KĽÚČ K DEJINÁM SLOVANOV (2)

V karpatskej kotline sú Alani známi už na začiatku letopočtu

Foto OSKÁR CVENGROSCH
Dátum 18.03.2019

Alani ako „bieli ľudia“ boli nazývaní nielen skrátene bieli (Alani), ale aj inými slovami, z dnešného pohľadu synonymami. Najčastejším bolo meno Jasi ako jasní – bieli, prípadne varianty Osi a Asi. Jasi boli vetvou západných Alanov (Sarmatov) a známi boli akoAorsi, Jasi alebo Asaioi. V ruských letopisoch ich nachádzame pod označením Jasi alebo Osi. Veľká koncentrácia Alanov sa nachádzala v priestore neskorších slovanských Uličov, v povodí riek Dnester a Prut a ďalej na sever na rozvodí v Haliči a vo východnej Volyni. Rieka Prut bola v dávnoveku dokonca nazývaná ako Alanská rieka, teda Alanus Fluvius.

V karpatskej kotline sú Alani známi už na začiatku letopočtu. Gaius Plinius Secundus (1. stor.) spomína kmeň Jasi v dolnej Panónii na rieke Dráva. O čosi neskôr ich Tacitus uvádza v Hornej Panónii, ale aj na druhej strane Dunaja – v Germánii (dnešné Slovensko – Matra), pričom zdôrazňuje ich príbuznosť s panónskymi Eraviskami. Východne od Dunaja, v povodí rieky Tisy, ktorá v tom čase tvorila obrovské jazerné a močaristé územia, sú v tom čase známi aj ako Jazygi (Jasians). Neskôr ich poznáme ako Asdingov, kmeňovo priradzovaných k Vandalom. Alanov už pod menom Alani nachádzame vo 4. storočí v oboch Panóniách a v Noriku. Tí potom spolu s Vandalmi a Suevmi (Slovenmi) pustošili Rímsku ríšu, konkrétne oblasť dnešného Francúzska. V čase Atilu Alani sídlili aj v meste Orléans.

„Bieli“ Uhri, alebo podľa dobových zdrojov Skýti, Massageti, Huni či Alani, tvorili etnické jadro tej časti obyvateľstva Európy, ktoré v neskorších časoch politicky činní ideológovia začali nazývať menom Slovania.

Samotný tvar Jasi má súvis so sanskritským slovom jhaSa, ktoré prioritne prekladáme ako ryba, veľká ryba, slnečná žiara, ale aj ako les a púšť. Slovo jhaSaje foneticky identické s jasa, respektíve iasa, a je totožné so slovenským jas v rovnakom význame – slnečná žiara. Už sme spomínali, že Massageti, predchodcovia Alanov, uctievali slnko a meno mali odvodené od ryby. SanskritskéjhaSasvojou skladbou jednotlivých významov (ryba, slnečná žiara, les a púšť) zreteľne nadväzuje na situáciu v strednej Európe: Hercynsky (Uhorský) les – bójska púšť (Panónia) – úhor (ryba) – jas (biely), z čoho je zrejmé, odkiaľ pochádza predchodca sanskritu, ktorý priniesli do Indie slovanskí Veneti. Samotné meno Veneti pramení pravdepodobne v slovanskom slove vendže, ktorého „odnož“ je dodnes živé slovo v poľskom jazyku. Poľské wężečítame ako venže a prekladáme ako hadi.

Invázne vlny

Zhruba vo 4. storočí sa na územie Alanov žijúcich v oblasti medzi dolnými tokmi riek Dneper a Prut a pobrežím Čierneho mora presunul zo severu bojový zväz Severanov (Sabiri). Títo Severania boli známi aj pod menom Huni. Spoločne s Alanmi vytvorili alianciu, ktorá realizovala mohutné bojové koristnícke výpady spočiatku smerom na východ, juhovýchod a neskôr aj na západ. Podľa Ammianusa boli Alani vo všetkom rovnakí s Hunmi, akurát spôsobom života i vonkajšou úpravou boli jemnejší. Prokopios z Kaisareiestotožňoval Hunov s Masagetmi (Mazovčanmi).

Ammianus opisoval bojové výpady tohto zoskupenia ako činy Alanov: „Pri lúpení a love sa rozbiehajú až k Maiótskym stojatým vodám (Azovské more) a Kimmerskému Bosporu (Kerčský prieliv) a rovnako k Arménii a Médii.“ Pritom exaktne opísal šírenie Alano-Hunov smerom na východ, nie naopak, ako nám to tvrdí oficiálna historiografia. Jeho záznamy zreteľne vypovedajú, že včasoch Ammianusasa Alani ešte len udomácňovali na rozľahlých skýtskych stepiach na východ od rieky Don. Boli rozptýlení medzi ľudnatými a v rozľahlých oblastiach žijúcimi národmi, ktoré sa tiahli k ázijským končinám. Alani sa rozpínali až po Gangu, k rieke pretínajúcej zem Indov a vlievajúcej sa do južného mora.

V sanskrite boli Alano-Huni známi ako „Sveta Hunas“, teda Bieli Huni. Bieli Huni vytvorili v Indii cisárstvo, ktoré jestvovalo v období od 455 do 670 n. l. Vláda Bielych Hunov pokračovala aj po páde cisárstva ešte pomerne dlhé obdobie. Boli absolútnymi vládcami, avšak už na území, ktoré bolo v porovnaní s ich predchodcami podstatne menšie. V severných indických štátoch je dnes viac ako 50 percent populácie nositeľom árijskej R1a a v najvyšších kastách až 70 percent. Podľa genetických výskumov predkovia nositeľov týchto génov pochádzajú z východnej Európy. Genetika týmto jednoznačne potvrdzuje inváziu Alano-Hunov z východnej Európy do Ázie, a nie naopak.

Na bojových chodníkoch

Historiografia spája Alanov s dnešnými kaukazskými Osetmi. Oseti hovoria iránskym jazykom, gény však majú neiránske – haploskupina G2a. O haploskupine G sa uvažovalo ako o alanskej haploskupine, pretože sa nachádza v Európe všade tam, kde sú v histórii spomínaní Alani. Pri detailnejšom porovnávaní však zisťujeme, že v Európe dominuje paralelná haploskupina G2a2. Špecifická osetská haploskupina G2a1a, ako aj G2a3b1 v Európe absentuje, čo znamená, že Osetínski Alani nerobili nájazdy do Európy!

Massageti alias Alano-Huni podľa mnohých starovekých autorov pochádzali od Skýtov. Výskum starovekej Y-DNA skýtskych kostier zo stepí od južnej Sibíri po severovýchodný Kaukaz preukázal iba haploskupinu R1a1-M17, aj keď kostry mnohých jedincov nemali čisté európske rysy. Odpoveďou nám môže byť Herodotova poznámka, že „pravých Skýtov je málo“. Ammainus v tomto smere dodáva veľmi dôležitý poznatok, že „Alani postupne vtiahli do svojho kmeňového označenia susedné národy, skrušené často ich víťazstvami“. Je zjavné, že menom Alani sa neskôr pýšili nielen pôvodní „bieli“ pochádzajúci z urodzeného plemena, ale aj všetci tí, ktorých si podmanili, alebo boli v ich službách na „bojovom chodníku“.

Starí Slovania odovzdali svoje kultúrne dedičstvo mnohým národom Ázie a Európy a prvky ich civilizácie v mierne alebo viac deformovanej podobe dokážeme čítať aj dnes.

V súvislosti s tým jestvuje aj ďalšie možné vysvetlenie, prečo sa medzi Alanmi-Osetmi haploskupina R1a1 takmer nevyskytuje. Herodos vo svojich záznamoch opisuje návrat Skýtov z Médie. Keď sa po 28 rokoch vrátili z bojov, našli vo svojej vlasti vojsko, ktoré sa im postavilo na odpor. Toto vojsko vzišlo z ich otrokov, pretože ženy Skýtov, ktorých muži boli vzdialení po dlhý čas, chodili za otrokmi. Neprítomnosť mužov medzi Skýtmi-Alanmi, ktorí boli buď na bojových výpravách, alebo padli v bojoch, spôsobilo preberanie mužských funkcií ženami. Spoločenstvám, kde dominovali ženy, povieme aj dnes „samé ženy“. Starovekí autori tieto spoločenstvá žien zaznamenali opäť bez počiatočného „S“ v tvare „ameženy“, respektíve Amazeny (Amazonky). Tie v skutočnosti naozaj jestvovali. Amazonky nosili nohavice, fajčili marihuanu, kožu mali potetovanú, jazdili na koňoch a bojovali tak tvrdo ako chlapi. Archeologické nálezy skýtskych hrobov vypovedajú o tom, že každá tretia skýtska žena bola pochovaná so zbraňou a mala bojové zranenie ako muži.

Pokrvná línia

Východní Alani v oblasti ústia Donu a Azovského mora boli začiatkom letopočtu nazývaní Srbi. Plínius (1. stor.) kmeň menom Serbi umiestňuje severne od Azovského mora, Ptolemaios ich kladie východnejšie medzi severovýchodné výbežky Kaukazu a rieku Volgu a nazýva ich Serbi, zriedkavejšie Sirbi. 

Pomenovanie Srb, Serb, Sirb, ako aj ďalšie neskoršie varianty ako napríklad Servi a pod. naznačujú možný pôvod v slove červený, srbsky crven. Ich príslušnosť k Alanom pravdepodobne jazykovo ovplyvnila cieľovú oblasť invázie – Indiu. Meno Serbov v sanskrite nachádzame v slove sarpa, čo značí had, ako aj sarpati, ktoré prekladáme ako kĺzať sa. Je podivuhodné, že rovnaké slovo serpens nachádzame aj v latinčine v identickom význame had.

Vzhľadom na to, že slovo červený pochádza od slova krv, mohlo označenie červení respektíve Srbi značiť, že síce už neboli čistí Alani, ale hlavná pokrvná línia ich spoločenstva pochádzala od „bielych“ predkov. Mali rovnakú kultúru, zvyky a jazyk, z genetického aj vizuálneho hľadiska sa však už javili ako miešanci. V prospech tejto úvahy svedčí genetické zloženie balkánskych Srbov. Majú vysoké národné slovanské cítenie, silného bojového ducha, ale pomerne veľký genetický rozptyl s iba 18-percentným výskytom haploskupiny R1a.

Spätosť s rybami

Genetika, ako aj samotné záznamy starovekých autorov exaktne vypovedajú o pravlasti Alanov v oblasti európskeho rozvodia medzi Suebskou Hurou (dnes Švábska Jura) a Alanskými vrchmi (Valdajská vrchovina). Túto oblasť obývala biela rasa, nositelia haploskupiny R1a, ktorých životný priestor bol do veľkej miery spätý s rybami, rybolovom a obzvlášť s úhormi. Možno povedať, že títo „bieli“ Uhri, alebo podľa dobových zdrojov Skýti, Massageti, Huni či Alani, tvorili etnické jadro tej časti obyvateľstva Európy, ktoré v neskorších časoch politicky činní ideológovia začali nazývať menom Slovania. Títo „starí“ Slovania odovzdali svoje kultúrne dedičstvo mnohým národom Ázie a Európy a prvky ich civilizácie v mierne alebo viac deformovanej podobe dokážeme čítať aj dnes. Moderná historiografia však našu slávnu minulosť zamietla pod koberec. Pôvodne uznávanú autochtónnu teóriu o pôvode Slovenov a Slovanov v posledných storočiach nemecká škola na čele s českým slavistom Niederlom prepracovala na teóriu migračnú. Napriek neexistencii dokladov, ktoré by potvrdili pravdivosť tejto teórie, sa stala jedinou pravdivou informáciou o našom pôvode.

(Dokončenie z minulého čísla)