A JE TU ZAS

Jeden špeciálny priestor v Bratislave, ktorý nazvali Kunsthalle, sa stal miestom nezvyčajnej výstavy. Hneď na úvod sa musím priznať, že som veľký milovník výtvarného umenia, na nejakú výstavu, ak sa mi páči, som schopný vycestovať hoci aj do Museum Folkwang v Essene, nehovoriac už o blízkej Viedni. Takže do Kunsthalle som pre istotu ešte nevkročil. Ani na súčasnú výstavu o prvej Slovenskej republike, ktorá je takou modernistickou paralelou k výstave Sen a skutočnosť v SNG. A že som spravil dobre, to mi potvrdilo pár fotiek v novinách, ktoré bohato stačili na skutočne nevšedný zážitok.

Výstava má názov „A je tu zas?“. Kto by náhodou nevedel, je to aj titul jednej knihy o tom, ako sa vrátil Hitler. Autori názvu výstavy evidentne chceli, aby sa ľudia trochu pristavili pri lúštení jeho významu. A hlavne ocenili ich vtip. Ako sa vraví, aj dutý orech túži po tom, aby ho rozluskli. No a vychádza to tak, že vždy keď chýbajú či už argumenty, či výtvarné nadanie, všetko končí pri tej najnevyvrátiteľnejšej redukcii: ad hitlerum. Nikto tak neoživuje Hitlera ako naši ľavičiari a ich suita. Len vďaka nim je Hitler večne živý a im sa o ňom určite aj sníva.

Pokrokové pľuvance

Lenže keď som si pozrel tých pár obrázkov z výstavy, musím povedať, že síce trochu na iný spôsob, ako to mysleli autori, ale názov je tentoraz mimoriadne presný. Áno, je tu zas, ale nie Hitler, lež ten neuveriteľne nenávistný a primitívny propagandistický jazyk 50. rokov, ktorého Hitler bol stála ikona. Len strmšie k úspechom, milí „chudóžnici“! Hej, traktor, hlbšie naber síl! Tá brázda bude pre Stalina!

Špeciálne jedno veľdielo, kde je slovenský znak štylizovaný ako krvavá sekera, je štýlovo úplne dokonalý. Už len chýba k nemu primontovať v nejakej konceptualistickej koláži krvavého psa Tita, prípadne ešte zameniť nejaké to písmenko... Ono postupne všeličo vychádza najavo o tvorivosti tejto avantgardy, keď aj smer udávajúce verše tých čias „psovi psiu smrť!“ boli len ukradnuté od nejakého ďalšieho sovietskeho „umelca“... Ale na intenzite pokrokových pľuvancov to nič neubralo. Nuž, Slovákov je len päť miliónov, no slovenský štátny znak je asi najnenávidenejší štátny znak na celej zemeguli. Kominterna ho nenávidí už len preto, že je to kríž. A tak jedni ho iba prekrývajú, druhí zo zásady nepoužívajú, no a medzi „chudóžnikmi“ sa stali módou aj všelijaké spotvoreniny, väčšinou v štýle českého „hospodského“ humoru IV. cenovej skupiny. Na presne rovnakej úrovni, akú sluhom nainfikovali českí nacionalisti spolu s ich hlbokou nenávisťou k všetkému slovenskému.

Vzhľadom na logiku článku tu musím pripomenúť pomerne známy fakt, že počas prvej Slovenskej republiky nebol vykonaný ani jeden rozsudok smrti. Vraždiť tu začali až partizáni a potom Nemci, ktorých privolali. No a nemecké slovo „Kunst“ znamená umenie, a umenie vždy stojí na pravde. Ako sa tá pravda podá, naznačí či zašifruje, je vec umelca. Určite nemôže byť pravda v nenávisti. A umenie a lož sa jednoducho vylučujú. Naopak, lož a propaganda sú ako brat a sestra.

Cit pre peniaze

Isteže, takíto „umelci“ nie sú nijako novým zjavom. Eugène Delacorix dávno napísal: „Je to tiež jeden z tej čaty bradatých umelcov, čo v štyridsiatom ôsmom robili revolúciu alebo jej tlieskali, pretože boli zjavne presvedčení, že bude nastolená rovnosť talentov tak ako rovnosť majetková.“ No to, čo im chýba na talente či umeleckom cítení, vedia nahradiť neomylným citom pre peniaze. Až obdivuhodne dobre vedia, odkiaľ prichádzajú peniažky a od koho, kto má v rukách celý ten priemysel moderny, kto zariadi výstavu či pochvalnú zmienku v novinách. Veď nakoniec, čo im zostáva, keď 99,99 percenta obyvateľov Európy vrátane Slovákov sú zadubení meštiaci, ktorí si ich revolučné veľdiela do obývačky jednoducho nekúpia. Takže sú odkázaní na všelijaké verejné fondy, nadácie a na ľudí, ktorí týmito zdrojmi disponujú. A určujú, čo je vhodné povedať a kedy. Tak trochu tragikomické na celej veci je to, že medzi vystavujúcimi je aj pár mien, ktoré do prevratu vedeli odolávať teroru a šikanovaniu komunistov. No peniažkom synčekov kominterny už odolávať nevedia. Veď je toľko lákadiel, ktoré boli za komunizmu nedostupné... Komunisti tomu nežne hovorili cit pre spoločenskú objednávku.

P. S.: Ale keď idem okolo „Kunsthalle“, samozrejme, že občas aj nakuknem cez sklený výklad, čo sa deje na prízemí. Momentálne je tam asi nejaká feministická výstava – úžasne „objavne“ sú tam preklopené mužské mená známych umelcov na ženské. A v akých vkusných kruhových tvaroch! Bomba, to musí u každého vyvolať umelecké opojenie, ba priam katarziu! Nuž ale naše milé feministky si asi ešte neuvedomili, že už dávno nie sú -in. Predsa najpokrokovejšie gender učenie všetkých čias momentálne hovorí, že nijaké pohlavia neexistujú. Takže namiesto všezapaľujúcej revolúcie je z toho zatiaľ len taký malý Vladka Lenin pre ľudové školy.