JADRO PROBLÉMU

Vojna o jadro je stále lepšia ako jadrová vojna, no nesprávne rozhodnutie v nej môže Slovensku priniesť nezanedbateľné škody. Robert Fico stojí pevne za myšlienkou, že Slovensko sa musí v jadre EÚ udržať za každú cenu. Prvá otázka je, či vôbec niečo také ako jadro EÚ existuje. Richard Sulík si myslí, že nie. Vyvodzuje to z toho, že Jean-Claude Juncker nič podobné v septembrovom prejave o stave EÚ nespomenul.

Plné zuby integrácie

Pravda je však taká, že jadro EÚ je starý pojem a bežne sa používa už od roku 1994. Označujú sa ním štáty, ktoré sú ochotné pokračovať v ďalšej integrácii a odovzdávaní právomocí bruselským úradom. Preto je čudné, že sa o myšlienke akéhosi prointegračného jadra diskutuje práve teraz. Ak nebol pre eurooptimistov dostatočným budíkom brexit, prieskumy verejnej mienky s nimi asi nepohnú, no i tak nie je na škodu spomenúť si ich výsledky. Prieskumy Pew Research Center ukazujú trend pokračujúci už od prvého merania v roku 2004: pohľad na EÚ sa stabilne zhoršuje vo všetkých členských štátoch. Čo je však podstatnejšie, podľa celoeurópskych meraní uskutočňovaných po referende o brexite si 42 percent Európanov želá, aby EÚ navrátila niektoré kompetencie členským štátom. Dvadsaťsedem percent si myslí, že už nie je potrebná ďalšia integrácia. Tú si želá len 19 percent respondentov. Ľuďom teda summa summarum neprekáža samotná existencia EÚ, no pokračujúcej erózie suverenity národných štátov v prospech bruselskej byrokracie už majú dosť. O nejaké mýtické jadro teda nestoja. Slovami europoslanca Syeda Kamala: „Politiky EÚ by fungovali omnoho lepšie, keby s nimi ľudia v prvom rade súhlasili.“

Nesvojprávni vazali

Robert Fico i minister Lajčák však chcú do jadra EÚ patriť stoj čo stoj. Podľa premiéra musíme stáť pri Nemecku a Francúzsku. Lajčák zas preniesol: „Časy, keď sme sa bili do hrude a hovorili o zvrchovanosti a zároveň sme boli v čakárni, kým sa rozhodovalo o našej budúcnosti, sú už, chvalabohu, za nami.“ Slovensko podľa neho nikdy nebude viac zvrchované, ako keď bude v rámci EÚ sedieť za stolom, kde sa bude rozhodovať o našej budúcnosti. Čo nám však pomôže, že budeme sedieť za rozhodovacím stolom, ak je podmienkou získania miesta za ním servilnosť? Ak budeme poslušne „stáť pri Nemecku a Francúzsku“, ako si želá premiér, stanú sa z nás len nesvojprávni vazali. Ak si budeme vedieť stáť za svojím, nemáme potom v jadre logicky čo hľadať, veď preto v ňom dnes nerátajú s Maďarmi ani Poliakmi. Teda mať stoličku pri tom exkluzívnom rozhodovacom stolíku by pre nás bola len formálna pocta. Dnešné neposlušné štáty odsúdené – v prípade vzniku jadra – na pobyt na periférii totiž nechcú samotnú úniu rozbiť, ako by to radi prezentovali mnohí eurooptimisti. Ich predstavitelia akurát verne zastupujú postoje svojich občanov, ktorí ich z toho dôvodu zvolili. Napokon, to by malo byť úlohou každého svedomitého politika. Budúcnosť v exkluzívnom spolku, kde vám prikážu ignorovať vôľu svojho ľudu alebo vás za trest pošlú do kúta, je pre zvrchovaný štát nepredstaviteľná. Najmä ak ide o otázky, ktoré nemajú nič spoločné s pôvodnými kompetenciami Európskej únie, do ktorej sme vstupovali.