KOLONIÁLNA ZLATÁ REŤAZ

Slávna Bank of England pre politické vydieranie stráca dôveryhodnosť

Foto TASR/AP
Dátum 15.09.2019

Poľsko sa rozhodlo presunúť svoje zlaté rezervy z britskej Bank of England do vlastných trezorov. Poľská centrálna banka odôvodnila tento krok potrebou diverzifikovať uskladnenie svojich zlatých rezerv, aby „obmedzila geopolitické riziká“, ktoré by mohli vyústiť do „straty prístupu alebo obmedzenia dostupnosti zlatých aktív umiestnených v zahraničí“. Takéto otvorené vyjadrenie nedôvery je jasnou fackou jednej z najváženejších svetových finančných inštitúcií, jednoznačný signál, že slepá dôvera Poľska v Britániu sa skončila.

Dôsledok amerického zasahovania

Čo spôsobilo túto stratu dôveryhodnosti slávnej Bank of England v očiach nielen Poľska, ale aj mnohých ďalších krajín? Príčina je všetkým jasná: je to arogantné a hanebné správanie tejto váženej bankovej inštitúcie v dôsledku politického nátlaku Spojených štátov. Začiatkom roka totiž Bank of England odmietla vrátiť Venezuele 14 ton zlata v hodnote 1,2 miliardy dolárov, ktoré tam mali Juhoameričania uložené. Prezident Maduro vtedy niekoľko týždňov neúspešne naliehal, aby banka Venezuele vrátila túto približne sedminu jej zlatých rezerv, ale márne. Dôvodom bola intervencia USA, ktoré takto chceli odstrihnúť Venezuelu od financií, spôsobiť tam ekonomickú katastrofu a pomôcť tak svojmu favoritovi Juanovi Guaidóovi uchopiť moc. Nebola to však iba Venezuela, kto mal s Bank of England podobnú skúsenosť: tých prípadov bolo viac, banka dlhodobo neumožňovala vykonávať riadny audit zlatých rezerv napríklad ani Austrálii, ktorá tam mala uložených 80 ton zlata. Kauza s venezuelským zlatom však bola tou poslednou kvapkou, keď pohár trpezlivosti viacerých krajín už pretiekol. Uvedomili si totiž, že v prípade akýchkoľvek politických sporov môže ich zlato držané v zahraničí byť zneužité na politické vydieranie. Okrem Poľska sa rozhodlo vziať si svoje zlato domov aj Maďarsko, ktoré má podobne ako Poľsko s Bruselom tiež otvorených viacero politických sporov, a uvažujú o tom aj ďalšie krajiny.

Špinavá hra

So slávnou Bank of England malo v dávnejšej minulosti svoju zlú skúsenosť aj socialistické Československo. Ešte pred druhou svetovou vojnou si Národná banka československá pre istotu, pred blížiacim sa Mníchovským diktátom, uložila veľkú časť svojich zlatých zásob v Bank of England. Časť toho zlata neskôr Hitlerovci ľsťou z banky vymámili, ale za zvyšok počas vojny Angličania od USA nakupovali výzbroj a výstroj pre československý odboj a iným spôsobom ho financovali. Keď spojenci po vojne rozdeľovali časť zlata, ktoré Nemecko získalo pri obsadení európskych krajín (bola to približne polovica z celkového množstva, ktoré Nemci vo vojne nadobudli, druhá polovica je nevedno kde), československý podiel bol 24,5 tony.

Začiatkom roka Bank of England odmietla vrátiť Venezuele 14 ton zlata v hodnote 1,2 miliardy dolárov, ktoré tam mali Juhoameričania uložené.

Z tohto množstva v roku 1948 previezli do Prahy 6,1 tony a zvyšných 18,4 tony zostalo v Bank of England a v americkej Federal Reserve Bank. Trvalo dlhých 34 rokov, kým sa do Československa vrátilo aj toto zlato – Veľká Británia aj USA jeho vrátenie pod rôznymi zámienkami odmietali. V nekonečných a nekonštruktívnych rokovaniach potom Briti vyťahovali napríklad také absurdné veci ako pohľadávky Británie za vojnový a mníchovský úver, na ktorý padlo aj československé zlato v Bank of England. Po Mníchovskej zrade, po tom, ako dali Hitlerovi naše zlato, po tom, čo pre nich urobili naši vojaci v bojoch proti nacistom, to bola zo strany Britov nehanebná podlosť.

Účet za krv

Hlavný vyjednávač československej strany pri rokovaniach s nimi Richard Král neskôr požiadal vtedajšieho ministra zahraničia Bohuslava Chňoupka o odvolanie z rokovaní a odôvodnil to takto: „Dôkladne som si preštudoval podklady, najmä otázku vojenského úveru. A je mi z toho nanič, až sa mi zdvíha žalúdok. Máme platiť aj za šnúrky do topánok, za spodky či za traky, ktoré naši vojaci nosili, keď bojovali aj za nich, za Angličanov. No ale prosím... každý má inú morálku, každý inak vidí svet. Ale čo je na tom strašné, a čo neviem preniesť cez srdce, sú tí mŕtvi. Tam je započítaný aj výstroj tých, ktorí padli. A ležia niekde v Afrike, pri el-Alameine a Tobruku, kde bojovali proti Rommelovi a nielen za nás, ale aj za Anglicko … na toto nemám dosť silné nervy. Pochopte ma. A vymeňte ma. Sotva by som sa udržal, keby mi predložili účty za košele, rukavice a svetre, a musel by som povedať: tak, a teraz ideme účtovať za krv!“

Biľakov návrh

Richarda Krála si raz zavolal k sebe aj Vasil Biľak, ktorý od neho dokonca chcel, aby rokovania zrušil, nech si Briti a Američania zlato nechajú: „Ľudia si ešte po dvoch generáciách pamätajú na Mníchov. Toto ohľadne nášho zlata si tiež budú dlho pamätať. Svet by sa mal dozvedieť, že naši niekdajší západní spojenci nás vydierajú a zlato nám chcú vrátiť až potom, keď im zaplatíme za československých vojakov, ktorí bojovali proti Hitlerovi, a ešte k tomu po ich boku...“ Biľakov návrh však ÚV KSČ nepodporil a po dlhých peripetiách sa v roku 1982 zvyšok československého zlata s hmotnosťou 18,4 tony konečne vrátil domov. Napriek tomu, že to boli vojnové časy a mnohé veci sa odvtedy zmenili, z tejto historickej skúsenosti so slávnou Bank of England, jednou z najváženejších svetových bankových inštitúcií vyplýva, že skutočné a bezpečné je iba to zlato, ktoré je doma. Na príkladoch zo sveta zlatých rezerv pekne vidno, ako v skutočnosti fungujú medzinárodné vzťahy medzi Západom a podriadenými krajinami, a aká je skutočná miera spoľahlivosti takýchto „partnerských“ vzťahov. Skúsenosť opakovane ukazuje, že v globálnej politike veľmoci, keď sa im to hodí, bez mihnutia oka svojich partnerov zradia. Mimochodom, skúste uhádnuť, kde má uložených svojich 32 ton zlata Slovenská republika? Správne, uhádli ste. V sejfoch Bank of England.