KOTLEBA NEPREHRAL, PREDAL SLOVENSKO

Kampaň slovenského Trumpa bola vedená absolútne neprofesionálne, kým išiel Harabin zo sto na nula, Čaputová z nuly na sto

Foto TASR/PAVEL NEUBAUER, JAKUB KOTIAN, JAROSLAV NOVÁK
Dátum 02.04.2019

Prieskumy sa tentoraz nemýlili a účastníkov druhého kola predpovedali správne. To je hádam jediná pozitívna správa volebnej noci prvého kola prezidentských volieb. V druhom kole sa stretli ideovo rovnakí kandidáti. Rozdiel bol iba v pohlaví a riadiacom centre. Národní a kresťanskí voliči volili v druhom kole menšie zlo. Tým bol pre mnohých národne, kresťansky a sociálne cítiacich voličov práve Maroš Ševčovič, ktorému paradoxne prekáža, že naši mladí ľudia myslia viac slovensky ako európsky. Nuž bližšia košeľa ako kabát. Slovenského žraloka, ako ho zvyknú prezývať pre jeho povestný úsmev plný zubov, ovláda Brusel, čo je v tomto prípade lepšie, ako keby ho riadili USA a oligarchovia, ktorí majú pevne v rukách Zuzanu Čaputovú.

Príprava na 2020

Výsledky prvého kola prezidentských volieb však ukázali niekoľko zaujímavých faktov. Marian Kotleba síce odobral hlasy Štefanovi Harabinovi, ktorý sa pre neho nedostal do druhého kola, no na druhej strane svojou neoblomnosťou to bol práve on, kto dostal do druhého kola Maroša Ševčoviča, a to bol podľa kuloárnych informácií cieľ. Zároveň si svojím konaním potvrdil predvolebné prieskumy, ktoré predpokladajú ĽS Naše Slovensko dvanásťpercentnú podporu. Ak Najvyšší súd SR nevydá rozhodnutie rozpustiť Kotlebovcov 9. apríla 2019 alebo tesne pred parlamentnými voľbami, tak si Marian Kotleba pripravil pevnú pôdu na dosiahnutie ešte vyššieho výsledku ako v roku 2016. Aj keď sa ocitol v prezidentskom súboji na štvrtom mieste, neprehral. A je možné predpokladať aj to, že ak by nekandidoval Harabin, bol by zrejme dosiahol oveľa vyššie percento, pretože mnohí jeho voliči v týchto voľbách volili práve Harabina, ktorý nemá nálepku „fašista“. Stále sa potvrdzuje, že národ má krátku pamäť a nespomenul si na situáciu spred piatich rokov, ako sa Marian Kotleba svojou osobnou angažovanosťou zapojil do boja proti Ficovi, keď SMS správou vyzval svojich voličov, aby v druhom kole radšej podporili na post prezidenta Andreja Kisku ako Roberta Fica. Ako sa hovorí, za dobrotu na žobrotu. Kiska sa mu odmenil pomenovaním fašista a odmietol ho prijať v prezidentskom paláci. Kotlebov krok pred piatimi rokmi možno považovať za mladícku nerozvážnosť a nedostatočnú skúsenosť s veľkou politikou. Ako veriaci človek svoje konanie iste dávno oľutoval. A Slováci museli aj „vďaka“ nemu strpieť v prezidentskom paláci agenta amerických záujmov. Tohtoročné voľby sú len opakovaním z roku 2014 a potvrdením nepochopenia politických súvislostí v prospech štátu zo strany Mariana Kotlebu.

Slabina národného kandidáta

Slovenský Trump, ako ho označovali počas volebnej kampane, prehral svoj boj aj vďaka Kotlebovi, no príčiny treba hľadať aj vo vlastných radoch. Jeho kampaň bola vedená absolútne neprofesionálne, miestami až diletantsky s podcenením mediálnej politiky. To je večná slabina národných a kresťanských kandidátov, ktorí do svojho tímu nikdy nepustia profesionálov. A „ovocie“ sa dostavilo: do druhého kola nepostúpil ani jeden zástupca národných síl. Harabinov tím žil v uzavretej bubline pochlebovačov, kritiku a dobre mienené rady nepripúšťali, lebo ich priaznivci im hovorili niečo iné. Veta „Idem vyhrať“ je správna, pretože každý súťažiaci musí veriť, že vyhrá, ale rozprávať po sčítaní viac ako šesťdesiatich percent hlasov, že idem vyhrať a som na treťom mieste, zdevalvovala osobu Štefana Harabina, ktorý všetko hodnotí na základe zákona, faktov a pravdy; inak by nemohol patriť k sudcom, ktorý neprehráva súdne spory.

K rezultátu vyše štrnásť percent pomohli Štefanovi Harabinovi najmä voliči SNS, ktorá nepostavila svojho kandidáta, priaznivci Smeru, ĽS Naše Slovensko, mimoparlamentného KDH, KSS, ale aj zvyšok nostalgikov z dnes už neexistujúceho HZDS. Preto je otázne, či by tieto percentá dosiahol aj v parlamentných voľbách, ak by sa rozhodol založiť politickú stranu. Nakoniec, najlepším negatívnym príkladom pre voličov bol niekdajší prezidentský kandidát, tiež právnik Radoslav Procházka so svojou Sieťou. Do vtedajšieho „gazdu pravice“ nevkladali nádeje len voliči, ale najmä jeho mecenáši, ktorí keď zavetria príležitosť, je im jedno, či je kandidát pravý alebo ľavý, konzervatívny alebo liberálny, podstatné je, že sa im budú sypať štátne zákazky a zabezpečia si beztrestnosť. Prekvapenie v prípade Procházku sa však nekonalo a politická strana Sieť, ktorá mala trhliny od prvého povolebného dňa, skončila v zabudnutí, na rozdiel od Radka. Ten sa svojimi rétorickými kúskami zapísal do histórie klamstva. Nie je teda jasné, čo by sa stalo, keby sa Štefan Harabin rozhodol vstúpiť do reálnej politiky. Či ho možno pokladať za človeka, ktorý dokáže spojiť rozdrobenú národnú, sociálnu a kresťanskú scénu. Dokázal to len počas prvého kola prezidentských volieb, pretože kandidoval ako nezávislý. Nemožno porovnávať neporovnateľné. A medzi voľbou hlavy štátu a voľbami do NR SR je veľký rozdiel.

Harabin nezvládol debaty

Výsledky volieb zároveň potvrdili slová politológa Romana Michelka, že alternatívne médiá dnes stále nemajú takú silu, aby dokázali vyprodukovať lídra. Stále platí, že celoštátne televízie majú zázračnú moc. O výsledkoch volieb rozhodli televízne debaty, v ktorých Štefan Harabin prehral. Z nich jednoznačne ťažila Čaputová, Šefčovič a, samozrejme, Marian Kotleba, ktorý je rétoricky mimoriadne dobre podkutý. Rovnako platí, že na národnej strane sa nikdy nevie stretnúť kapitál s know-how. Do tímu slovenského Trumpa sa dostalo mnoho žoldnierov a amatérov. Profesionálov nemali radi, pretože tí im hovorili pravdu a tú nechceli počuť. Lepšie znie od pritakávačov, ako dobre to robia. Nuž, ako sa hovorí, ich starosti na ich hlavu. To však Slovákom nepomôže, pretože v týchto voľbách išlo naozaj o veľa. Výsledky ukázali, že občania prahnú po zmene. A tú v tejto chvíli pre nich predstavuje ťažká liberálka, novovytvorená politička a Antislovenka Zuzana Čaputová, hoci pre väčšinu národa nie je a ani nebude zmenou či morálnou autoritou. Koniec-koncov, národ si zaslúži to, čo si zvolí.