KORIDOR PRE NATO

Cez územie Slovenska sa smerom na východ presúva množstvo vojenskej techniky

Foto TASR/MO SR
Dátum 30.10.2018

V uplynulých mesiacoch znepokojil verejnosť nárast počtu zahraničných vojakov a vojenskej techniky presúvajúcej sa cez naše územie. Občania z rôznych regiónov hlásia, že videli dlhé motorizované kolóny cudzích armád brzdiť premávku na našich cestách a vlaky plne naložené tankami a inou obrnenou technikou presúvať sa smerom na východ. Oprávnene majú obavy a pýtajú sa, či to vôbec niekto oficiálne schválil, keďže médiá posúvajú občanom informácie z ministerstva obrany o týchto presunoch tak skromne, že si veľká časť verejnosti myslí, že sú zámerne utajené. A to vytvára priestor na rôzne konšpiračné dohady. Ako to teda v skutočnosti je?

Plne naložené vlaky, ktoré občania fotografovali v Lučenci, ale aj v Rožňave, Košiciach či Trebišove, viezli americké tanky Abrams M1A2, ktoré mali béžovú púštnu kamufláž, a teda mohli pochádzať zo zásob americkej armády z Iraku alebo Kuvajtu.

Koniec mierových čias

NATO má v Európe problém. Ten istý problém by mal každý agresor, ktorý by azda chcel Európu vojensky obsadiť ťažkou technikou: dopravná infraštruktúra Európy nie je stavaná na presuny takejto techniky. Aby NATO mohlo rýchlo presunúť jednotky na svoje hranice, chce vybudovať krížom cez kontinent koridory na presun vojenských konvojov. Do roku 2030 by sa malo vytvoriť deväť „koridorov hlavnej siete“, spájajúcich sever s juhom, a najmä západ s východom. Členské štáty NATO majú za úlohu určiť slabé miesta svojej infraštruktúry a tie riešiť. V Českej republike už ohlásili plán celoštátnej rekonštrukcie ciest, diaľnic a najmä mostov na prípravu presunu ťažkej vojenskej techniky „pre prípad krízy“ a niečo podobné sa pripravuje aj u nás. Zdá sa, že mierové časy bez prejazdov obrovských vojenských kolón s ťažkou technikou sa končia.

Aj ťažké zbrane

Hovorkyňa ministerstva obrany Danka Capáková hovorí, že ministerstvo túto európsku aktivitu víta a transport vojenského personálu, materiálu a techniky je v roku 2018 prioritnou témou rezortu obrany: „Slovensko sa do projektu rozhodlo zapojiť v pozícii plnohodnotného člena, pretože ako krajina ležiaca v strednej Európe má rozsiahle skúsenosti s vojenskou mobilitou, ktoré môže ponúknuť svojim partnerom a spojencom.“ Presuny cudzích vojsk cez Slovensko sa dejú už nejaký čas a v uplynulom období sa mali zintenzívniť. Ministerstvo obrany o nich každý týždeň informuje. Podľa týchto informácií len za necelé dva mesiace, v období od 27. augusta do 21. októbra, malo cez Slovensko prejsť 294 (!) cestných kolón amerických a čiastočne aj poľských, českých či chorvátskych vojsk a päť železničných transportov s ťažkými zbraňami. Treba ešte dodať, že toto boli iba oznámené transporty – či nie sú aj také, o ktorých by verejnosť z nejakých dôvodov nemala vedieť, nevedno.

Cieľ: ruské hranice

Nemecké zdroje tvrdia, že hlavným prístavom, kade prichádzajú do Európy zbrane, ktoré potom po železnici putujú na východ, je Hamburg. Idú rôznymi trasami, zväčša cez Poľsko do Pobaltia, ale časť prichádza cez Rakúsko a Česko aj na Slovensko a pokračuje ďalej na východ. Plne naložené vlaky, ktoré občania fotografovali v Lučenci, ale aj v Rožňave, Košiciach či Trebišove, viezli americké tanky Abrams M1A2, ktoré mali béžovú púštnu kamufláž, a teda mohli pochádzať zo zásob americkej armády z Iraku alebo Kuvajtu. Podľa nemeckého zdroja údajne nejde o zbrane v imatrikulácii americkej armády, ani o zbrane presúvané na vojenské cvičenia napríklad v Maďarsku, lebo v takom prípade by išlo o stroje evidované v amerických posádkach v Nemecku a nemali by púštne farby, ale zelenohnedé. Dá sa teda predpokladať, že môže ísť o staršiu americkú techniku z Blízkeho východu, ktorá smeruje k novému majiteľovi na Ukrajine.

Prítomnosť cudzích vojsk

O tom, či je etické, ak vláda dovolí vojskám cudzej krajiny prechod cez naše územie, je možné diskutovať, ale zdá sa, že legislatívne je to v poriadku. Deje sa to na základe zmlúv so Severoatlantickou alianciou, do ktorej sme vstúpili na základe medzinárodnej zmluvy. Nebolo na to potrebné referendum, hoci v roku 1997 sa takéto referendum konalo (bolo neúspešné).

Za necelé dva mesiace, v období od 27. augusta do 21. októbra, malo cez Slovensko prejsť 294 cestných kolón amerických a čiastočne aj poľských, českých či chorvátskych vojsk a päť železničných transportov s ťažkými zbraňami.

Vláda v roku 2001 vo svojom stanovisku konštatovala: „Z Ústavy SR nevyplýva žiadna povinnosť uskutočniť referendum o vstupe SR do NATO. Pristúpenie SR k Severoatlantickej zmluve je možné realizovať ako pristúpenie k mnohostrannej medzinárodnej zmluve tzv. prezidentského charakteru, ktorá je schvaľovaná nadpolovičnou väčšinou všetkých poslancov NR SR.“ Rozhodnutie o našom vstupe do NATO má teda váhu rozhodnutia prostej parlamentnej väčšiny – to je dobré vedieť, pretože to znamená, že na základe rozhodnutia nadpolovičnej väčšiny Národnej rady je možné z NATO kedykoľvek aj vystúpiť.

Ohrozená infraštruktúra

Asi nie je nijaký div, že nie všetci občania sú nadšení z hromadných presunov vojenskej techniky, ktoré ničia infraštruktúru, znečisťujú ovzdušie, spôsobujú dopravné problémy a hluk a vyvolávajú spomienky na iné vojská, ktoré sem pred päťdesiatimi rokmi iní politici pozvali proti vôli väčšiny občanov. Asi aj preto je snaha, aby transporty budili čím menší rozruch, a aby si na ne verejnosť zvykala postupne, metódou postupného varenia žaby. Vlaky bývajú cez deň odstavené na vedľajších dráhach koľajísk tak, aby boli čo najmenej nápadné. V noci nie sú osvetlené, idú rýchlosťou okolo 30 km/h mimo hlavných elektrifikovaných tratí, väčšinou keď je mesiac v nove, alebo je dlhodobo zamračené. Lenže o čo menej sú viditeľné, o to sú hlučnejšie: tanky sú veľmi ťažké, takýto vlak musí ťahať niekoľko lokomotív a to všetko spôsobuje výnimočný škripot, vŕzganie a búchanie. Obyvatelia sa však sťažujú aj na nočné prelety vrtuľníkov a turbovrtuľových lietadiel východným smerom. Zástupca náčelníka Generálneho štábu Ozbrojených síl Slovenskej republiky generál Macko povedal: „Slovenská obrana je v NATO a EÚ už jasne ukotvená a nehľadá žiadnu alternatívu.“ Nuž, generál Macko možno nehľadá, ale dôležité je, čo chcú občania: a vôbec nie je isté, či väčšina občanov chce, aby sa po Slovensku permanentne presúvali cudzie armády.