KAPITALIZMUS V KRÍZE

Kvantitatívne uvoľňovanie predstavuje proces bezprecedentného tlačenia ničím nekrytých peňazí do reálnej ekonomiky.

Foto TASR/MARTIN BAUMANN
Dátum 31.03.2015

Kapitalizmus ako spoločensko-ekonomická formácia súladu výrobných síl a výrobných vzťahov je v kríze. Snaha zbaviť sa obrovských dlhov spravovania vecí verejných množstvom úsporných opatrení sa v konečnom dôsledku najviac dotkne daňových poplatníkov. Kapitalizmus si v roku 1989 pomohol otvorením sa trhu bývalých krajín strednej a východnej Európy, čo umožnilo vyprázdniť ich preplnené sklady, zúčastniť sa na privatizácii nášho spoločného majetku, a tak si lacno privlastniť jeho hodnotu aj nadhodnotu.

Politický projekt

Na starom kontinente sa postupne uskutočnila integrácia politiky a národných ekonomík do jedného priestoru – Európskej únie. Euro je však len politický projekt bez spoločných fiškálnych rozpočtov. Namiesto zásadných zmien vo fiškálnej oblasti všetkých krajín eurozóny nám menová politika Európskej centrálnej banky ponúka neštandardné nástroje riešenia finančnej krízy, medzi ktoré patrí aj kvantitatívne uvoľňovanie.

To predstavuje proces bezprecedentného tlačenia ničím nekrytých peňazí do prostredia reálnej ekonomiky, za ktoré Európska centrálna banka nakupuje štátne dlhopisy a ďalšie cenné papiere krajín eurozóny s cieľom podporiť ich hospodársky rast, a tak odvrátiť defláciu. Nákupom vládnych dlhopisov a ďalších aktív sa má do eurozóny mesačne napumpovať 60 miliárd eur. Je normálne, že sa v trhovej ekonomike investujú peniaze so zápornou úrokovou maržou? Samozrejme, že sa znížia náklady na obsluhu verejného dlhu. Potom však treba priznať, že existuje rozdiel medzi trebárs nemeckým a gréckym eurom pri existencii spoločnej menovej politiky. To vyvoláva celý rad špekulácií aj v súvislosti s diskutovaným rozpadom eurozóny, či skôr s odchodom Grécka a jeho návratom k pôvodnej mene.

Zneužitie monopolu

Tento neštandardný nástroj menovej politiky ECB poškodí poisťovníctvo, ktoré pracuje s poistnými produktmi s garantovaným výnosom, ktorý sa nebude dať dosiahnuť, a tiež dôchodkové fondy. Kvantitatívne uvoľňovanie nemôžeme nazvať ináč ako zneužitie monopolu tlačenia peňazí zo strany ECB v prospech nezodpovedných vlád a v neprospech spotrebiteľov. Za normálnych okolností je pokles cien tovarov a služieb, teda deflácia medzi občanmi vítaný ekonomický jav, čo platí pre každého kupujúceho, nie však pre predávajúceho a banky. Ich podnikanie totiž „žije“ z úrokového diferenciálu medzi úrokmi z vkladov a poskytovaných úverov, a tie sa lepšie ponúkajú vtedy, keď je v ekonomike inflácia. V prípade deflácie „zarábajú“ sporitelia peňazí a „prerábajú“ ich dlžníci, čo je v prípade inflácie presne naopak.

Problémom kapitalizmu ako systému spravovania kapitálu všetkých účastníkov trhu je nerovnomerné rozdeľovanie bohatstva. Riešenie krízy sa skrýva predovšetkým vo zvyšovaní príjmov domácností, teda ich kúpyschopnosti, a v nastolení poriadku v daňových povinnostiach všetkých účastníkov trhu, ktorými sa zvyšuje príjem do štátneho rozpočtu.