KAPITALIZMUS BEZ OLIGARCHOV NEFUNGUJE

Patrí do generácie Husákových detí. Narodil sa 7. decembra 1979. Študoval politológiu na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici, na Univerzite Komenského v Bratislave pokračoval v štúdiu filozofie. Doktorát získal na Ústave politických vied SAV, kde dodnes pôsobí. Od roku 2012 je poslancom Národnej rady SR v poslaneckom klube strany Smer-SD, členom strany však nie je. Je autorom viacerých vedeckých monografií – najznámejšou je jeho kniha Späť k Marxovi? (2009), za ktorú získal Cenu Literárneho fondu či Cenu prezidenta SR za prínos k rozvoju filozofických vied. Patrí k najľavicovejším poslancom parlamentu a ako hovorí, v jeho ľavicovej orientácii zohral úlohu vplyv rodiny, najmä otca, známeho novinára Milana Blahu. Patrí medzi politikov, ktorí nemajú za svojim chrbtom nijakých oligarchov, ale ľavicové ideály a otvorene sa hlási k marxizmu. Filozof, politológ a sociálny kritik Ľuboš Blaha.

V strane Smer-SD mal okrem Miroslava Číža najbližšie k ľavicovému zmýšľaniu expremiér Robert Fico, no strana je viac pravicová a podnikateľská. Ako dokážete presadiť vaše postoje v tomto type partaje?

V Smere je neuveriteľné množstvo slušných a úprimných ľavičiarov, pravidelne ich stretávam v regiónoch. V Smere sú preto, že dôverujú Robertovi Ficovi a rovnaký motív spája so Smerom aj mňa. Predseda strany je pre mňa garanciou ľavicovosti. Verím, že práve prostredníctvom spolupráce s ním je možné presadiť aspoň časť z mojich postojov, preto tlačím na kritiku neoliberálneho nastavenia EÚ, odmietam sankcie proti Rusku a presadzujem priateľskejší vzťah Slovenska ku krajinám ako Kuba alebo Čína. V sociálnej oblasti sa nám spoločne s ďalšími ľavičiarmi v Smere, medzi ktorými by som vyzdvihol Braňa Ondruša, podaril presadiť napríklad zákon o sociálnej ekonomike, ktorý môže pomôcť aj výrobným družstvám, ale napríklad aj zákaz predaja počas sviatkov. Sociálna demokracia na Slovensku nie je dokonalá, ale inú nemáme. Verím, že sa časom podarí stranu očistiť od akýchkoľvek podnikateľských vplyvov – dnes je to dôležitejšie než kedykoľvek predtým. Smer sa musí posunúť doľava, smerom k ochrane pracujúcich ľudí. Už to nevidí len slepý.

Politicky podporujete klasickú sociálnu demokraciu s dôrazom na ekonomické otázky, ľudovo povedané starú ľavicu. Uznávate socialistické zriadenia vo Venezuele, Kube či Bolívii. Prečo?

Hlavnou inšpiráciou v sociálno-ekonomickej agende pre mňa vždy boli škandinávske štáty v 70. rokoch, najmä Švédsko či Nórsko, ktoré kládli dôraz na sociálnu rovnosť, tripartitu, silné progresívne dane a silný verejný sektor. Práve to je zmyslom starej ľavice – boj za práva pracujúcich ľudí, boj proti vykorisťovaniu, podpora štátneho a družstevného vlastníctva, sociálny štát. To, že mám sympatie k socialistickým režimom v rozvojovom svete, je pochopiteľné vzhľadom na to, že mám blízko k ľavicovým ideálom a odmietam americký imperializmus, ktorý sa prejavuje neuveriteľným tlakom USA na spomínané štáty. Fidel Castro, Hugo Chávez a Evo Morales pre mňa vždy boli veľkými vzormi ľavicovej politiky, ale to neznamená, že by som chcel, aby sme kopírovali to, čo oni robili v Latinskej Amerike. Mojím ideálom je v každom prípade moderný samosprávny socializmus.

V čom je lepší socializmus ako kapitalizmus?

Je spravodlivejší, pretože nepripúšťa šialené majetkové nerovnosti medzi ľuďmi. Je nehorázne, že v kapitalizme žije niekoľko stovák ľudí ako prasce v žite, zatiaľ čo miliardy žijú v nedôstojnej chudobe a milióny detí umierajú od hladu. Kapitalizmus popiera aj demokraciu, pretože chudobní ľudia nikdy nemôžu mať takú moc, akú majú bohatí biznismeni. To isté platí o slobode – akú slobodu majú chudobní ľudia, s ktorými vo firmách za pásom zametajú ich šéfovia ako s odpadom? Desiatky miliónov ľudí zomreli v nezmyselných vojnách kvôli dobýjaniu nových trhov, čo je podstatou globálneho kapitalizmu. Socializmus je ideál, ktorý kladie dôraz na hodnoty mieru, spolupráce a rovnosti. Odmieta plytký individualizmus, konzum a ničenie prírody. Zmyslom socializmu je zabezpečiť, aby mohli normálni pracujúci ľudia žiť dôstojný život. Čo je, preboha, na tom zlé? Ja chápem, že mnohí ľudia na Slovensku si stále socializmus spájajú s potieraním demokracie či občianskych práv pre bývalý režim, ale tieto otrasné prejavy boli dôsledkom studenej vojny, nie socialistických ideálov. Kapitalizmus je z hľadiska dejín iba dočasná, dosť hlúpa a primitívna forma výroby. Skôr či neskôr bude nahradený nejakou formou socialistickej spoločnosti. Nie je predsa možné donekonečna tolerovať vykorisťovanie, nerovnosť, chudobu a vojny.

Hovorí sa o vás, že vašou najväčšou inšpiráciou je škandinávsky sociálny model. Ste zástancom progresívnych daní a projektu robotníckych fondov. Viete si takýto model predstaviť na Slovensku?

Samozrejme, progresívne dane sú typické pre celú Európu, najvyššie sadzby pre bohatých ľudí nájdete v tých najvyspelejších štátoch ako Švédsko, Nórsko či Francúzsko. Experimenty s rovnou daňou skúšali v niektorých banánových republikách a v postkomunistických neoliberálnych laboratóriách a všade sa to skončilo sociálnou krízou a prehlbovaním nerovností. Pre civilizovanú Európu sú progresívne dane úplnou prirodzenosťou a ja dúfam, že aj na Slovensku sa raz priblížime k tomu, aby skutočne bohatí ľudia platili také dane ako vo Švédsku či Rakúsku.

Na Slovensku je verejným tajomstvom, že politické strany, ktoré dnes sedia v parlamente, ovládajú oligarchovia z pozadia, ktorí presadzujú svoje záujmy cez politikov. Veríte, že sa dá zmeniť tento systém a začať robiť naozaj politiku pre ľudí?

Ak si niekto predstavuje, že kapitalizmus môže fungovať bez oligarchov a finančných skupín, tak nech sa zobudí. Všade existujú oligarchovia, v USA priamo a legálne financujú politikov. V Európe to robia pololegálne alebo pokútne. To je podstatou kapitalistickej demokracie. Slovensko, žiaľ, nie je výnimka. Finančné skupiny vlastnia médiá a tlačia na politikov. Vlastnia mimovládky a takisto ich využívajú na politiku. Ak sa chcete zbaviť oligarchov, respektíve bohatých podnikateľov, korporácií a finančných skupín, potom je len jedno rezolútne riešenie – zrušiť kapitalizmus. Kým tu bude systém, v ktorom sa bohatstvo bude koncentrovať v rukách niekoľkých ľudí, nikdy nedosiahnete čistú demokraciu. Verím tomu, že jedného dňa dôjde k radikálnej zmene. No jej nositeľmi nemôžu byť pobláznené liberálne stredné triedy z miest, ktoré si naivne predstavujú, že ak nebude Fico, nebude korupcia, akoby Kočnerov „kôň“ Sulík, daňový podvodník Matovič či mafia-friendly Kollár boli zárukou slastného romantického kapitalizmu bez korupcie a oligarchie. To sú nezmysly. Ľudia ako Sulík, Matovič či Kiska nemajú štipku morálky a ženie ich len honba za mocou a ďalšími majetkami. Systém sa položí jedine vtedy, keď budú mať pracujúci ľudia plné zuby kapitalizmu. Kým budú existovať obrovské majetkové rozdiely, vždy tu budú nejakí oligarchovia, zločinci, arogantní zbohatlíci či mafiáni. Keby to bolo len na mne, tak skorumpovaným oligarchom sekám hlavy.

Nie je to utópia?

Kto čakal, že v roku 2008 vypukne svetová hospodárska kríza? Kto čakal, že Veľká Británia odíde z EÚ? Kto čakal, že radikálny socialista Jeremy Corbyn takmer vyhrá voľby v Spojenom kráľovstve? Kto čakal, že v Grécku budú vládnuť marxisti? Kto kedysi čakal, že Čína na čele s komunistickou stranou bude patriť medzi svetových lídrov? Mohol by som pokračovať. To, čo sa včera javilo ako utópia, dnes môže byť realita a naopak. Dejiny vždy potvrdzujú, že nečakané udalosti prichádzajú a treba byť na to pripravený. Socializmus nie je utópia. Naopak, za oveľa utopickejšiu predstavu považujem to, že sa dá dlhodobo udržiavať neoliberálny režim. Ten vedie k takej nerovnosti, nestabilite, k takému rozvratu a k takej masovej nespokojnosti, že je mu súdené ostať iba vlhkým snom hŕstky sociopatických ekonómov.

Čo by sa muselo stať, aby sa zmenil systém politiky?

Muselo by dôjsť k radikálnym zmenám, ktoré socialistická ľavica navrhuje už zhruba 150 rokov, od Parížskej komúny z 1871. Čo najviac participatívnej demokracie, odvolateľnosť politikov a úradníkov, systém deliberatívnych rád, spolurozhodovanie, priemyselná demokracia, oddelenie cirkvi od štátu, verejné financovanie politických strán, participatívne rozpočty atď. Základom každej politickej zmeny však musí byť ekonomická zmena. Ak nebudete mať v spoločnosti viac sociálnej rovnosti, zabudnite na demokraciu. Pamätám si, keď som sa v Nórsku rozprával s kamarátmi z politiky a tí spomínali, že aj v Nórsku žijú extrémne bohatí ľudia, ale tí sa hanbia ísť na ulicu s nejakým drahým autom, chodia električkou, aby si ľudia na nich neukazovali prstom. Na Slovensku si každý „sedlák“ pri prvom podnikateľskom úspechu kúpi najdrahšie auto, aby sa predvádzal ako nejaký primitívny vekslák.

Pred tromi týždňami sme sa stali svedkami vraždy novinára a jeho snúbenice. Súčasná opozícia, ktorá sa nevie desať rokov dostať k moci, ju okamžite začala zneužívať a zbierať politické body. Preto je na mieste otázka, v čí prospech?

Mňa strašne mrzí, čo sa stalo tým dvom mladým ľuďom. Myslím, že to zasiahlo každého na Slovensku. Ale obludné je, že túto tragédiu začala zneužívať opozícia spoločne s médiami a prezidentom. To by sa v slušnej spoločnosti nemalo stať. Je choré, ak sa niekto oháňa „slušnosťou“ a pritom sa len politicky priživuje na smrti mladých ľudí. To, čo stvárala opozícia a Kiska po vražde Jana a Martiny, je z hľadiska morálky úplné bahno a každý, kto im pri tom asistoval, by sa mal hanbiť. Je normálne, že ľudia volajú po spravodlivosti. Nenormálne však je, ak do toho pletú politiku. Človek nemusí byť génius, aby videl, že ak mal niekto prospech z tejto vraždy, tak to určite nebola vláda. Na Slovensku vyvolala mediálna hystéria rozvrat a vládnu krízu. Ľudia sa pýtajú, kto za tým celým stojí, lebo keď vidíte, že nejaká mladucha zo strednej školy akože organizuje státisíce ľudí, tak by ste museli byť padnutý na hlavu, aby ste uverili, že za tým nestoja vyššie záujmy a finančné skupiny. Nemyslím, samozrejme, vraždu, ale to, čo sa spustilo po nej. Poznám ľudí, čo za tým vidia vplyvné ambasády, iní špekulujú o finančných skupinách, ktoré stoja za slovenskými médiami, iní cítia vplyv prezidentského paláca, najčastejším predmetom takýchto úvah je finančný predátor George Soros a jeho liberálne mimovládky. Ja teraz nechcem špekulovať, kto za tým celým stojí, ale som si stopercentne istý, že nejde o nič spontánne. Masy ľudí na Slovensku, v Česku, Maďarsku, všade proti politikom, ktorí neskáču, ako pískajú západní liberáli – to je klasický scenár farebných revolúcií, ktoré nemajú so spontánnou činnosťou más nič spoločné. Preto má toľko ľudí na Slovensku strach z majdanizácie a sú ochotní ísť brániť republiku za každú cenu.

Najprv sa vzdal funkcie minister Marek Maďarič. Potom podal demisiu Robert Kaliňák a nakoniec dal svoju funkciu k dispozícii aj premiér Robert Fico. Nemyslíte si, že by bolo bývalo lepšie, keby sa pred dvomi rokmi ministrom vnútra nebol stal Robert Kaliňák?

Keby nebolo Kaliňáka, vyberú si iný terč. Médiá pasú po Smere a predovšetkým po Robertovi Ficovi. Toto nie je o osobnom spore, toto je čistá mocenská hra, surová politika. Balkánsky spôsob boja o moc. Médiá sú nástroje konkrétnych finančných skupín, oligarchov a západných donorov, ktorí majú svoje mocenské záujmy. Predpokladám, že svoju úlohu zohrávajú aj veľmoci. Tak, ako je v Česku nepohodlný Miloš Zeman a v Maďarsku Viktor Orbán, tak isto je na Slovensku nepohodlný Robert Fico. Kým neodovzdáte moc Andrejovi Kiskovi či opozícii, budú vás očierňovať – toto je obyčajný lynč, nič iné. Médiá už absolútne prestali plniť funkciu informovania verejnosti – oni verejnosť mobilizujú proti vláde, namiesto informovania podsúvajú konšpiračné teórie, iracionálne skratky, bičujú vášne, zosmiešňujú, ideologizujú, šíria nenávisť. Tu nejde o spravodlivosť či pravdu. Ide len a len o moc a biznis.

Nemohla tým vládna koalícia a aj Smer-SD predísť demonštráciám a destabilizácii Slovenska?

Nie, ten vývoj bol dopredu nastavený – išlo o povalenie vlády. Netvrdím, že je to nejaké tajné sprisahanie, ale ide o spoločný záujem všetkých opozičných aktérov, ktorí hnali spoločnosť do hystérie. Odrazu bol každý vrah a mafián, stačilo, že ste nejakého Taliana odklikli ako „frienda“ na facebooku a už ste boli pre médiá kápom Cosy Nostry. Ľudia, ktorí sa pýšia vedeckými titulmi a kritickým myslením, sa začali správať ako vyšinutí blázni. Krásne sa ukázalo, aká nebezpečná je davová psychóza. Kľúčové je, kto mal na nej záujem. Bol to v prvom rade Kiska, resp. jeho poradcovia, ktorí chceli povaliť vládu a ustanoviť úradnícky kabinet. Záujem na tejto hystérii mala aj parlamentná opozícia, ktorá je skôr neokonzervatívna a euroskeptická. Asistovali im finančné skupiny z mediálneho prostredia – najväčším krikľúňom bol denník Esetu, ktorý stojí za kiskovským Progresívnym Slovenskom, a denník Penty, ktorý vždy stál za pravicou. Vládna koalícia s tým nemohla urobiť nič. Našťastie, pri predstave, akou alternatívou by bola vláda mafiánov, polobláznov a neofašistov z opozície, koalícia vydržala. To je jediné šťastie pre Slovensko, ale zápas pokračuje, oni sa nikdy nevzdajú.

V čase, keď dezignovaný premiér Peter Pellegrini odovzdával prezidentovi zoznam členov nového kabinetu, opozícia vyhlásila, že sa dohodla na termíne predčasných volieb, ktoré by mali byť 8. septembra 2018. Čo tým sledujú?

Oni každou svojou aktivitou sledujú len jedno – rozvrat Slovenska. Nefungujú ako normálna parlamentná opozícia, oni sa cítia ako nejaká odbojová skupinka. Politiku vnímajú ako súboj anjelov a diablov, nepoznajú kompromisy, nepripúšťajú ústupky, šíria nenávisť v apokalyptických dimenziách. V bežných civilizovaných demokraciách opozícia konštruktívne kritizuje, spolupracuje, ponúka programové alternatívy. Títo chcú od prvého dňa len a len povaliť vládu a robiť jej zo života peklo. Takto sa vedie vojna, nie demokratická politika.

Sociológ Pavel Haulík odporučil opozícii, aby skúsila referendum o predčasným voľbách. Predpokladáte, že by bolo úspešné?

Myslím, že tejto možnosti sa najviac bojí Richard Sulík, sám to viackrát odmietol. S najväčšou pravdepodobnosťou by nedosiahli účasť, ktorú potrebujú, a všetci to vedia. Strápnilo by ich to. Jedna vec je nahnať do ulíc tisíce ľudí, iná vec je referendum, kde potrebujete polovicu národa. Jasne by sa ukázalo, že bežní Slováci chcú stabilitu, pokoj, a nie to ich neustále bombardovanie štátu. Dopadlo by to presne tak ako v Česku či Maďarsku. Plné ulice Prahy či Budapešti, hysterické liberálne médiá, znepokojené mimovládky – človek by nadobudol dojem, že opoziční kandidáti budú mať 99-percentnú podporu. A odrazu vyhrá Miloš Zeman a Viktor Orbán. Tak isto by to dopadlo aj na Slovensku, vyhral by Robert Fico. Opozícia to vie a preto do referenda nechce ísť. Ak sa nechajú vyhecovať, doplatia na to. V každom prípade, inú cestu k predčasným voľbám nemajú, čiže nech sa páči, nech sa predvedú.

Predpokladajme, že by aj boli predčasné voľby. Vidíte alternatívu pre Slovensko?

Vždy existuje nejaká alternatíva. Lenže bola by to katastrofa – ak by sa aj opozícii podarilo pozliepať sedem straničiek bez akejkoľvek členskej základne, tak by museli nájsť zhodu medzi liberálmi, konzervatívcami, eurooptimistami, euroskeptikmi, polofašistami, xenofóbmi, amerikanofilmi, neoliberálmi a tak ďalej. Matovičova strana je zlý vtip, to sa rozpadáva za pochodu. On je komediant a nie politik. Richarda Sulíka v Európe považujú za exota, s ktorým by sa nikto vážne nerozprával. Odborne sú úplne mimo – školstvo prenechali kaderníkovi, obranu paranoidnému týpkovi z Kauflandu. Zarátajte si do toho Alojza Hlinu a spomeňte si na jeho šialenstvá v parlamente. Plus Boris Kollár a jeho pašovanie drog a mafiánske styky. To si fakt niekto myslí, že s týmito dobrodruhmi by bolo na Slovensku lepšie?

Na Slovensku patríte k málo politikom, ktorí obhajujú Ruskú federáciu, no nie ste zástancom Vladimira Putina. Prečo?

Ako antifašista si vážim obetu Červenej armády, ktorá nás oslobodila od fašizmu, a preto vždy budem nazerať na Rusko s rešpektom a úctou. Vážim si ruskú kultúru a obdivujem ruskú históriu. V súčasnej geopolitickej situácii cítim, že Rusko sa bráni pred západným expanzionizmom a spor o Ukrajinu vnímam realisticky ako súboj veľmocí. Preto odmietam rusofóbiu a nezmyselné útoky na Rusko a Putina. Nikdy som si však neidealizoval žiaden režim. Vladimir Putin je centristický politik, ja som ľavičiar. V Rusku by som volil komunistickú stranu. V mnohých veciach sa s Putinom nezhodnem, ale je to líder svetovej veľmoci, za ktorým stojí drvivá väčšina národa. Preto ho rešpektujem a má moju úctu. Rusko považujem za priateľský národ a budem ho obhajovať vždy, keď budem cítiť, že je nespravodlivo lynčované.

Vladimir Putin má každé funkčné obdobie stále vyššiu podporu vo voľbách. Neznamená to, že po toľkých rokoch ľudia pochopili a najmä pocítili, že je záchranou pre ruský národ?

Rusi vedia, že potrebujú silného lídra a stabilitu. Hovoril som to od prvého dňa – ak západné mocnosti očakávali, že sankcie oslabia Putina, bolo to nekonečne naivné. Ukazuje sa, že som mal pravdu. Rusko sa ako vždy zomklo a dnes je Putin silnejší než v minulosti. De facto mu pomohli k upevneniu moci. Západ robí také detinské chyby, že by to bolo na smiech, ak by sme sa nebavili o vojnách a umieraní. Ja len dúfam, že už sa konečne prestane s tou absurdnou nenávisťou proti Rusku a že sa zrušia sankcie a začneme sa s Ruskom normálne rozprávať ako s partnerom a veľmocou a nie ako s malým žiačikom, ktorého chce Západ trestať a poučovať. Rusko sa môže západným moralistom akurát tak vysmiať. Po všetkých tých svojich imperiálnych vojnách oni idú niekoho poučovať o práve? Nebláznime. Rusko treba rešpektovať, zaslúži si to.

Ako vnímate neustály boj EÚ a USA proti Rusku? Prečo je čoraz silnejší tlak proti Ruskej federácii?

Po roku 1989 bolo Rusko zatlačené do defenzívy a Západ si myslel, že môže postupne ukrajovať z jeho sily a vplyvu. Pri Ukrajine narazil. Rusko si stanovilo svoje susedné štáty ako oblasť svojej národnej bezpečnosti. Nemôže si dovoliť, aby na svojich hraniciach malo armády NATO či protiruské militantné režimy. Podobne ani USA by neakceptovali, aby sa povedzme v Mexiku dostali k moci nejakí ich militantní nepriatelia. Taká je geopolitika. Veľmoci financujú rozvrat, propagandu, farebné revolúcie či volebné podvody, aby oslabili svojich protivníkov. Nejde o súboj dobra a zla. Ide o boj o moc a vplyv vo svete. Majdan bol výtvorom Západu, aj keď sa propagandisticky tvária, že išlo o vznešené ideály, ľudské práva, demokraciu, slobodu a všetky tie sladké slová, v ktorých mene západné armády hádžu na ľudí bomby. Išlo o to, aby sa Rusko odstrihlo od vplyvu na Ukrajine. Rusko reagovalo ako skúsený aktér a nie ako naivný päťročný chlapec. Západ si musí zvyknúť, že Putinovo Rusko nie je Jeľcinovo Rusko. Je čoraz asertívnejšie a ani USA už nemajú takú silu ako v minulosti. Rastie Rusko, rastie Čína. Éra americkej hegemónie sa končí a americkí lídri sa s tým ešte mentálne nevyrovnali. Svet potrebuje viac rovnováhy, preto vnímam rastúcu silu Ruska či Číny za pozitívny trend z hľadiska udržateľného mieru a stability vo svete.

Nemôže to celé vyústiť do väčšieho konfliktu, alebo opätovne zažijeme studenú vojnu?

Riziko väčšieho konfliktu je tu vždy, preto veľmi ostro kritizujem rôznych vojnových štváčov, ktorí búšia do Ruska, vrátane slovenských pravičiarov. Aktuálny vývoj však skôr pripomína studenú vojnu. Na vojenskom poli sú výsledkom zamrznuté konflikty, ako je Ukrajina či Gruzínsko, veľmoci sa odbavujú v periférnych regiónoch, ako je Sýria či Jemen, vojna prebieha v kultúrnej a ideologickej rovine, keď sa šíri apokalyptická propaganda o zlom Rusku, ktoré môže aj za to, že zajtra v Bratislave napadne päť centimetrov snehu. Fakt to pripomína studenú vojnu medzi USA a ZSSR a rôzne maccarthistické propagandistické úbohosti, ktorých bol svet plný po druhej svetovej vojne. Mrzí ma to. Verím, že Slovensko nikdy nepristúpi na takéto verbálne útoky proti Rusku. Opakujem, Rusko v našich dejinách znamenalo príliš veľa na to, aby doň mohli kopať nejakí poloblázni z liberálnych médií a rôzni psychopati prepojení na Kisku, ktorí ničia pamätníky Červenej armády a podobne.

Sme súčasťou EÚ, ktorej ste kritikom. Toto združenie nazývate elitárskym klubom, ktorému sa musíme v mnohom podriaďovať napríklad aj v súvislosti so sankciami proti Rusku, ktoré SR ekonomicky poškodzujú. Myslíte si, že je to správne a považujete EÚ pre Slovensko za najlepšiu alternatívu?

Slovensko je malý štát, ekonomicky závislý od Nemecka a ďalších západných trhov a bezpečnostne takisto závislý od EÚ. Preto debata o vystúpení z EÚ nemá zmysel, bola by to samovražda. Nie sme Británia, ktorá si niečo také môže dovoliť, hoci aj pre ňu to bude ťažké. Neznamená to však, že teraz musíme skákať tak, ako Brusel píska. Máme svoje národné záujmy, a tie si musíme chrániť. V otázke kvót sme sa jasne postavili proti, kritizujeme dvojakú kvalitu potravín, nižšie mzdy v nadnárodných koncernoch, ale aj ďalšie prejavy pokrytectva v EÚ. Kritizujem EÚ za to, aká je neoliberálna, imperiálna a elitárska. Nie je to prejavom toho, že by som odmietal európsku spoluprácu, práve naopak. Je to prejavom mojej nechuti z toho, že Brusel sa stáva hovorcom bánk, korporácií a mimovládnych liberálnych organizácií. Demokracia v EÚ postupne umiera a to musíme zastaviť.

Myslíte si, že projekt EÚ vydrží v súčasnej podobe, nebudú mať postupne členské štáty tendenciu vystúpiť zo zväzku, aby si zachovali zvrchovanosť a autonómnosť? Tlak na liberalizáciu štátov je čoraz silnejší a potláčajú sa národné, tradičné a morálne hodnoty...

Hlavným sporom dneška je spor o globalizáciu. Napísal som o tom aj knihu Antiglobalista, ktorá vyjde na jar. Globalizácia je problém pre čoraz väčší počet ľudí. Cítiť to aj v EÚ. Na jednej strane sú liberálni globalisti, ktorí obhajujú odstraňovanie národných štátov a hraníc, čoho dôsledkom je nadvláda nadnárodného kapitálu a supranacionálnych inštitúcií. Antiglobalisti odmietajú tento neoliberálny model a chcú, aby štáty opätovne získali kontrolu nad ekonomikou a sociálnym zmierom na svojom území. To je aj môj postoj. Čoraz viac robotníkov v celej Európe sa prikláňa k antiglobalizmu a bude to spôsobovať pnutia aj v EÚ. Nikto nevie predpokladať, ako to celé dopadne, ale éra neoliberálneho globálneho kapitalizmu je na konci a prichádza niečo nové, to je zjavné. Musíme byť na to pripravení.