Tiso sa pre svoje politické aktivity dostával do sporov aj s Vatikánom“. Nuž, ak boli nejaké spory, rozhodne nešlo o kapitálne disciplinárne či vieroučné nezhody. Jozef Tiso bol vždy poslušným synom cirkvi.

O postoji Vatikánu zreteľne hovoria aj oficiálne vyjadrenia k procesu a poprave Dr. Tisa. Internuncius Msgr. Forni intervenoval v jeho prospech u pražskej vlády a keď bol aj napriek všetkému úsiliu popravený, vatikánsky denník L´Osservatore Romano (z 20. apríla 1947) takto komentoval udalosť: „Smerodajné hlasy na Slovensku, ako aj mimo Slovenska vyslovovali pevnú dôveru, že rozsudok smrti nad Dr. Tisom nebude vykonaný, aj keby bol bývalý prezident odsúdený na smrť. Či je už táto poprava spravodlivým potrestaním vinníka, ako sa tvrdí na jednej strane, alebo je politickou pomstou, ako hovorí strana druhá, jedno je nesporné: skutok lásky by bol podstatne prispel k vnútornému zjednoteniu Čechov a Slovákov.“

Nenávistná hystéria

Pán veľvyslanec je znepokojený aj z toho, že „túto akciu organizoval a zastrešoval nitriansky biskup, teda oficiálny a dôležitý člen katolíckej cirkvi na Slovensku“. Vyčíta katolíckej cirkvi, že „obhajuje vojnového zločinca, ktorým Tiso je“.

Je naozaj poľutovaniahodné, že pán veľvyslanec vidí v postoji katolíckej cirkvi a biskupa Judáka k osobe Jozefa Tisa prejav akejsi podvratnej činnosti, ohrozenie politickej stability Slovenska. Nie je to tak. Katolícka cirkev sa k celej záležitosti takto stavia preto, lebo dosiaľ ešte neprepadla ideologickej zaujatosti a povojnovej nenávistnej hystérii, ktorá už dávno mala zaniknúť, ale v niektorých kruhoch prežíva dodnes. Biskup Judák iba pokračuje v tradícii slovenských biskupov, ktorí sa ozvali na obranu pravdy, či už spoločným listom adresovaným Slovenskej národnej rade v januári 1946, alebo odpoveďou pútnikom v Altӧttingu v máji 1996. Autormi týchto listov boli ľudia, ktorí poznali Dr. Tisa zblízka. Kto je hodnovernejším svedkom a meritórnejším sudcom Tisovej činnosti: slovenskí katolícki biskupi či historik, ktorý prestal byť členom komunistickej strany, keď prestala byť všemocnou štátostranou a keby zlopovestná Štátna bezpečnosť nebola zanikla v roku 1989, bol by jej spolupracovníkom dodnes?

Zápas o dušu národa

Od novembra 1940 do marca 1942 prebiehal na Slovensku tichý, ale urputný zápas o dušu národa. Skupina okolo predsedu vlády Vojtecha Tuku sa usilovala uviesť do života slovenskú verziu národného socializmu, zatiaľ čo skupina okolo prezidenta Jozefa Tisa obhajovala národné tradície. V januári 1941 Dr. Tiso vo svojom povestnom príhovore k tajomníkom Ľudovej strany verejne odsúdil pokusy o importovanie cudzích ideológií: „My nemáme príčinu, aby sme sa prefarbili a preorientovali… my máme svoj vlastný kresťanský a sociálny program…“

V marci 1942, keď už bolo isté, že tento zápas sa skončil porážkou pronacistickej skupiny, nemecký vyslanec H. E. Ludin sa vo svojom prejave na manifestácii Karpatských Nemcov v Kežmarku hrubo vyjadril na adresu Dr. Tisa a jeho skupiny. Hovoril, že „Slováci nezorganizovali svoj štát, aby ho dali do rúk farárom. Nemeckej ríši nie je príjemné, keď musí zasahovať do slovenských vnútorných vecí, a je jej ľahostajné, akí ľudia ovplyvňujú vývoj... Má však a musí mať záujem na tom, aby to boli ľudia, u ktorých niet najmenšej pochybnosti o priateľstve k ríši“. Dr. Tiso v tom videl neprístojný útok na seba a slovenské kňazstvo. Nevedel však, ako protestovať, pretože to by muselo ísť cez ministerstvo zahraničia, kde šéfoval Dr. Tuka. Okrem toho Ludin bol diplomaticky opatrný a vo svojej útočnej reči nespomenul nijaké meno.

A vtedy prezidentov osobný tajomník Karol Murín navrhol napísať Ludinovi súkromný list. Ten potom Dr. Murín osobne odniesol na nemecké vyslanectvo. Ludin si uvedomil, že zašiel príliš ďaleko a v krátkej súkromnej odpovedi sa prezidentovi ospravedlnil. Asi o mesiac neskoršie, keď sprevádzal Dr. Tisa do Berlína, mu opäť vyjadril svoju ľútosť. Tento prípad ukazuje, že aj vyslanci sa dopúšťajú omylov a prešľapov; niekedy z nedostatočnej informovanosti, inokedy z prehorlivej túžby polichotiť davu alebo byť politicky korektní. Charakteristickým znakom pravého diplomata-gentlemana je ochota priznať svoj omyl a odčiniť ho gavalierskym gestom ospravedlnenia.

(Koniec)

Zákaz kopírovať texty bez súhlasu Mayer Media,
vydavateľstvo udeľuje povolenie len na použitie odkazu na originálny článok.