JOZEF NODŽÁK: ZO SVETA SA VYTRÁCA ĽUDSKOSŤ

Majstrovi N vedenie STV vyčítalo, že v reláciách vyzdvihuje Slovensko a rodnú Oravu

Foto JANA BIROŠOVÁ
Dátum 29.08.2017

Deti ho milovali a milujú dodnes pre jeho nenapodobiteľné, drobné televízne bláznovstvá. Na ulici ho oslovujú aj rodičia, ktorým chýba na obrazovke v dnešnej hodnotovo vyprázdnenej dobe poučný aj zábavný program pre ich deti. Hoci štyrikrát vyhral v diváckej ankete Osobnosť televíznej obrazovky, za Rybníčkovej éry musel z STV odísť - pôvodnú tvorbu pre deti nahradila komercia pochybných kvalít. Našťastie, diváci nezabúdajú, a tak naďalej chodí medzi deti a rozdáva radosť. Jozef Nodžák alias Majster N.

Odkedy sa poznáme, patríte Bratislave, Mlynskej doline a televízii, ale pochádzate odinakiaľ. Kde sú vaše korene?

Na Orave, v tom prekrásnom kraji, kde sa hovorí, že je to kraj, ktorému sa namiesto chleba ušli len skaly, kde sa vždy žilo skromne, ale ľudia mali k sebe blízko.

Odkiaľ ste presne?

Narodil som sa v Slanici, dedinke dnes už zatopenej Oravskou priehradou, 19. marca na Jozefa. Bol som útle dieťa, vážil som asi kilo... Mám v ten istý deň narodeniny aj meniny a zvláštne je, že neskôr mi 19. marca umrela aj matka - ešte nemala ani štyridsať rokov.

Čím boli vaši rodičia?

Otec kulak, matka Američanka z Chicaga.

Ako sa vaši rodičia dali dokopy, veď z Chicaga je do Slanice na Orave dosť ďaleko...

Moja mama sa ako dievča vybrala so svojou mamou, neskôr mojou babkou, na cestu po Európe. Cez Francúzsko a Poľsko prišli aj na Oravu a príroda a ľudia tohto kraja ich tak očarili, že v Amerike všetko popredali a usadili sa v Slanici. Mama mala sedemnásť rokov, keď sa zamilovala a vydala za môjho otca. Dodnes nechápem, ako sa tí dvaja ľudia našli, ako sa dohovorili. Otec chlapisko s rukami ako lopaty a mama éterická bytosť, anjel s veľkými modrými očami, jemné stvorenie. Nielenže v živote nevidela kravu alebo ovcu, ale zo začiatku vôbec nevedela po slovensky.

Vaša materinská reč je angličtina?

Ale kdeže! Angličtina bola reč imperialistov a hlásiť sa k nej by bola v tom čase moja záhuba... Priznám sa, že z angličtiny si pamätám, iba ako mi moja americká stará mama hovorila, že som crazy Joe...

Aké ste mali detstvo?

Pekné a bláznivé. Na tie časy sme žili v blahobyte, lebo mama v Amerike všetko popredala a za tie peniaze rodičia na Orave získali slušný majetok. Mali sme hostinec, pekáreň, obchod s potravinami, kravy, asi dvesto oviec, polia a lesy.

Váš majetok teda pochádzal z amerického kapitálu?

Celé generácie mojich predkov z maminej strany si v Amerike poctivo nahonobili majetok, ktorý sa v peňažnej forme dostal k nám, do Slanice. Zbohatli sme, ale nie tak ako dnes, že v pondelok nastúpi niekto do politiky s holým zadkom a vo štvrtok už kupuje tretiu vilu pre vnúčence.

Reštituovali ste niekdajší rodičovský majetok? Máte aspoň rodinný dom?

Kdeže, mám garsónku v Petržalke. Na rozdiel od Václava Havla sme mali so sestrami smolu. Boli sme nepriatelia zriadenia, všetko nám znárodnil režim a nenávratne vzala voda Oravskej priehrady.

Vo svojich vystúpeniach ste často spomínali svoj rodný kraj a Slovensko. Vy ste vlastenectvo, ktoré mnohým Slovákom chýba, nasávali už v detstve?

V Slanici sa narodil Anton Bernolák a v našej záhrade stála jeho socha. Nehovorím, že to bolo v mojej výchove určujúce, ale k zdravému vlastenectvu nás viedla učiteľka od prvej triedy v slanickej základnej škole. Chodili sme s pani učiteľkou na prechádzky za dedinu, pri ktorých nám hovorila o zaujímavostiach a osobnostiach nášho kraja, vštepovala nám lásku k vlasti prirodzeným spôsobom, lebo sama verila tomu, čo hovorí. Vo mne to zostalo. Neuznávam názory svetobežcov, že sú všade doma, lebo kto je doma všade, nie je doma nikde. Môžeš lietať po svete ako vták, ale aj vták má len jedno hniezdo, kam sa vracia - tam je jeho domov.

V puberte ste vraj boli vášnivo zamilovaný?

Áno, bola to virtuálna láska. Zbožňoval som českú herečku Janu Brejchovú. Bol som do nej taký zamilovaný, že mi učitelia sami nosili jej obrázky. Neskôr sa mi podarilo s ňou stretnúť v Prahe, keď už bola vydatá za Brodského. Jednoducho som drzo zaklopal na dvere jej bytu na Invalidovni a keď otvorila, povedal som: „Pani Brejchová, od detstva sa mi nevýslovne páčite, chcel som vás vidieť naživo." Tak sme sa skamarátili.

Vaše kamarátstva so slávnymi herečkami a spevákmi boli povestné...

Neviem či povestné, ale poznal som sa napríklad s Waldemarom Matuškom, Evou Pilarovou, Jožkom Krónerom, priatelím sa s Luckou Vondráčkovou. Často som chodil aj ku Gottovcom. Matka Karla Gotta sa volala Anna ako moja mama. Nosieval som jej mliečnu čokoládu z Figara za štyri päťdesiat, lebo ju mala rada.

Je pravda, že ste sa stretli s anglickou kráľovnou a Billom Gatesom?

Počas štúdia v Nemecku som vyhral spolu s vnučkou prezidenta Svobodu súťaž britskej BBC. Za odmenu nás pozvali do Anglicka, kde sme si mohli vybrať, koho chceme vidieť, s akou známou osobnosťou sa chceme stretnúť. Tak sme sa stali spoluúčastníkmi audiencie u jej veličenstva, kráľovnej Alžbety II. K Billovi Gatesovi som sa dostal ako slepé kura k zrnu. To som už robil v televízii a zaumienil som si, že pôjdeme aj s televíznym štábom nakrútiť rozhovor s Gatesom, ktorý sa práve zdržiaval v Prahe. Neviem, či to bola opäť moja spontánna drzosť alebo lotéria, ktorá vyšla, ale stalo sa nemožné, s Billom Gatesom sme sa stretli, aj keď nám organizátori vopred odkázali, že nech na niečo také zabudneme. Prísne strážený počítačový kráľ sa ukázal ako priateľský človek, ako jedinému štábu nám poskytol rozhovor a ešte nás aj obdaroval.

Nemali ste ako dieťa dedinského kulaka k vyššiemu vzdelaniu cestu zarúbanú?

Po skončení jedenásťročnej strednej školy som nemal kam ísť. Ťahalo ma to k filmu, ale to by som musel ísť na dva roky do výroby, aby som sa mohol uchádzať o takú vysokú školu. Pretože som sa však už od detstva do všetkého hrnul, občas som mal pri tejto mojej povahe šťastie. O moje prvé zamestnanie po maturite sa pričinil vynikajúci Barabášov film o SNP Pieseň o sivom holubovi, ktorý sa nakrúcal pri Banskej Bystrici. Zaujímali ma okolnosti nakrúcania filmu, tak som sa z otázkami obrátil na banskobystrický rozhlas. Namiesto odpovede ma však pozvali do štúdia, aby som sa porozprával s Rudkom, hrdinom filmu. Rozhovor mal vraj veľký úspech a vtedajší riaditeľ rozhlasu pán Bartoš mi po maturite ponúkol miesto redaktora.

Pracovali ste v rozhlase bez vysokej školy?

Áno, asi rok a pol. Vysoká škola ma však neminula, v Banskej Bystrici som sa prihlásil na pedagogickú fakultu študovať slovenčinu a nemčinu. Neskôr, na základe ponuky, som nemčinu skončil na Univerzite Martina Luthera v Halle.

Kedy sa začala vaša televízna kariéra?

Po krátkom pôsobení v jazykovej škole v Banskej Bystrici som sa prihlásil do konkurzu na miesto redaktora Hlavnej redakcie pre deti a mládež Československej televízie Bratislava. Prišiel som do úžasne tvorivého prostredia, kde pracovali také televízne osobnosti ako moderátor Zdeno Palečka, režisérka Zora Bachnárová, ale aj redaktor Ľudo Števko, neviem, či ho poznáte...

Áno, tam sme sa po prvý raz stretli. V detskej redakcii ste sa s chuťou pustili do práce...

Vo vysielaní pre školy, ktoré viedol Pavel Pavlík, sme pripravovali filmové i štúdiové programy, ktorými televízia vstupovala priamo do vyučovania. Keď deti preberali na dejepise antické Grécko, naša školská redakcia im vysielala metodicky pripravený film o gréckej antike. Takto sme mali pokryté všetky predmety vrátane matematiky a k reláciám sme vydávali metodické listy, ktoré sa posielali do škôl. Naše produkty chodili aj po zahraničí. Moje dva čiernobiele školské programy boli dva razy na festivale v Japonsku a mali tam veľký úspech.

Prečo bola podľa vás slovenská televízna tvorba pre deti zaujímavá pre zahraničie?

Detská a mládežnícka redakcia, to bola televízia v televízii. Pracovali tam skvelí profesionáli, spisovatelia, publicisti, dramaturgovia, odborníci na animovanú tvorbu, ktorej dnes už niet. A čo bolo najdôležitejšie, televíziu pre deti sme vtedy robili srdcom. Slovenské večerníčky, rozprávky a ďalšie programy poznali deti v Európe, Ázii aj Austrálii.

Stredná aj staršia generácia si spomína na súťažné relácie pre mladé talenty Rozlety a Zlatá kamera, neskôr aj Televízny klub mladých, v ktorých začínali mnohí slovenskí speváci ako Peter Dvorský, Karol Duchoň, Marcela Laiferová, Eva Máziková, Miro Žbirka, Marika Gombitová, Elán a Jožo Ráž. Na niektorých zábavno-vzdelávacích reláciách ste sa výrazne podieľali aj vy. Na ktoré si po rokoch ešte spomínate?

Mojou reláciou bol Detektív Karol, ktorý „bežal" osem rokov a bol mimoriadne obľúbený. Na ňom si brúsil svoj talent režisér Jožo Bednárik, v programe pravidelne účinkovali herci Marián Zednikovič, Jozef Dóczy, Božka Slabejová a štyri deti, štyria pátrači. Hravou, zábavnou formou sa detskí diváci z relácie všeličomu priučili. Pritom nešlo o drahý program - v štúdiu bol len stôl so stoličkou, jedna stará skriňa a drevený trám. Nepotrebovali sme nablýskané kulisy so svetelnými efektmi ako dnes, ktoré stoja státisíce eur a snažia sa zakryť duchovnú prázdnotu programov.

Najvýznamnejšiu časť vášho televízneho života ste prežili ako protagonista slávnej postavy Majstra N. Ako ste k nej prišli?

Svojho času sa vysielala relácia pre deti Crn-crn. Od kolegýň som dostal ponuku pripraviť si v rámci tejto relácie kontaktné vystúpenie s deťmi. Bola to voda na môj mlyn, pretože mi vždy chýbal živý kontakt s deťmi v štúdiu, aj s divákmi pri obrazovkách. Začal som tým, že som si vymýšľal rôzne fyzikálne a chemické kúzla a deti mi mali telefonovať, ako sa dá zdanlivo neriešiteľný fyzikálny problém vyriešiť. Pamätám si, že mojím prvým pokusom bol nafúknutý balón, ktorý bolo treba prepichnúť ihlicou tak, aby nepraskol. Všetky naivné telefonické nápady detí som neúspešne skúšal pred kamerou, až som nakoniec podľa môjho receptu s úspechom balón prepichol.

Nepraskol? Prezraďte tú fintu...

Balón treba prepichnúť vodorovne na jeho konci, kde je nižší tlak. Keby sa prepichol kolmo zhora, praskne.

Keď ste potom mali samostatnú hodinovú reláciu, svojimi nespočetnými pokusmi a hádankami ste sa stali populárnym detským zabávačom. V štúdiu ste mali niekedy až šesťdesiat detí a relácia sa vysielala naživo. Nebolo to riskantné, zvládnuť dosť náročné prostredie, pokusy, aktivizovať deti a popritom zabávať divákov?

To ma práve najviac bavilo - vymýšľať, improvizovať, zabávať sa s deťmi. Najradšej som bol, keď sa deti smiali, pišťali a vykrikovali. Okrem toho som si do rubriky Objavy Majstra N pozýval talentované deti zo všetkých kútov Slovenska: malých spevákov, tanečníkov, hudobníkov, aby sa svojím umením a šikovnosťou predstavili rovesníkom.

Chodili ste po slovenských školách a osobne ste vyhľadávali talenty?

Samozrejme, cestoval som po Slovensku, od Bratislavy po Sobrance vo vlastnej réžii, inak to nešlo.

Vaše vystúpenia a práca s deťmi pred kamerami, to bolo niečo objavné, nové, nielen v Slovenskej televízii. Vieme, že ste zbierali ocenenia ako na bežiacom páse. Ktoré boli tie najcennejšie?

Mám ocenenia z UNESCO, UNICEF-u, ale najviac si cením medailu Jana Amosa Komenského, lebo ju dostali aj také osobnosti ako básnik Milan Rúfus a historik a spisovateľ Pavel Dvořák.

Aby sme nezabudli: štyri roky po sebe ste získali cenu Osobnosť televíznej obrazovky v kategórii programov pre deti a mládež. A vzápätí, keď ste boli na vrchole popularity, ste museli z televízie odísť. Riaditeľ Richard Rybníček prepustil z STV väčšinu tvorivých ľudí, redaktorov, kameramanov, zvukárov. Ako ste to všetko prežívali?

Bolo mi z toho smutno. Nie preto, že ma vyhodili, ale že sa rozpadli redakcie a tvorivé tímy, že sa prestali vyrábať večerníčky a relácie pre deti a začali sa nakupovať programy zo zahraničných televíznych bazárov. Bolo mi ľúto detí, lebo sa už nemali na čo pozerať.

Malo vedenie aj nejaké konkrétne výhrady proti vám a vášmu programu?

Už predtým mi vyčítali, prečo v reláciách tak často vyzdvihujem Slovensko a moju rodnú Oravu a pripomínam, že deti majú byť hrdé na to, odkiaľ pochádzajú, na svoj štát, na svoj rodný kraj. Niekomu prekážalo, že sa deťom snažím vštepovať vlastenecké cítenie. Ale aj keby mi to neboli vyčítali, reláciu by tak či tak zrušili, lebo nezapadala do nového komerčného modelu televízie.

Aké boli teda hlavné motívy televíznych čistiek? Aby sa ušetrili peniaze?

Boli to nelogické rozhodnutia politicky dosadeného manažmentu. Neušetrilo sa nič. STV musela nakupovať celé balíky programov od externých producentov, ale už nemala čo predávať. Prepustených kameramanov, zvukárov a osvetľovačov televízia tak či tak potrebovala, lenže teraz si ich už musela obstarávať z vonkajšieho prostredia, a to stálo oveľa viac peňazí, ako keby boli tí istí ľudia riadnymi zamestnancami STV. Ale takéto veci proti zdravému rozumu sa nedejú len v televíznej brandži, takýmito a podobnými metódami sa vyciciava celý štát a zisky končia hlavne v zahraničných spoločnostiach. Neverím, že my Slováci by sme boli takí hlúpi. Je to celé riadené zvonku.

Napriek tomu, že ste zažili nevďak televízie, zažívate naďalej vďačnosť detí. Nasadzujete si svoju povestnú parochňu a chodíte do detských domovov, vystupujete v kultúrnych domoch, športových halách, zabávate choré deti v nemocniciach, často bez finančných nárokov. Prečo to robíte?

A čo iné by som mal vlastne robiť? Keď vidím usmiate tváričky chorých detí na onkológii, to je pre mňa viac ako všetky doterajšie ocenenia. Pravdaže, niekedy mi býva smutno. Keď mi rodičia z Prešova napísali, že by ich dievčatko choré na rakovinu chcelo vidieť Majstra N, tak som tam vycestoval vlakom, aby som ju pripútanú na postieľke aspoň trochu potešil. Nikdy nezabudnem na ten jej úsmev, na malé červené srdiečko, čo mi darovala a ktoré odvtedy nosím na bielom plášti počas mojich vystúpení. Prišiel som domov do Bratislavy a o druhej v noci mi otec dievčatka telefonoval: „Nehnevajte sa, že vám volám v túto hodinu, ale naša Lucka umrela a jej posledné slová boli: Pozdravujte Majstra N." Preto deťom stále robím toho malého smiešneho kamaráta.

Teraz nejde o vás, ale o to, čo pre deti predstavujete. Prečo ich podľa vás postava Majstra N tak zaujala?

Povedali mi to psychológovia - vraj preto, lebo túto postavu nehrám ako herec, lebo je to úprimné, lebo to ide z môjho vnútra.

V televízii ste prežili takmer celý svoj aktívny život, dobre ju poznáte. Aká je verejnoprávna televízia dnes?

Nedávno som bol na skok v Mlynskej doline, nazrel som do štúdií a ľudia moji, tam sa už nežije, to je krematórium. Štúdiá voľakedy kypeli životom, krútili sa tam svetové hry, robili besedy, po chodbách sa ozývala človečina a z réžie sa pokrikovalo: Ticho tam! Teraz všetko zíva prázdnotou. To nie je nostalgia za minulosťou, to je holý fakt, že dnes sa všetko dodáva na kľúč. Televízia je neosobná odberateľská firma, už skoro nevyrába, len vysiela.

Slovenská televízia oslavuje v týchto dňoch šesťdesiatku. Pozeráte ju ešte?

Ja televíziu skoro vôbec nepozerám.

Prečo? Ako profesionála vás nezaujíma jej úroveň?

Ide práve o tú úroveň. Mám sa pozerať na tie bezduché, rýchlokvasené seriály? Ani náhodou. Na STV si pozriem akurát správy, pretože tam sa chvalabohu nezačína večerné spravodajstvo vraždami, lúpežami a haváriami ako na komerčných staniciach. Z relácií si ešte rád pozriem Poštu pre teba a nedeľné politické relácie. Hlavne preto, aby sa mi zdvihla úroveň adrenalínu, aby som sa uvoľnil, keď si zanadávam. Nedeľa je skrátka môj politický deň, nikto mi vtedy nesmie telefonovať, a keby horela Petržalka, bohužiaľ, nejdem ani hasiť...

Pravdepodobne nie ste sám, koho vzrušujú politické relácie...

Určite. Minule som sa hrabal v Slovníku slovenského jazyka, ale také výrazy, aké ja používam, som tam nenašiel. Keď vidím a počujem v tých diskusiách ľudí, ktorí nič nedokázali, nič neurobili pre tento národ, naopak, len mu ubližujú, stáva sa, že opľujem aj obrazovku a potom ju pol hodiny čistím okenou... Čo už len múdreho môžu povedať politici, ktorých nezaujíma, ako sa prostým ľuďom žije?

Politici sú takí aj onakí...

Isteže. Ale najviac tliachajú o službe občanovi tí, čo rozpredali celé Slovensko a väčšinu ľudí nechali napospas biede. Keď počúvam tie reči politikov o úspešnom Slovensku, o tom, ako napredujeme a potom vyjdem na ulicu a vidím realitu, je mi z tej faloše a klamstva zle. Minule pobehovala o jedenástej dopoludnia po ulici skupinka detí. Spýtal som sa ich: „Čo tu beháte, prečo nie ste v škole?" Odpovedali mi: „My sa neučíme, naša trieda je v škole v prírode a pre našich rodičov je to drahé, oni si to nemôžu dovoliť." Koho ešte zaujíma, že v jednej škole, v jednej triede sa učia dve kategórie detí? Deti žijúce v dostatku a deti hendikepované chudobou svojich rodičov. A to si hovoríme demokratická spoločnosť.

Lenže dnes je na rozdiel od minulosti, keď boli takéto veci a zadarmo, všetko o peniazoch - ak ich nemáte, ste outsider, vy aj vaše deti. Nijaké rovnostárstvo...

Ja to nazývam pravým menom - nespravodlivosť. Poviem ešte jeden príklad zo života: Nedávno som videl v obchodnom dome, ako si chudučký chlapček, rebierkami skoro košeľu trhal, strčil pod košeľu dva rožky. Nikto okrem mňa si to nevšimol. Vonku som ho zastavil: „Prečo si kradol? Veď keby ťa chytili, mal by si v škole problémy." Vravel mi: „Viete, ujo, nás je doma osem detí, mama je chorá, nemáme peniaze a moja maličká sestra je hladná, tak jej nosím každý deň rožky." Zovrelo mi hrdlo, nebol som schopný na to nič povedať. Ako môže toto niekto dopustiť v 21. storočí? Z nášho sveta sa vytráca ľudskosť.

Také príbehy neuvidíme v Paneláku ani v Ordinácii v ružovej záhrade...

To naozaj nie. Zato vraždy a tragédie nám televízne kanály servírujú na dennom poriadku. Televízie nám dookola ukazovali tragédiu v Bostone, kde zahynuli traja ľudia. Pravdaže, je mi ľúto, že k niečomu takému prichádza. Násilná smrť nevinného človeka je vždy tragédia, ale na druhej strane sú denne zabíjané tisíce nevinných ľudí vo vojnových konfliktoch, v Afganistane, Iraku, Sýrii a inde. V mene presadzovania demokracie vo svete niekto ničí ľudské životy vo veľkom - každý deň. O tom, kto to všetko robí a prečo, sa vôbec nehovorí.

Napriek tomu, že televízia už nie je vaším pôsobiskom, aký je váš odkaz bývalého televízneho profesionála divákom pri šesťdesiatom výročí začiatku televízneho vysielania na Slovensku?

Aby sa viac pozerali okolo seba ako na televíziu. Aby nezabíjali čas pri hlúpych televíznych seriáloch a našli si čas pre svojich blízkych, pre ľudí okolo seba. Poznám jednu pieseň, volá sa Ľudskosť, spieva ju Kristína na text Kamila Peteraja, ktorú nehrá nijaké rádio ani verejnoprávny rozhlas, napriek tomu, že je krásna a má hlboké posolstvo. Každému ju odporúčam. Nedá mi, aby som z nej necitoval slová, ktoré mi utkveli v pamäti: „Nevyjedz z taniera, čo patrí iným. Mysli na chudákov uprostred zimy. Dožič aj inému kus jeho šťastia. A ver, že dobré sny sa ti raz vrátia. Neklam, že nemáš dosť, máš, čo ti stačí. To, čo máš navyše, musíš vždy strážiť... Neober celý strom, neotráv studňu. Aj keď si vysoko, skloň sa k nej ku dnu... Čo spadlo z neba, do neba sa vráti. Kto iným nedal, akoby sám, akoby sám stratil. Pozri sa do očí deťom a chorým. Tým, čo sa chytajú aj slamky v mori. Skús plachtu rozprestrieť, keď niekto mrzne. A daj mu kus tepla, vždy ľahšie usneš..."

 

 

 

 

Fotogaléria

Zákaz kopírovať texty bez súhlasu Mayer Media,
vydavateľstvo udeľuje povolenie len na použitie odkazu na originálny článok.