KÉRY: OD DÁNSKYCH NOVINÁROV SA TÍ NAŠI MÔŽU UČIŤ

Z pozície predsedu Zahraničného výboru NR SR absolvujem každý mesiac viacero prijatí veľvyslancov a zahraničných delegácií. Sú také, na ktoré zabudnem pomerne rýchlo. Ale potom aj také, ktoré mi zostanú ako príjemná spomienka zapísané na dlhšie obdobie. K takým radím aj viac ako dvojhodinový neformálny rozhovor s dánskymi novinármi, ktorí prišli na Slovensko spoznať našu krajinu a následne ju odprezentovať v dánskych médiách.

Samozrejme, najväčšia časť nášho rozhovoru bola venovaná vnútornej a zahraničnej politike Slovenskej republiky. Obraz, ktorý si dánska verejnosť o situácii na Slovensku vytvára len nepriamo, prostredníctvom britských a amerických denníkov a tlačových agentúr, som sa snažil doplniť aj o pomyselné slovenské názorové farby. Týkalo sa to napríklad témy Trestného zákona, v rámci ktorej som dánskym novinárom objasnil, že cieľom novely bolo zosúladiť niektoré ustanovenia a sadzby so štandardmi členských štátov EÚ. Predovšetkým som však vyjadril ľútosť nad tým, že opozícia zneužíva zložitosť tejto problematiky na zavádzanie verejnosti, hoci vláda neignoruje názory expertov a v danej veci vedie dialóg aj s Európskou komisiou, ktorej prípadné opodstatnené a konštruktívne pripomienky si nemá problém osvojiť.

V debate s dánskymi novinármi som zdôraznil, že vojenská intervencia Ruska na Ukrajine, vyhlásenie Donecka, Luhanska, Chersonu a Záporožia za súčasť Ruskej federácie považujem za hrubé porušenie medzinárodného práva. Slovensko aj preto, v rámci svojich možností, poskytovalo a bude poskytovať Ukrajine významnú pomoc. Na druhej strane som ale odmietol označovanie ľudí za obhajcov prezidenta Putino len preto, že volajú po mieri a chcú ukončiť vzájomné zabíjanie. Netreba zabúdať ani na to, že veľký podiel na súčasnej tragédii majú tiež USA, NATO a EÚ a ich dvojité štandardy v zahraničnej politike.

V diskusii sme sa venovali aj vzťahom medzi vládou – predovšetkým jej predsedom Robertom Ficom na jednej strane a niektorými médiami a neziskovými organizáciami na strane druhej. Tu som spomenul aj skutočnosť, ktorá dané vzťahy ovplyvňuje – a síce, že nikomu by sa zrejme nepáčilo byť terčom účelového očierňovania najmä zo strany médií, ovládaných zahraničnými vlastníkmi, či progresívne a liberálne ladenými neziskovými organizáciami.

Hoc sa naša diskusia dotkla aj ďalších ťažkých tém, ako konsolidácie verejných financií či témy LGBTI a rodovej rovnosti, predsa len bol priestor aj na voľnejšiu diskusiu. Napríklad keď sa ma dánski novinári spýtali, čo, respektíve koho si ako prvého predstavím v súvislosti s Dánskom, odpovedal som, že predovšetkým herca Madsa Mikkelsena, ktorý hral napríklad aj v jednom z filmov o Jamesovi Bondovi. Nedávno som videl veľmi zaujímavý a ťažký film Bastard, kde hral v hlavnej úlohe. Tiež dánsky seriál z prostredia politiky ,,Vláda". A samozrejme šport - najmä futbal. Novinárom som pripomenul spanilú jazdu dánskych futbalistov, ktorí ako náhradníci za mužstvo bývalej Juhoslávie vyhrali ME vo futbale v roku 1992 vo Švédsku. Z futbalistov som obdivoval najmä Michaela Laudrupa. Vyzdvihol som výborné výkony dánskych hádzanárok i hádzanárov, ktorí pravidelne získavajú medaily na olympiáde, či na svetových i európskych šampionátoch. A tiež dánsku tenistku Caroline Wozniacki, či celosvetovo obľúbeného a nesmrteľného spisovateľa H. Ch. Andersena.

Napriek skutočnosti, že Slovensko a Dánsko nemajú od seba geograficky príliš ďaleko, ich rozdielny historický vývoj pri vzájomnom spoznávaní reálií, politiky, kultúry obidvoch štátov a mentality ich obyvateľov vyžaduje istú dávku empatie a tolerancie. Kultivovaný prístup dánskych žurnalistov, ktorý sa významnou mierou podpísal pod úprimný, otvorený a konštruktívny dialóg, bol pre mňa v tomto smere veľkým osviežením. Viacerí slovenskí novinári, ktorí mnohokrát voči politikom vystupujú agresívne a snažia sa ich silou mocou zahnať do kúta, sa majú od svojich dánskych kolegov čo učiť.