JOZEF LENGVARSKÝ: DZURINDA JE VLASTIZRADCA!

Slovenská spoločnosť je po takmer 34 rokoch od zmien v roku 1989 mimoriadne rozdelená a destabilizovaná, žijúca v chudobe, so zvyšujúcimi sa nákladmi na život, energie i splátkami hypoték. Dnes mnohí pripúšťajú, že hoci im nevyhovoval socializmus, ľudia mali istotu práce, strechy nad hlavou i životnej úrovne. Má KSS riešenie, ako sa dostať z tohto marazmu?

Destabilizácia našej spoločnosti sa začala ihneď po nežnej revolúcii. To bol vlastne cieľ západných mocností pod rúškom demokracie a lepšej životnej úrovne. Sľubovali nám slobodu v každom ohľade, podnikanie, cestovanie, plné regály výrobkov v obchodoch s krásnymi obalmi, ktoré predávajú, avšak s treťotriednou kvalitou samotných výrobkov. Nalákali nás na blahobyt a možnosti veľkých majetkov v súkromnom vlastníctve – a tu sa to začalo. Peklo na zemi vzniklo vtedy, keď človek zabil do zeme štyri koly a povedal: „To je moje.“ Do roku 1989 sme všetci (ako my občania) boli viac-menej na rovnakej štartovacej čiare. Neboli veľké rozdiely v spoločnosti, až na pár vyvolených. Až po roku 1989 sa začala spoločnosť deliť na vrstvy chudoby, strednej triedy, boháčov a superboháčov. Kapitalizmus a demokracia dali príležitosti špekulantom, ktorí vedeli obísť diery v legislatíve, prispôsobujúcej a meniacej sa západnému svetu pod dohľadom poradcov zo Západu, a trestuhodným spôsobom prišli podvodmi k veľkým peniazom z bánk, ktoré nesplácali (samozrejme, riaditelia bánk dostali svoju nemalú províziu). Stačilo sa pekne obliecť, zobrať kufrík, prísť do banky za riaditeľom, predstaviť nejaký nakreslený projekt, zobrať miliónový úver a zmiznúť. Realizácia však už nebola. Nesmieme zabudnúť aj rozmach mafie, ktorá vydierala tých slušnejších podnikateľov. Generácia Husákových detí sa v začiatkoch bála podnikať, pretože si boli vedomí latentnosti úspechu. Stavali na sociálne istoty, ktoré mali v socializme zaručené, a báli sa zmeny. Mladá generácia sa nechala nalákať na veľké peniaze západného sveta a z mnohých sa stali biele kone. Nasledovala neschopnosť splácať dlhy, prišli o strechu nad hlavou, stali sa z nich bezdomovci. Psychicky ani mentálne nebola naša spoločnosť pripravená na taký rýchly nástup kapitalizmu. Počas 40 rokov budovania socializmu obetavou prácou našich občanov sa vybudovala infraštruktúra, energetika, obrovské výrobné závody ťažkého a ľahkého strojárstva, dosahovali sme vysokú mieru potravinovej sebestačnosti, o čo sme v privatizácii prišli. Za Mečiara o priemysel a za Dzurindu o poľnohospodárstvo a zvyšok priemyslu. Začali sme byť závislí od dovozu potravín aj všetkých ostatných výrobkov priemyslu a osobnej spotreby. Všetky strategické podniky a naše bohatstvo v podobe elektrární, vodární, kanalizácie, telekomunikačného sektora, plynárenského a ropného priemyslu sme „za babku“ predali do zahraničia. Toto bola spolu so zničením potravinovej sebestačnosti posledná rana destabilizácie – úplná závislosť od rozhodnutí Západu nás priviedla k strate samostatnosti, zvrchovanosti a pádu sociálneho systému a istôt, na ktoré sme boli zvyknutí. Na území SR máme jadrové a vodné elektrárne, ktoré by dokázali plnohodnotne pokryť potreby Slovenska vo výrobnej cene s primeranou maržou, niekoľkonásobne nižšou ako ceny na spotovej burze, odkiaľ Slovensko energiu nakupuje. Prečo? Pretože majoritní kapitalistickí vlastníci energoholdingov tak rozhodli a naše skorumpované vlády nevyužili možnosť predkupného práva na minoritnú časť a vopred predali produkciu našich elektrární na burze na päť rokov dopredu za úplatky pre pár vyvolených v manažmente štátu, v dôsledku čoho nás megawatt elektrickej energie nestojí stabilne cca 100 eur, ale od 300 do 600 eur ako na húsenkovej dráhe. Najprv sa mala pokryť spotreba Slovenska a predať sa mala len nadprodukcia. Pýtam sa, kto je za to zodpovedný? Prečo za toto nie je nikto prešetrovaný a stíhaný novodobou ŠtB v podobe NAKA? Veď to je jedna z foriem vlastizrady na národe!

Jozef Lengvarský sa narodil 20. mája 1972. Pôvodne študoval na Strednom odbornom učilišti dopravnom v Prešove, neskôr získal kvalifikáciu na pozíciu mechanik – elektronik pre číslicovú a riadiacu techniku. Titul doktor pedagogiky získal na Dubnickom technologickom inštitúte v Dubnici nad Váhom so zameraním učiteľstvo profesijných a technických predmetov a praktickej prípravy. Od augusta 2006 je konateľom IT spoločnosti. V jesenných parlamentných voľbách je na kandidátke KSS číslo dva. Podpredseda KSS PaedDr. Jozef Lengvarský.

Aké máme teda východisko z marazmu?

Riešenia budú veľmi bolieť. Ale niekde sa začať musí. V prvom kroku je to prinavrátenie energetických podnikov pod rozhodovací vplyv štátu a neskôr do úplného majetku štátu. Tak výrazne znížime a zastabilizujeme ceny energií a tým aj náklady našich občanov na bývanie a slovenských podnikateľov na podnikanie. Je to jedna z našich najväčších výdavkových položiek mesačne. Druhým krokom je prijať opatrenia na zastavenie závislosti od dovozu potravín, a to výraznou podporou našich poľnohospodárov v plnom rozsahu v rastlinnej aj živočíšnej výrobe, ale nie z peňazí EÚ, pretože tá nás vydiera nezmyselnými nariadeniami. Treba nájsť peniaze v našom rozpočte. Napríklad v čase zberu našich plodín prijať embargo na dovoz týchto plodín zo zahraničia, najprv vykúpiť všetko od našich poľnohospodárov za zodpovedajúce ceny a umiestniť do obchodov a až následne doplniť dovozom. Tak ako to funguje vo Švajčiarsku. A postupne vytvárať podmienky na opätovné získanie sebestačnosti najprv v základných potravinách a potom v ostatnom sortimente.

Ak sa obzrieme naspäť, tak mnohí konštatujú, že 30 rokov sme sa snažili dobehnúť Západ, dnes sa snažíme vrátiť o 30 rokov naspäť, aby sme dosiahli aspoň takú životnú úroveň, ktorú sme mali pred rokom 1989. Znamená to, že prichádza čas na zmenu zriadenia alebo systému?

Áno, jednoznačne prichádza čas na zmenu zriadenia, ak sa chcú mať obyčajní slušní pracujúci ľudia lepšie. Pred 30 rokmi nám sľubovali západné platy a životnú úroveň. Nechali sme sa nalákať klamlivými sľubmi, o ktorých už ich presadzovatelia vtedy vedeli, že nebudú naplnené. Chceli nás len využiť na naplnenie svojich záujmov, ožobráčiť, vyžmýkať a nechať tak. Aspoň takú životnú úroveň ako pred rokom 1989 dosiahneme len tvrdou prácou každého z nás, prinavrátením strategických podnikov pod kontrolu štátu a občanov, zabránením úniku nadmerných ziskov hospodárstva do zahraničia, opätovným budovaním potravinovej sebestačnosti, zneškodnením tretieho sektora a mimovládok, prehodnotením sociálneho systému, budovaním vlastných závodov a podnikov vlastnými silami na základe strategického plánu rozvoja spoločnosti, systémovými opatreniami v školstve, zdravotníctve a ostatných odvetviach hospodárstva, aby kapacity a mladí ľudia, ktorí tu vyštudujú za naše dane, neodchádzali do zahraničia, ale ostali na Slovensku. Všetci majú možnosti výberu. Ak chceš študovať a vyštuduješ na slovenských školách, odrobíš v národnom hospodárstve 10 rokov alebo vrátiš náklady na štúdium štátu vrátane sociálnych a zdravotných odvodov, ktoré platí štát za študentov počas štúdia. Inak povinná školská dochádzka a dosť. Alebo sa rozhodni študovať na zahraničných školách za minimálne 50 000 eur za rok štúdia a potom môžeš slobodne pracovať v zahraničí. A uvidíme, aký bude výsledok...

Socialistické zriadenie presadzovalo štátne podniky, fabriky, strategické podniky strážili ako oko v hlave. Dnes štát nemá nič. Dzurindovci nám nahovárali, že štát je zlý vlastník, a tak všetko rozpredali. Ako sa s týmito faktmi dá vyrovnať?

Presne tak, strážili podniky a fabriky ako oko v hlave, pretože boli zdrojom príjmov pre spoločnosť, tvorili hodnoty pre štát, udržiavali zamestnanosť a strážili know-how výrobných procesov. A hlavne boli vybudované tvrdou prácou našich ľudí. Ľudia si vážili to, čo vytvorili. A potom to zapredané vlády všetko rozpredali a nám ostali len oči pre plač. Dnes nakupujeme za šialené peniaze elektrickú energiu a ostatné energetické komodity na spotových trhoch, pretože nemáme páky na reguláciu, keďže nie sme majoritnými vlastníkmi. A ešte aj úplne slepým smerovaním vlády len a len na Západ sme si odstrihli zdroj plynu a ropy z Ruskej federácie. Hlavne, že sme solidárni. A kto je solidárny s nami, s našimi občanmi? Videli sme na príklade dodávky rúšok počas covidovej pandémie pre Slovensko, ako nám ich Nemecko stoplo a nechalo si ich pre svoju potrebu. Potom len bezmocne sledujeme, že keď teraz Nórsko znížilo dodávku plynu za posledný mesiac na úplné minimum, tak cena okamžite vybehla šialene nahor, podobne Austrália s LNG pre štrajky zamestnancov. A my len solidárne plaťme. Hlavne, že všetci vo vláde vrátane prezidentského úradu majú plné ústa samostatnosti, zvrchovanosti a demokracie. Dzurinda je kapitola sama osebe, ten totálne zničil poľnohospodárstvo a ostatné, čo ešte ostalo. Ako mohol vypustiť z úst tvrdenie, že štát je zlý vlastník, veď bol na čele tej vlády? To sa sám vyhlásil za neschopného na riadenie štátu? Tak čo tam potom robil? Zrejme dostal ťažký bakšiš za rozpredanie, je to vlastizradca. Ako môže ešte chodiť slobodne po Slovensku? Mal byť zalezený ako krysa v diere a nie sa ešte predvádzať na predvolebnej kampani. Minimálne poľnohospodári by ho mali hnať vidlami. A my nič, my sme ticho a toto indivíduum má toľko opovážlivosti, že ide opäť kandidovať. Za kauzu Gorila a za to všetko, čo predal Západu, mal sedieť v base.

Slovenská republika je dnes takmer najchudobnejšia krajina EÚ, spoločnosť je rozdelená, vládne tu chaos a strach. Čo bude nutné urobiť okamžite, aby sa ľuďom v našom štáte začalo lepšie žiť a prestali sa báť?

Aby sa ľudia prestali báť, potrebujú istoty. Istoty v práci, rodine, v spoločnosti. Ani jedno z toho tu v tomto zriadení ľudia nemajú. V každej sfére sú pod vplyvom neustáleho strachu. Aby neprišli o prácu a nevedeli tak zabezpečiť rodine minimálne základné životné potreby, strechu nad hlavou a čo do úst. Musia sa kontrolovať, čo kde povedia a napíšu na sociálnych sieťach, aby ich nezablokovali a nezačala sa im vyhrážať novodobá ŠtB v podobe NAKA a nevykopli im dvere na svojich pravidelných ťaženiach v utorok a štvrtok len preto, že vyjadrili iný názor, než je názor a razenie skorumpovanej vlády ovládanej Západom, ktorý diktuje, čo a ako budeme robiť a kam máme smerovať. Vznikol tu nejaký pochybný inštitút pravdy, platený z našich daní, ktorý pár zmanipulovanými a podplatenými ľuďmi určuje, čo je pravda a čo hoax bez zreteľa na celkový názor občanov. Sme totálny policajný štát, ktorý likviduje a diskredituje nepohodlné osoby z politickej opozície aj z radov občanov. To kam sme dopracovali, že policajný zbor a policajný prezident ako orgán podriadený ministerstvu vnútra bude pod vyhrážkami odstúpenia určovať, kto bude minister? A naša americká prezidentka len pritakáva a plní príkazy americkej ambasády na potlačenie nevôle. Aby sa ľuďom začalo v tomto štáte lepšie žiť, je potrebné zmeniť zriadenie z prehnitého a dožívajúceho kapitalizmu, ktorý háji záujmy pár jednotlivcov, na socializmus, ktorý presadzuje záujmy občanov, bežných ľudí. Okamžite a bez bolesti to však nepôjde. Náš štát je taký rozpredaný a závislý od Západu, že to bude strastiplná cesta. Je potrebné zabezpečiť, aby sa ekonomika vyprodukovaná našimi pracujúcimi točila u nás v republike. Aby polovica ziskov nadnárodných spoločností pritiekla do nášho štátneho rozpočtu a nie všetko odchádzalo do zahraničia. Tak ako je to napríklad v Číne. Aby štát tajne neposkytoval daňové úľavy pod vyhrážkou, že ak ich firma nedostane, presťahuje výrobu do iného štátu. Je potrebné znárodniť strategické podniky, aby sme mohli podnikateľom aj zahraničným investorom a, samozrejme, aj bežným občanom v domácnostiach ponúknuť lacnejšie energie a energetické vstupy do výroby a nie ponúkať na vykorisťovanie našu lacnú pracovnú silu. Je potrebné zabezpečiť, aby pracujúci občan bol výrazne zvýhodnený oproti nezamestnanému občanovi, aby bola motivácia nájsť si prácu, pracovať a mať sa lepšie. Nie je predsa možné, aby niekto, kto v živote nepracoval, poberal dávky, ktoré sú vo veľa prípadoch rovnaké alebo vyššie ako plat pracujúceho občana, ktorý každý deň vstáva ráno do práce. Prečo mladá usporiadaná zodpovedná rodina, ktorá má jedno-dve deti, ktoré chce zodpovedne vychovať pre našu spoločnosť, má žalostný materský príspevok a po pol roku musí ísť matka nazad do práce, aby boli schopní priemerne žiť a takí príslušníci marginalizovaných skupín dostanú za nič také ťažké peniaze? Samozrejme, česť výnimkám, ktorých je však žalostne málo. Veď to je voda v koši pre náš sociálny a dôchodkový systém. Tvrdo zastávam názor mať právo na prácu, ale aj povinnosť pracovať. Keď všetci, čo môžu, aj budú pracovať, budeme sa mať lepšie. To sú len prvé kroky k lepšiemu a hlavne k stabilnejšiemu životu.

​

Najnovším problémom SR je končiaca sa fixácia hypotekárnych úverov, čo bude predstavovať zvýšenie mesačných splátok v stovkách eur. Nie všetci to budú zvládať a mnohí môžu prísť o strechu nad hlavou. Za socializmu mali všetci istotu, že neskončia pod mostom či na ulici. Má KSS riešenie na tento problém?

Problém je opäť v tom, že nemáme vlastné banky poskytujúce hypotekárne, ale aj iné úvery, podnikateľské a pre občanov spotrebné. Všetky naše banky majú majoritný zahraničný podiel. A tým, že máme ešte aj menu euro, tak bankový sektor riadi Európska centrálna banka a tá mení pravidlá a úroky podľa svojich potrieb, niet tej sily to ovplyvniť. Odhliadnuc od toho, že EÚ skĺzla na podobnú cestu do pekla ako americká FED v podobe tlačenia peňazí ako reklamných letákov bez akéhokoľvek krytia zlatom a ostatnými aktívami. Po skončení fixácie mesačné splátky rastú nekontrolovateľným tempom, z čoho majú naše rodiny panický strach. Nechali sa cielene nalákať západnou politikou na takmer nulové úroky neuvedomujúc si význam a dôsledky „malých písmeniek v zmluve“ o priebehu splácania. Je to obrovský problém, pretože rastúca hypotekárna kríza spôsobí nie stratu strechy nad hlavou, ako sa ľudia mylne domnievajú. Bankám budú tisíce bytov a domov na nič, oni potrebujú točiť peniaze. Oni pohľadávku odpredajú úžerníckym a vymáhačským spoločnostiam, ktoré budú vlastniť vaše dlhy a budú vás ovládať a vydierať. Oni vás tam nechajú bývať, ale majetok bude ich a budú na vás zarábať v podobe nájmu. Sen o vlastnom bývaní sa rozplynie, ľudia nebudú nič vlastniť a len budú platiť niekomu vyvolenému. Podobne sa uvažuje aj v automobilovom priemysle a iných odvetviach hospodárstva. Napĺňa sa vízia zrušenia súkromného vlastníctva a žitia len na dlh. Riešenie na hypotekárnu krízu je jedine v tom, že buď bude úvery poskytovať banka so 100-percentným vlastníctvom štátu, aby bola zaručená stabilita a aj nejaká garancia vymožiteľnosti práva, alebo štát bude stavať byty prostredníctvom štátnych firiem, ako boli kedysi Pozemné stavby, a byt dostanete napr. za 30 percent hodnoty pridelený za to, že počas splácania budete pracovať na Slovensku, tvoriť HDP na Slovensku a splácať budete štátu, nie do zahraničia. Je to paradoxne princíp Baťovho podnikania. Baťa postavil závody, či už vo Svite alebo v Partizánskom, poskytol zamestnancom bývanie, umožnil im celodenné stravovanie v závode, dal im zľavu na výrobky a v podstate dve tretiny platu, čo im dával, sa mu vrátili späť.

V podstate všade, kam sa pozrieme, narážame na rozvrat v oblasti zdravotníctva, vzdelávania, ale vážnym problémom je život dôchodcov, ktorí celý život robili, platili dane a odvody a dnes sú na okraji spoločnosti. Ako vrátiť úctu a dôstojnosť týmto ľuďom počas jesene ich života?

V prvom rade si musíme viac vážiť rodičov a dôchodcov všeobecne. Vďaka nim sme mali to, čo máme, aj keď podstatnú časť nášho národného hospodárstva sme už rozpredali do zahraničia. Dôchodcovia, čo celý život robili a prispievali do sociálneho systému, sú dnes odsúdení na almužnu, pretože značnú časť nášho sociálneho systému požierajú tí, ktorým sa nechce pracovať a len úmyselne zneužívajú diery v systéme a náš štát im to dovolí. Ťažké milióny idú mesačne marginalizovaným skupinám za nič. Je potrebné významne prehodnotiť kritériá výplaty sociálnych dávok. A dať peniaze tým, ktorí si to zaslúžili. Práce je v našej spoločnosti dosť, len je potrebné zaviesť systém zapojenia všetkých do pracovného procesu. Kedysi sa hovorievalo „bez práce nie sú koláče“ a skutočnosť je dnes taká, že tí, čo pracujú, majú koláče a tí, čo nepracujú a úmyselne sa vyhýbajú práci, majú švédske stoly all inclusive. Každému podľa jeho zásluh. Ako som už spomenul, ak chce niekto využívať výhody systému, musí v prvom rade do neho prispievať. Boh nás ochraňuj pred liberálnou vládou alebo vládou progresívcov! Tí považujú dôchodcov za plebs a záťaž systému. Zabudol vôl, že teľaťom bol.

Slovenská republika sa nachádza pred azda najdôležitejšími parlamentnými voľbami v novodobej histórii. S akými víziami do nich vstupuje KSS a čo si od nich sľubuje?

KSS vstupuje do volieb s víziami konečne niečo urobiť aj pre ľudí a pre národ. Nemáme milióny na účtoch, žiadne kauzy, politickú prácu dlhé roky robíme zadarmo z presvedčenia. Doteraz všetky porevolučné vlády robili len a len pre seba a svoj prospech. Prospech jednotlivcov a skupín. Občan a spoločnosť nikde, len ako nástroj k vlastnému prospechu. Od volieb si sľubujeme, že sa možno konečne začne niečo robiť reálne a vo veľkom pre občanov Slovenskej republiky. Ako KSS veríme v silu občana a veríme, že si občania vo voľbách uvedomia, že ak niekto niečo urobí pre občana a spoločnosť aj po voľbách a nielen nasľubuje prázdne sľuby, tak je to KSS – Zlatí komunisti. Opätovne opakujem, že nádej umiera posledná a verím, že sa občania rozhodnú správne.​