KONIEC ČERVENÉHO NÁMESTIA V TATRÁCH

Keď na popradskom letisku začiatkom roka pristál Iľjušin s ruskými turistami, nadšeným prišelcom sa ušlo neobvykle srdečného privítania, hodného častovania z čias najvrúcnejšej sovietsko-československej družby: na zlatom podnose a v rezkom rytme živej oravskej kapely čakal hostí chlieb a soľ.

Foto  TASR/Milan Kapusta /Oliver Ondráš
Dátum 07.02.2015

Nešlo však len o vzkriesenie dávneho slovanského zvyku, ale aj o nie celkom slovanské promo: charterové lietadlo z Moskvy totiž počas tejto zimy pod Tatrami zosadlo len jediný raz, kým ešte minulého roku veža prijala päť takýchto letov. A keďže aj ten tohtoročný napĺňali turisti len z polovice, do našich veľhôr priletelo až desaťkrát menej ruských návštevníkov. A tu už si aj naši o družbu a kšefty ukrátení kapitáni cestovného ruchu uvedomili, že hostí treba vítať.

ROZŠAFNÍ A DOBROSRDEČNÍ

Tí po rusky hovoriaci do Tatier prichádzali počas dvoch desaťročí v takých hojných počtoch, že centrum Starého Smokovca začali miestni nazývať Červeným námestím. Klondikom bol zase pre domácich hotelierov a barmanov, ktorí si nevedeli vynachváliť chýrnu ruskú rozšafnosť pri míňaní v smokoveckých či lomnických penziónoch i hostincoch. „Tí nie sú lakomí ako Poliaci alebo Česi, čo sa dokážu v reštauráciách štvorhviezdičkových hotelov napchávať vlastnými lacnými konzervami,“ aj s dávkou zlomyseľného zveličenia sa vyznávali čašníci, ktorí blahorečili ruské Vianoce a Nový rok, pripadajúce podľa juliánskeho kalendára na prvú polovicu januára, ako zlaté týždne.

Vtedy sa priestranstvami pod Slavkovským a Lomnickým štítom rozliehali zvuky Kaťuše, teda slávnej bojovej piesne Rusov. Tých si obľúbili aj ďalší návštevníci najmä pre – zväčša vodkou vystuženú – dobrosrdečnosť a kamarátske správanie. „Stretneš ho prvýkrát a zdá sa ti, že sa poznáte od detstva,“ vystihol ich jeden z Tatrancov.

„My siuda budem prijezžať vsegda!“ nadchýnal sa ešte pred rokom pod stanicou smokoveckej lanovky „molodec“, ktorý sa predstavil ako Serjoža z Jekaterinburgu. Jeho predsavzatie padlo. „Vždy som si myslel, že najviac klientov nám uberie zlé počasie, studené letá s búrkami a teplé zimy bez snehu,“ povedal jeden z hotelierov, „ale vojna je oveľa horšia.“

Hovoril, pravda, o rusko-ukrajinskom konflikte, o silno znehodnotenom rubli a o dramatickom poklese miezd na Ukrajine, čo desaťtisícom ľudí spoza našich východných hraníc znemožnilo dovoliť si Vianoce na Slovensku. A neprávosť cítia aj tí Rusi, ktorí sa v živote nezaujímali o politiku.

„Moji krajania sa cítia ukrivdení pre sankcie, uvalené na Rusko,“ hovorí podnikateľ v cestovnom ruchu Mark Blitshteyn. Aj preto ten prepad v počtoch. Napríklad v čase najväčšieho rozmachu ruskej návštevnosti smokovecký penzión Koliba v januári za jednu noc ubytoval najmenej 250 Rusov, tohto roku však za celú sezónu neprišiel temer ani jeden!

POLITICKÁ FANTAZMAGÓRIA
Prišlo len zopár Ukrajincov, ktorí k nám celkove túto zimu zavítali hoci takisto v scvrknutom, ale o niečo väčšom množstve. O krivde, akú na nich pácha EÚ, na rozdiel od Rusov nehovoria a zväčša ešte o nej ani nevedia.

No myslieť si, že súčasný rusko-ukrajinský konflikt sa z donských stepí spolu s turistami prenesie aj pod Tatry, by už bolo politickou fantazmagóriou. „Nič také som medzi mojimi klientmi nespozoroval,“ hovorí Milan Ševc, majiteľ penziónu Zora v Tatranskej Lomnici.

„Napokon, je to veľmi citlivá téma a určite by som sa s nimi nezačal o tom baviť, to hotelierovi isto neprináleží,“ dodáva s tým, že Rusov má tohto roku menej ako Ukrajincov. „Oproti minulému roku je ruských hostí asi polovica,“ spresňuje a uvádza na pravú mieru aj informáciu o desaťnásobnom poklese prívalu ruských turistov.

Tá sa totiž týka len najsolventnejších návštevníkov využívajúcich leteckú dopravu. „Aj medzi Rusmi je vyššia, stredná a nižšia klientela. Tá vyššia má aj zodpovedajúce nároky, ktoré tu často nedokážeme zabezpečiť, nemôžeme sa rovnať rakúskym, švajčiarskym či talianskym Alpám. Pre nás je významná stredná vrstva, ktorá v predchádzajúce roky navštevovala SR, a tá sa úplne vytratila.

Nám ostala tá nižšia klientela, ktorú by som nazval autobusovou alebo na autách prichádzajúcou po vlastnej osi z bližších oblastí Ukrajiny, najskôr z Ľvovskej.“ Tu nastal polovičný pokles, čo však hotelier považuje za úspech zdôrazňujúc, že týchto zákazníkov si možno udržať len určitou veľkorysosťou a ľudským prístupom, na aký sú citliví.

„Veľkou nevýhodou je, že mladšia generácia už neovláda ruštinu, ktorú sme sa my starší povinne učili,“ vysvetľuje Ševc. „Pred pár rokmi som bol v Dubaji, kam vtedy začala smerovať prvá veľká expanzia Rusov.

V arabskom svete sa okamžite objavili ruské nápisy v hoteloch a obchodoch. To je ukážka okamžitej reakcie, ktorá nám chýba. V hoteli, kde sme sa bavili po slovensky, nás akýsi Ind oslovil po rusky.“

MUSÍME ZAČAŤ OD SEBA

Odliv ruských turistov však určite nevyvolal jazykový problém, napokon, väčšinou hovoria slušne po anglicky. A hoci kľúčovou sa javí občianska vojna na východe Ukrajiny, s hľadaním príčin musíme začať od seba.

„Spôsobuje to veľmi slabá propagácia SR v Rusku,“ hovorí Ševc, ktorého dopĺňa jeho kolega – majiteľ neďalekého hotela Teniscentrum Peter Simčák, bez servítky na ústach hovoriaci priamo o mizernom prístupe štátu: „Myslím si, že zatiaľ nijaká vláda nemala záujem o rozvoj cestovného ruchu na Slovensku. Zo všetkých európskych krajín máme najslabšiu štátnu stratégiu rozvoja cestovného ruchu.“

Tému prenáša na postavenie Tatier v národnej symbolike Slovenska a ich podradný hospodársky stav. „Tatry sa ospevujú v hymne a svietia na štátnej vlajke ako symbol národa, ale Bratislava nemá záujem prispieť na ich rozvoj ani eurom.

Štátne vily tu majú ministerstvá, prokuratúra, súdy, národná banka, čiže inštitúcie s veľmi dobre platenými ľuďmi, ktorí nie sú odkázaní na nijaké zvýhodnenia a rozhodne by mali na to, aby chodili do bežných zariadení. Tu v špeciálnom papalášskom stredisku stojí káva v prepočte päť korún,“ hovorí hotelier.

Je jasné, že takéto podniky musí štát dotovať, najskôr z peňazí, ktoré by sa dali použiť na verejné osvetlenie či opravu ciest, za aké sa musíme pred cudzincami hanbiť. Alebo aj na podporu prevádzkovateľov vlekov, ktorých ceny najviac odrádzajú návštevníkov z chudobnejších krajín východu.

Simčák, ktorému sa túto zimnú sezónu na ubytovanie neprihlásil ani jediný Rus, nachádza spôsob, ako zachrániť východnú klientelu, v prístupe Rakúska. Naši južní susedia sú ako člen EÚ vo vzťahu k Moskve v rovnakom postavení ako SR, ale Rakúšania dávajú Rusom víza priamo v lietadle, štát dokonca zaplatil lety, aby ich získal. U nás ich šikanujú po konzulátoch, kde od nich páčia vysoké poplatky.

ŠIKANOVANÍ CUDZINCI

Ani naša polícia, ktorá má ako bdelé oko a chrabré rameno EÚ vo vienku „pomáhať a chrániť“, si neodpustí šikanovanie cudzincov. Mládenci v demokraticky zelených uniformách si sotva trúfnu na vodičský výkvet únie, zato si radi zgustnú na prišelcoch z východu, kde sú predsa len dopravné predpisy odlišné aspoň v detailoch, čo naša polícia s obľubou využíva na plnenie noriem v množstvách vybratých pokút.

„Policajti si neuvedomujú, že aj oni sú súčasťou cestovného ruchu,“ pozastavuje sa hotelier Ševc. Využijú „náhlu zmenu v dopravnom značení“, s obľubou sa postavia či skryjú za čerstvo osadenú značku a s pôžitkom inkasujú.

Takto sa veru nesprávajú úradní činovníci hostiteľskej krajiny k cudzincom. Pričom naše bezpečnostné zložky práve s Rusmi nemôžu mať zlé skúsenosti, rovnako ako horskí záchranári, v ktorých hláseniach bezkonkurenčne dominujú Česi pred Poliakmi.

Všeobecná predstava, že Rusi sem prichádzajú „nie na turistiku, ale na pijatiku“, už dávno neplatí. „Opak je pravdou,“ bráni ich Ševc. „Sú väčšinou rodinne založení, program si robia sami a majú ho pekne podelený. Dva až tri dni na lyžovačku, jeden deň na zájazd do Krakova, čo je pekné historické mesto v Poľsku, do Popradu na termálne kúpalisko a na nákupy, a potom takzvaný spišský okruh – Levoča, Kežmarok, Spišský hrad.“

Odviazať sa ľúbia po večeroch, keď si zvyknú spolu s veľkou partiou posadať okolo spojených stolov. Tie majú byť podľa ruskej tradície stále také plné pokrmov a „stakanov“, „že sa tam nesmie vmestiť ani zápalka“. Nesmú chýbať litre vodky, „garmoška“ či aspoň CD s Kalinkou.

NÁJDU SI K NÁM CESTU?

S tou sa roky vynárali pod tatranskými končiarmi a domáci, ktorí počas okupácie Rusov nemohli cítiť a ruštinu počuť, si na nich zvykli ako na neodmysliteľný kolorit zasnežených Tatier po Novom roku. Chýbajú však najmä cestovkám, majiteľom a prevádzkovateľom krčiem a ubytovacích zariadení a množstvu ľudí naviazaných na tento biznis, ktorí urputne hľadajú novú klientelu.

Tajne však dúfajú v návrat Rusov, hoci tu prianie vyzerá ako otec myšlienky. „Ťažko to odhadnúť. Situáciu na rusko-ukrajinskom pomedzí poznáme, denne čítam noviny a sledujem správy,“ hovorí Ševc. Ak by sa však aj situácia šťastne stabilizovala, nedá sa spoľahnúť na návrat Rusov, ktorí si môžu rýchlo obľúbiť iné destinácie.

Netreba zabúdať, že ľudia na nekonečnej Sibíri sa rodia v túlavých topánkach, ktoré ich vedú do celého sveta. Ako napísal ich veľký básnik Sergej Jesenin: „Odcestovali pred večerom a nevedno hádať – tam či tam. Z roviny môžeš každým smerom. A svoj si nájde každý sám.“

Fotogaléria